Neobyčejně silné spojení hudby a tance. Balanchine, Neumeier a Robbins ve Vídni

Dramaturgia baletného súboru Štátnej opery vo Viedni popri veľkých dramatických tituloch pravidelne zaraďuje do hracieho plánu programy zostavené z viacerých tanečných miniatúr, v ktorých predstavuje tvorbu svetovo uznávaných choreografov alebo mladých talentovaných umelcov. S cieľom priblížiť kvalitnú choreografickú tvorbu častokrát siaha po nebaletných témach, ktoré dokážu rôznorodé diela dramaturgicky prepojiť. Večer nazvaný Balanchine / Neumeier / Robbins spája okrem neoklasického tanečného štýlu hudba, respektíve pocta jej kráse.

Z času na čas sa v baletnej tvorbe objavia diela, ktoré sú takmer dokonalým tanečným vyobrazením hudobnej predlohy. Námet večera neoklasických choreografií nachádzame v poradí v poslednej uvedenej choreografii s názvom The Concert, kde v úvodnej scéne sila a krása hudby doslova roztancuje okolitý svet. Silná inšpirácia hudbou divákov sprevádza do samého začiatku programu s choreografiami, v ktorých je hudba námetom, inšpiráciou a hlavnou postavou zároveň. Traja choreografi v štyroch baletoch prostredníctvom pohybového jazyka vzdali hold tvorbe hudobných velikánov, symbiotický vzťah vykvitol do roztancovaných hudobných partitúr.

 

Stravinského melodika, Balanchinove vzťahy

Prvým baletom večera bola jednoaktovka Stravinsky Violon Concerto. Dielo reprezentuje umelecky mimoriadne plodnú spoluprácu Georgea Balanchina a Igora Stravinského. Balanchinov vzťah k Stravinského tvorbe, i k skladateľovi samému, a Stravinského vzťah k Balanchinovmu pokrokovému videniu tanca je dobre známy. Balanchine počas svojej choreografickej kariéry uviedol mnoho baletov s hudbou tohto významného ruského emigranta. V roku 1972, rok po skladateľovej smrti, usporiadal na jeho počesť v New Yorku festival, počas ktorého bolo uvedených tridsaťjeden choreografií na Stravinského hudbu (z toho 22 v premiére, 9 Balanchinových). Jednou z noviniek bol balet nazvaný Stravinsky Violin Concerto s hudbou Koncertu D dur pre husle a orchester. Nebolo to prvý raz, čo Balanchine siahol po tejto partitúre. V roku 1941 inscenoval pre súbor Original Ballets Russes s použitím rovnakej partitúry balet pod názvom Balustrade. Nové uvedenie s Kay Mazzo a Karin von Aroldingen však pokračovalo v línii čierno-bielych modernistických baletov, ktoré prekračovali hranice klasického tanečného slovníka.

Husľový koncert má štyri barokovo ladené časti. V prvej časti Toccata sa George Balanchine pohráva s opozíciou, tak ako sa v hudbe striedajú dva motívy v hlase huslí a orchestri, v choreografii sa striedajú pohlavia. V statickom úvode tancuje najprv sólistka so štyrmi mužmi, neskôr sólista so štyrmi ženami, a hra pohybových vzťahov pokračuje vo variáciách: žena so ženami, muž s mužmi. Nasledujú dve árie – duetá dvoch sólo párov. Medziľudské vzťahy ukazuje Balanchine síce čiastočne metaforicky, ale veľmi otvorene. Prvé dueto je o neustálom boji. Sólisti v prepletených pózach prezentujú stály odpor znázornený skrútenými polohami ich tiel. Druhé dueto je ospravedlnením muža žene za krátkodobú neveru. Nežná, miestami vášnivá hudba je naplnená intímnou až provokujúcou choreografiou, pri ktorej telá tanečníkov splývajú v toku zmyselných pohybov. Balanchinova choreografia sa odkláňa od tradičných prvkov techniky klasického tanca, no po celý čas sa pohybuje v mantineloch čisto baletnej estetiky. Kontrast prichádza až v záverečnej štvrtej časti Scherzo à la Russe, kde choreograf výrazne štylizovaným port de bras dodáva pohybom ruský a veselý charakter.

