Nová bratislavská premiéra v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (162)
Tentoraz:

• Slovenské tance v Slovenskom národnom divadle
• Svetová premiéra Mata Hari v Amsterdame
• Ratmansky odhaľuje Labutie jazero
• Nesmrteľná diva Violette Verdy je mŕtva
• Čo sleduje Ondřej Vinklát?

Slovenské tance v Slovenskom národnom divadle
Tretí diel Bolshoho Babylonu, labyrintu i mystifikácií a intríg, musím opäť odložiť. Prvýkrát ho prerušil náš mladý, reprezentatívny, talentovaný, ale aj pracovitý prvý sólista Fínskeho národného baletu Michal Krčmář, ktorému sa dostalo pocty tancovať Bajadéru so Svetlanou Zakharovou. Dnes ho preruší nastávajúca premiéra Baletu Slovenského národného divadla v Bratislave: Slovenské tance – Životy svetiel, ktorú vytvára mimoriadny tím. Hudobný skladateľ Peter Breiner, slovenská módna ikona Lea Fekete a medzinárodne etablovaná choreografka Natália Horečná. Je to veľká udalosť pre slovenskú kultúrnu scénu, pretože choreografka, ktorá pracuje na významných scénach vo svete, sa prvýkrát vracia domov.

Rodáčka z Bratislavy Natália Horečná (1976), je absolventka Tanečného konzervatória Evy Jaczovej (1994) a po štúdiu v Bratislave študovala ešte rok na Baletnej škole Hamburského baletu Johna Neumeiera, kde zakotvila aj v slávnom súbore Johna Neumeiera. Dostala sa až k sólovej zmluve. Počas svojho angažmán stvárnila nespočetné množstvo rolí, napríklad: Eryklea a Kirké v Odysseovi, sólo v Magnificat (pôvodná choreografia pre Sylviu Guillem), Manon v Dáme s kaméliami či Magdalena v Mesiášovi. Ďalšie sólové roly v baletoch ako Romeo a Júlia, Spiaca krásavica, Luskáčik, Sen noci svätojánskej, Hamlet, Popoluška, Giselle, Bernstein Dances, Ilúzie ako Labutie jazero, III. Mahlerova symfónia, Nijinsky, Zimná cesta, Matúšove pašie a iné. Po odchode z Hamburgu (2003) tancovala v Scapino Ballete Rotterdam, neskôr do roku 2012 sa stala členkou Nederlands Dans Theater I. Za šesť rokov v Nederlands Dans Theater tancovala v dielach najprednejších svetových choreografov. Jiří Kylián, Sol León a Paul Lightfoot, William Forsythe, Mats Ek, Wayne McGregor, Jacopo Godani. Od tohto roku sa rozhodla živiť ako choreografka na voľnej nohe na plný úväzok. Vytvorila choreografie pre Nederlands Dans Theater, Nederlands Dans Theater II pre ďalšie holandské divadlá, pre Ballet Graz, Ballet Kiel, pre International Dance Stage v Antverpách, pre Tanečnú akadémiu v Ríme, Viedenský štátny balet a ďalšie. V súčasnosti pripravuje mimoriadnu inscenáciu Romea a Júlie pre Fínsky národný balet. V roku 2012 sa stala podľa ankety baletných kritikov nemeckého Tanz Jahrbuch 2012 choreografkou roka. Sú to už dva roky od nášho prvého rozhovoru (tu). A aká bude jej bratislavská premiéra?

V našom rozhovore pred dvomi rokmi ste povedali: „Moje diela sú príbehy ľudí, ale Natália Horečná sa vždy identifikuje s nimi. Musíme spolu kráčať v ruka v ruke, snažím sa ich pochopiť, ináč to dielo nepodá ten pravý odkaz.” Majú aj Slovenské tance príbeh, s ktorým môžete kráčať?