Interpretácia v podaní prvého páru Olga Esina a Roman Lazík bola technicky čistá, bez zaváhania a s dávkou odmeranosti partnerov. V opozícii bol druhý pár v podaní Niny Polákovej a Masayu Kimotoa, ktorých dueto bolo naplnené jemnými pocitmi. Mimoriadne poeticky pôsobila pasáž, v ktorej si partner partnerku pomaly otáča, pričom ona striedavo vykonáva dolnými končatinami pomalé battements retirés.

Stravinského husľový koncert v Balanchinovej choreografii je majstrovským dielom, ale zážitok z dokonalej súhry hudby a tanca by nebol možný bez výborných hudobníkov a najmä sólistu Rainera Honecka.

 

Čajkovského bohatá farebnosť a hold cárskemu baletu
Druhá choreografia večera Thema und Variationen (originál: Theme and Variations ) taktiež niesla rukopis Georgea Balanchina. Tentoraz šlo o balet na ľubozvučnú Čajkovského Suitu pre orchester č. 3 G dur. Kým Stravinského husľový koncert v Balanchinovom spracovaní smelo razil modernistické tendencie, Čajkovského Téma a variácie priniesla na scénu nostalgiu cárskeho Ruska a spomienku na Petipove veľké balety. Balanchine po prvý raz uviedol balet v roku 1947 s Aliciou Alonso a Igorom Juskevičom.

Choreografia baletu pozostáva z bežných prvkov techniky klasického tanca a na rozdiel od predchádzajúceho baletu neponúka žiadne neobvyklé polohy či pózy, ktoré by vybočovali z mantinelov tradičnej techniky. Ide o čisto divertissementový balet, ktorého čaro spočíva v prefíkanej krokovej výstavbe odzrkadľujúcej a rešpektujúcej hudobnú predlohu. Balanchine svoje majstrovstvo predviedol v schopnosti vystavať jednoduché krokové väzby, rozvinúť ich do viacerých variácií a v spojení s hudbou ich postupne gradovať k vyvrcholeniu, ktorým je v tomto prípade záverečná polonéza. Či ide o úvodné Entrée so striedaním základných malých póz, alebo technicky náročné variácie, kvílivé adagio alebo pompéznu polonézu v závere, choreograf využíval varírovanie základných prvkov do jednoduchých kombinácií. Choreografia je výsledkom pohybového pokusu, pri ktorom Balanchine skúmal variabilitu rytmického, tempického a technického predvedenia prvkového materiálu. Vďaka takémuto prístupu niektoré časti choreografie pôsobia ako súčasť klasického exercice a pritom predstavujú neobyčajne muzikálnu a tanečne invenčnú pohybovú etudu.

Kostýmy k predstaveniu vytvoril známy francúzsky návrhár Christian Lacroix, ktorý tanečníkov obliekol do farieb v palete od žltej po marhuľovú. Do jasných farieb sa mu podarilo vniesť akúsi „púdrovú“ estetiku kostýmov Karinskej, čím podčiarkol spomínanú nostalgiu, no strihovo sa pridržal krátkych „amerických tutu“. Kostýmy pôsobia elegantne, štýlovo a luxusne.

Téma a variácie predstavuje balet so stredne veľkým obsadením so sólistickým párom, štyrmi demi-sólovými pármi a šiestimi pármi zboru.

Sólistka Kiyoka Hashimoto zatancovala svoj part veľmi slušne, no celkový dojem sa z môjho pohľadu niesol v rovine paradoxov: ženský výraz prebíjala sústredenosť, náročná technika sa odzrkadľovala v držaní tela, ktorému chýbala grácia, dominovala technická istota nad tanečnosťou, čo je v kontexte s Balanchinovým predstavením pomerne nežiadúci výsledok. Jej partner Jakob Feyferlik doslova exceloval. vydarila sa mu rotačná variácia, i tá so sériou tours en l’air. Bol spoľahlivým a elegantným partnerom, ktorý sa v sólových výstupoch nebojí využiť priestor, riskovať, ľudovo povedané „tancovať na hrane“. Táto mladícka odvaha dodala jeho celkovému prejavu šírku, vzdušnosť a ľahkosť.

Spomenúc si na slávnu Balanchinovu balerínu Gelsey Kirkland mi chýbala v balete povestná „balanchinovská“ rýchlosť – na hranici urobiteľnosti, predlžené línie, prekrížené pózy a roztancované horné končatiny. Spomenuté atribúty by bolo vhodné aplikovať do oboch uvádzaných choreografií –zvládnutie jeho techniky im totiž dodáva úplne inú dynamiku, pohyb má iný charakter a je podmienený špecifickej baletnej estetike. Pri Balanchinových baletoch sa vyslovene žiada, aby boli zatancované „balanchinovsky“, čo však v Európe vidieť len zriedka.

 

Pocta Bachovi

Po prestávke nasledovalo dielo Johna Neumeiera s názvom Bach Suite III. V Nemecku etablovaný Američan John Neumeier si pre svoj balet zvolil Bachovu Suitu č. 3 D dur, ktorá bola skomponovaná pre neveľký, no zvukovo farebný orchester. Čisto neoklasická choreografia je poklonou Bachovi, ale i otcovi neoklasického baletu Georgeovi Balanchinovi. Pozorný divák si všimne krokovú citáciu z Témy a variácií v jednom z pánskych sól. Neumeier, i keď silno inšpirovaný neoklasickou školou, si vytvoril veľmi charakteristický rukopis. Čisté pózy, „upratané“ línie, presné frázovanie a ďalšie charakteristické atribúty ho odlišujú od Balanchina. Je náročné porovnávať tvorbu tak výrazných tvorcov, no v kontexte tohto večera je zjavne vidieť rozdiel pri práci s hudbou i pohybom, pričom Neumeierov balet vychádza z tohto duelu ako ten sterilnejší. Tým však vôbec nie je myslené, že by bol slabší alebo horší. Autor veľmi nápadito napĺňa jednotlivé hudobné časti suity pohybovou mozaikou, strieda dynamiku i náladu. Vizuálne balet nesie silný rukopis doby svojho vzniku (1981), čo sa odzrkadľuje najmä v červených pánskych celotrikotoch s hlbokým dekoltom. Jednoduché kostýmy v odtieňoch červenej a oranžovej robia z tanečníkov živé ohnivká „šantiace“ na scéne.

V popredí kompozície sú dva sólo páry sprevádzané trojicou ďalších tanečných párov. Olga Esina a Vladimir Shishov tvoria skúsený pár. Shishov sa predviedol ako spoľahlivý partner, no v sólových výstupoch bolo cítiť pomaly odchádzajúcu kondíciu, čo súvisí s jeho vekom. Výkon Esiny by sa dal zhodnotiť ako elegantný a čistý, ale aj ako výrazovo chladný. Vedúcich sólistov doslova prevalcoval druhý sólo pár tvorený Fionou McGee a Richardom Szabóom. Energia, s akou spomenutí umelci predviedli svoje náročné časti bola doslova hmatateľná. Ich pohybovému prejavu nechýbala elegancia a plasticita, u Szabóa ostrosť, nežnosť a mužnosť zároveň. Uznanie si zaslúžia aj výkony troch párov, v ktorých sa predviedli Ioanna Avraam, Alice Firenze, Natasha Mair, Leonardo Basilio, Dumitru Taran, Alexandru Tcacenco. Interpretačná úroveň tohto diela svedčí o vysoko profesionálnom naštudovaní, ktoré mala na starosti Nanette Glushak.

 

Robbinsov vtipný Chopin

Posledným kúskom skladačky bol divácky obľúbený balet Jeromea Robbinsa The Concert. Robbinsov optimistický koncept realisticky ukazujúci vybrané ľudské vlastnosti kráča ruka v ruke s melancholickými Chopinovými skladbami. Robbinsovi sa podarilo prostredníctvom rôznych charakterov postáv poukázať na vybrané archetypy ľudského správania a vtipnou formou nastaviť zrkadlo súčasnému divákovi. Reálnosť zobrazených scén umožňuje publiku sa s nimi stotožniť  a ich úprimnosť vyvoláva úsmev na tvári.