Áno, absolútne. Hľadanie vlastného svetla je tá najťažšia cesta hľadania za vlastnou pravdou srdca, akú som kedy podstúpila. Myslím si, že každý jeden z nás čo takúto dráhu podstúpil vie, o čom hovorím. V balete Slovenské tance / Životy svetiel túto púť ale oslavujem, ale bez všelijakého pátosu alebo ťažkých drám. Život je dar a o to mi v balete ide. Prežiť každý jeden moment. V danom momente. Naučiť sa, čo naozaj znamená to slovo: “Láska”, jej esencia … A čo to vlastne naozaj znamená: “milovať “.

Pred tými dvomi rokmi ste robili už vo Viedni a Slovensko nič, teraz sa prvýkrát vraciate s kreáciou domov. Máte rešpekt pred inštitúciou Národného divadla? Či ide skôr o tvorbu, vyjadrenie, než o to, kde sa hrá…

Mám absolútny rešpekt voči každému divadlu, pre ktoré pracujem. Je to tak isto aj so Slovenským národným divadlom.

Žijúci skladateľ je postrach mnohých choreografov, hlavne taký, ktorý píše hudbu ako čistú hudbu a nerešpektuje choreografa, že nie všetko je možné vyjadriť pohybom, či lepšie povedané zmysluplne vyjadriť pohybom. Ako sa darí vám v dialógu s Petrom Breinerom?

Pán Breiner je fantastický, hlboký a citlivý človek. Jeho úsmev na tvári mi dodáva energiu, spolupráca s ním je pre mňa jeden veľmi krásny zážitok. Je milý a veľmi otvorený. V jeho hudbe počujem veľa príbehov, mne sa na ňu pracuje dobre a ľahučko. Ale mám pred ňou samozrejme hlboký rešpekt a ona mi za to dáva absolútny priestor a slobodu vyjadrenia. Na konci dňa sa vždy teším keď vidím, ako tanec a hudba vrastie v jedno telo. (úsmev)

Vaše predstavenia majú osobitý scénografický dizajn, v niečom až na hranici súčasného výtvarného umenia, inštalácie, artefaktu. Na čo sa môže divák tešiť?

Na scénografiu pána Petra Janků, ktorá má krásny až rozprávkový, ale pritom veľmi zemitý dizajn, blízky človeku. Našimi každodennými cestami do práce a podobne. (úsmev) Ale hlavne, taktiež do našich vnútorných priestorov duše, ako som už spomínala na začiatku. (úsmev)

Nie ste začiatočníčka. Máte pocit, že s projektmi, titulmi, premiérami sa nejako vyvíja či cizeluje váš pohybový slovník?

V samej sebe podporujem svoj rast. Vyzývam sa po každej jednej premiére, reflektujem na všetko. Hľadám nové vyjadrenia príbehov, nové obrazy, témy, hudby… Ja nehľadám nové pohyby. Pohyby upravujem na tanečníka – umelca, ktorého mám pred sebou. Skôr ma zaujíma jeho/jej nový príbeh, nový objav, nový úsmev a radosť z práce. Samozrejme sa ale snažím, aby som ho aj pohybovo dostala do miest kde ešte nevkročil. Tým skúsenejším sa snažím podávať potom aj ťažší pohybový materiál, takže je to pravda, veľa závisí aj od miesta, kde sa momentálne nachádzam. Páči sa mi táto výmena, rastieme v nej všetci a obaja. (úsmev)

Máte v Bratislave svoje, od detstva obľúbené miesto? Mystické s géniom loci, kam ste si hneď zašli, keď ste pricestovali?

V Bratislave rada trávim čas s rodinou. A doma, kde som vyrastala. Potom mám obľúbenú reštauráciu v Hoteli Sheraton, pri Eurovei a samozrejme, krásne sa cítim v divadle, kde trávim veľkú väčšinu času. (smiech)

Miesto pozvania čitateľov na premiéru, čo je samozrejmé, stretli ste na ulici niekoho koho by ste nečakali? – Napríklad prvú lásku. (smiech)

To nie, ale stretla som sa s Adelkou Banášovou (pozn. redakcie – slovenská moderátorka) na jej show, do ktorej ma pozvala, a to bol prenádherný, úsmevný a zábavný, milý zážitok. (smiech)

Ďakujem za rozhovor.