Čo sa týka interpretácie, nekladie na tanečníkov žiadne mimoriadne technické nároky, no vyžaduje zvládnutý herecký prejav. Humor baletu spočíva síce v parodovaní, no prejav musí byť neafektovaný a úprimný. Salvy smiechu sú dôkazom, že viedenským tanečníkom sa to podarilo zvládnuť na výbornú. Písať jednotlivo o výkonoch sólistov je v tomto prípade bezpredmetné, keďže balet skutočne nie je technickou výzvou. Všetci sólisti menovaní za textom podali presvedčivé výkony.

Pre bohatý program bol charakteristický neoklasický pohybový slovník, dramaturgickým mostíkom by mohla byť osobnosť Georgea Balanchina a jeho rozsiahla tvorba, no v konečnom dôsledku šlo o spojenie dvoch umeleckých žánrov: hudby a tanca. Prirodzené splynutie, v ktorom si sú hudba s tancom rovnocenné, je výnimočným umeleckým zážitkom. Stačí sa zapozerať, nechať sa trošku uniesť a fascinovane sledovať ako hudba tancuje.

Hodnotenie autora recenzie: 100 %

 

Balanchine / Neumeier / Robbins
Dirigent Simon Hewett
Orchester der Wiener Staatsoper
Wiener Staatsballett
Študenti Baletnej akadémie Štátnej opery
Premiéra: 25. októbra 2012 Wiener Staatsoper
(písané z predstavenia 26. marca 2018)

Stravinsky Violon Concerto
Choreografia: George Balanchine
Naštudovanie: Bart Cook, Maria Calegari
Hudba: Igor Stravinskij (Koncert D dur pre husle a orchester)
Svetlá: Ronald Bates
Husle: Rainer Honeck
Účinkovali:
Sólisti: Olga Esina, Nina Poláková, Roman Lazík, Masayu Kimoto
Zbor: N. Butchko, S. Gargiulo, A. Manolova, F. McGee, I. L. Severi, Ch.Uderzo, F. Wallner-Hollinek, B. Wieder, N. Barbarossa, M. Davletshin, M. Dempe, T. Hayden, R. Szabó, D. Taran, A. Vandervelde, J. van Overeem
***

Thema und Variatoonen (Theme and Variations)
Choreografia: George Balanchine
Naštudovanie: Nanette Glushak
Hudba: Piotr Iľjič Čajskovskij (Suita pre orchester č. 3 G dur op. 55, Tema con variazioni)
Kostýmy: Christian Lacroix
Účinkovali:
Sólisti: Kiyoka Hashimoto, Jakob Feyferlik
Demi-sólisti: Elena Bottaro, Adele Fiocchi, Anita Manolova, Rikako Shibamoto, Leonardo Basilio, Francesco Costa, Marcin Dempe, Andrey Teterin
Zbor: V. Csonka, G. Jovanovic, O. Kiyanenko, Zs. Laczkó, K. Miffek, S. Opperman, X. Qu, I. Tcaciuc, M. Davletshin, M. Furnica, T. Hayden, I. Milos, H. Opperman, K. Pavelka, Zs. Török, A. Vandervelde
***

Bach Suite III
Choreografia a kostýmy: John Neumeier
Hudba: Johann Sebastian Bach (Orchestrálna suita č. 3 D dur BWV 1068)
Účinkovali:
Sólisti: Olga Esina, Vladimir Shishov, Fiona McGee, Richard Szabó
Zbor: I. Avraam, L. Basilio, A. Firenze, D. Taran, N. Mair, A. Tcacenco
***

The Concert (or The Perils of Everybody)
Choreografia: Jerome Robbins
Naštudovanie: Ben Huys
Hudba: Frédérick Chopin
Orchestrácia: Clare Grundman
Scéna: Saul Steinberg
Kostýmy: Holy Hynnes podľa Irene Sharaff
Svetlá: Ronald Bates
Klavír: Igor Zapravdin
Sólisti: Maria Yakovleva, Eno Peci, Franziska Wallner-Hollinek, Arne Vandervelde, Fiona McGee, Igor Milos, Gabor Oberegger, Natalya Butchko, Anita Manolova, Marcin Dempc
Zbor: E. Bottaro, M. Breuilles, S. Gargiulo, X. Qu, A. Rogers-Maman, N. Barbarossa, M. Davletshin, T. Hayden, K. Pavelka, Zs. Török, J. van Overeem

www.wiener-staatsoper.at