Aktuality
V slávnom amsterdamskom HET balete sa práve radujú zo svetovej premiéry. Od počiatku sezóny zdobil web súboru oslnivý vizuál, kde Annu Tsygankovú dráždil exotický plaz. Odohrala sa 6. februára. Mata Hari. Celovečerný, výpravný, životopisný titul o slávnej holandskej rodáčke pri príležitosti stoštyridsiateho výročia jej narodenín.

Narodila sa ako Margaretha Geertruida Zelle v rodine Adama Zelleho, obchodníka s klobúkmi a Antje van der Meulen. A dotiahla to až k femme fatale 20. storočia. V roku 1904 sa vrátila do Paríža, kde sa živila ako orientálna tanečnica. Jej šokujúce vystúpenia a excentrický životopis, ktorý o sebe vytvorila, z nej učinili slávnu umelkyňu a bola hosťom mnohých veľkých scén. Šéf súboru Ted Brandsen sa ujal choreografie. Tarik O’Regan napísal na scenár a libreto Brandsena a libretistky Janine Brogt hudbu. Scénografiu pripravilo uznávané duo dizajnérov Clement & Sanôu a viac než tristo kostýmov François-Noël Cherpin. Vedenie baletu vyhlásilo na webe HET baletu zbierku pre divákov a priaznivcov. Mata Hari si v predstavení prezlečie desať prepychových kostýmov podľa historických dobových snímok. Vedenie potrebuje vyzbierať 55 000 euro. Fanúšikovia sa zatiaľ dostali na čiastku 40 tisíc. Vynikajúci marketingový a propagačný nápad. Propagácia pripravila aj zaujímavé videá, ktoré sa venujú a prezentujú jednotlivých členov inscenačného tímu. Ústredný part, na ktorom balet stojí, zveril šéf súboru a choreograf fenomenálnej Anne Tsygankovej. Alternuje ju nemenej vzrušujúca interpretka Igone de Jongh. Holandský národný balet poskytol Panoráme krásne fotografie svetovej jednotky v baletnej fotografii Marca Haegemana.

Na YouTube môžete nájsť celý promo cyklus videí k jednotlivým zložkám predstavenia vysvetľujúce túžby inscenátorov, aj zachycujúce skúšobný proces k premiére.

Konkurenciou Amsterdamu je Zürich. Choreografická hviezda súčasnosti Alexei Ratmansky tam totiž v sobotu 6. februára priviedol na scénu svoju osobitú verziu baletnej klasiky Labutieho jazera. O kariére štyridsať deväť ročného choreografa viac (tu). So svojim stálym výtvarníkom Jérôme Kaplanom Ratmansky hľadá pôvodiny a historickú krásu i odkaz baletu baletov. Už počas príprav dochádzalo na weboch a sociálnych sieťach k búrlivým diskusiám medzi zbožňovateľmi Ratmanského a jeho odporcami. Diskusie o výške arabesiek, gestách, zmysle inscenovania titulu podľa dochovaných, často rozporuplne vykladaných a dešifrovaných záznamov. Skvelá mediálna kampaň sama o sebe. Teraz každý, komu na balete záleží číha, aké dielo v Zürichu vzniklo, hlavne po dvoch predchádzajúcich kontroverzných produkciách: Paquite v Mníchove (tu) a Spiacej krásavici v ABT v New Yorku, ktoré polarizovali umeleckú verejnosť, odborníkov aj kritikov. A samozrejme aj interpretov. Baletný súbor z Zürichu poskytol Panoráme mimoriadne obsiahlu fotogalériu. Je v nej totiž omnoho jasnejšie ako z popisov vidieť neopísateľne rozdielny charakter inscenácie aj inscenovania, než na aké sme u Labutieho jazera zvyknutí v tradícii inscenácií 20. storočia.

Na internete sa už objavila bohatá paleta názorov. Sám choreograf odpovedá na otázky divákov. Adam sa napríklad pýtal, či je niekde zapísané či Odília v Grand pas de deux má robiť fouttée en dedan alebo naopak en dehors. Lebo zatiaľ našiel len informáciu u Alexandra Shiryaeva, že robí “arabesque fouettés”, Ratmansky mu ochotne odpovedal a poslal mu aj obrázok zápisu: „Tu je zápis pre Odíliu v kóde, ako ju tancovala Trefilová. Veľmi tradičné fouettés en dehors ako môžete vidieť začína od pas de Bourre en dedan a nie z piruety. Jedinými „arabesque fouettes“, ktoré som videl v zápise boli v Spiacej krásavici na konci variácie Orgovánovej víly (nie verzia Petipu) v prológu. Ale zatancovali to 32-krát … dievčatá boli mŕtve už po šiestej. to bola hlavná výzva a zmena“.

Zaujímavá skoro detektívna práca. A hodená rukavica k zvyklostiam inscenácií i ktorých hovoríme „klasické.“ Pre lepšiu predstavu reportáž zo švajčiarskej televízie (tu ).
***

 

Smutná správa zaskočila baletný svet hneď začiatkom týždňa. Zomrela legendárna balerína Violette Verdy (1. decembera 1933 – 8. februára 2016). „Violette ďakujem!!! Vaša štedrosť, váš humor, váš úsmev, váš smiech … Radosť zo života … Bola si tam, keď som začínala, bola si riaditeľom opery v Paríži, keď som prišila za stážistku. Tancovala som prvú sólovú úlohu vo vašom smere. Také krásne spoločné časy… Ste veľká dáma tanca … RIP“, napísala o niekoľko desaťročí mladšia legenda baletu parížskej opery Isabelle Guerin, prvá Nikia v Nurejevovej Bajadére. Primabalerína Viollette Verdy bola akousi spojnicou tradície veľkého baletného boomu v prvej polovici dvadsiateho storočia až k Balanchinovi a povojnovému baletnému rozmachu. Po klasickej tanečnej príprave v Paríži s Madame Rousanne (Rose Sarkissian) a ruskej legendy Victora Gsovského ju formovali Françoise Adret a mladý Maurice Béjart a Roland Petit. Jej profesionálna dráha začala so súborom Champs-Élysées. Z Paríža ju cesta viedla do Veľkej Británie – stala sa sólistkou London Festival Ballet v rokoch 1954 a 1955 a do milánskej La Scaly. Odtiaľ bol už len krok k legendárnemu American Ballet Theatre (1958 až 1976) za oceánom, kde si ju obľúbil George Balanchine. Po závratnej kariére v New York City Ballet sa vrátila do rodnej Francie do Paríža ako riaditeľka baletu Parížskej opery. Potom sa zas vrátila do štátov ako codirector Bostonského Baletu. Viac o Violette Verdy v budúcej Panoráme.

Čo sleduje

Dnešným hosťom je prvý sólista Baletu Národného divadla v Prahe Ondřej Vinklát. Neprehliadnuteľná postava domácej baletnej i tanečnej a dnes už aj choreografickej scény. Až je podivné, že zatiaľ nezbalil kufre a nevydal sa dobývať svet ako rovesníci z jeho generácie. A tak diváci môžu obdivovať jeho mimoriadne výkony, kde okrem vynikajúcej technickej zručnosti dojíma divákov hĺbkou svojho súzvuku s postavou a prežitkom. „Je úžasné co jsou lidé schopni udělat pro své uspokojení. V tomto krásném sestřihu se v mnoha případech ocitají až na hranici mezi životem a smrtí.“ – hovorí Ondřej k svojmu videu. Čo na ňom je? Pozrite, prosím. Teraz sa už nedivím, že pán Vinklát tancuje napríklad svojho Romea nad limitom fyzických a duševných síl. A rozhodne žiadna jeho rola neprepadá bežnej rutine, či „obyčajnému“ interpretovaniu.