Opera SND Bratislava: Československý start do sezóny plné otazníků

Erbová inštitúcia v štádiu provizória či kolapsu?

Čo sa vlastne v Slovenskom národnom divadle počas leta udialo? 1. augusta využila ministerka kultúry Slovenskej republiky Ľubica Laššáková právomoc zriaďovateľa a odvolala z postu generálneho riaditeľa Mariána Chudovského. Do funkcie nastúpil po vyhranom výberovom konaní roku 2012 na päťročné funkčné obdobie. To mu bez akéhokoľvek mediálne dostupného zdôvodnenia predľžil bývalý minister kultúry Marek Maďarič o ďalšie dva roky. Teda priamo po prah jubilejnej stej sezóny. Spúšťačom promptného konania súčasného vedenia rezortu bola hrozba štrajku technických zložiek, ktorej zamestnávateľ nevyplatil dohodnuté výkonnostné odmeny. Hlavným argumentom však bol výsledok hospodárenia štátnej príspevkovej organizácie, ktorý už v čase aprílového verejného odpočtu dosiahol stratu cca sedemstotisíc eur. K polroku vzrástol na milión a podľa neskoršieho vyjadrenia ministerky kultúry pre Hospodárske noviny, reálny prepad je oveľa vyšší. Zároveň poukázala na dlhoročnú manažérsku pasivitu Mariána Chudovského a nepripravenosť k racionálnym opatreniam. Postupne sa v tlači objavilo z pier publicistov niekoľko zaujímavých a podložených analýz. Vyjadrili sa odborári, zazneli aj hlasy z radov sólistov. Nie všetky argumenty zo strany „dotknutých“ boli korektné. Predovšetkým tvrdenia, že interní sólisti nie sú dostatočne využívaní a povolávaní sú za vyššie honoráre hostia. Ťažko sa vyvracia fakt, že v pevnom ansámble nie sú v dostatočnej kvalite zastúpené všetky hlasové odbory, takže z domácich síl možno postaviť len tvrdo limitovaný repertoár. Navyše, divák potrebuje vidieť aj nové tváre, spoznávať aktuálne domáce talenty, ale aj hosťov. A porovnávať výkony. To však súvisí z absolútne nejasným postojom vedenia Opery SND, o aký typ súboru sa usiluje.

Jednou stránkou mince sú kvantifikovateľné ukazovatele, čísla s jasnou výpovednou hodnotou (zrejme zrkadlia aj enormné náklady na opakované opravy zlyhávajúcej javiskovej techniky v oboch budovách), na druhej strane však sú manažérske a umelecké výsledky. V prvom rade je to nezadefinovaná a nekomunikovaná vízia kreovania samotného ansámblu a dramaturgie. Dnes sa ukazuje, že netermínované zmluvy so sólistami sú nevýhodné a „betónujú“ pozície, ktoré by mohli otvoriť priestor novým talentom. Sezóna 2017/2018 bola príkladom koncepčne nedomyslenej práce so žalostným výsledkom. Z nových inscenácií sa prvý titul (kombinácia Ravelovej Španielskej hodinky s baletom) takmer nereprízoval, ďalší (Rimského-Korsakovov Sadko) skončil svoj život hneď po premiére pre zdravotne škodlivý materiál na javisku (postoj zodpovedných riaditeľov bol natoľko neprofesionálny, že už to bol dôvod na bezodkladné personálne zásahy zo strany zriaďovateľa), operetu Poľská krv za slabú úroveň vizuálnej stránky pokarhala kritika unisono a posledná premiéra (Pucciniho Tosca) sa uskutočnila len pár dní pred koncom sezóny. Ignorovanie 50.výročia javiskového debutu Edity Gruberovej práve na doskách SND, nemožno nijako ospravedlniť. Divadlo neprišlo so žiadnymi inovatívnymi projektmi, ktorými by sa podnietilo záujem o dianie v ňom. Nevyužíva ani kontaktné dramaturgické úvody, či besedy po premiérach, izolovanosť súboru od divákov nenahradí ani jediný Deň otvorených dverí. Na formát komentovaných detských úprav niektorých titulov nenadväzuje kontinuálna edukácia mladého publika. Vo svete nájdeme osvedčené metódy, no ak nie je záujem, je zbytočné na ne poukazovať.

Úroveň internetovej stránky sa spustením nového webu skôr zhoršila, chýbajú aktualizačné informácie, práca marketingu svojou neraz až infantilnou rečou nemá s divadelnou profesionalitou nič spoločné. Aj tento faktor sa podpisuje pod slabú návštevnosť predstavení. Konkrétne v septembri (stav podľa internetu v dnešné doobedie) na viaceré predstavenia nie je predaná ani tretina lístkov (vrátane Carmen s Daliborom Jenisom či Dona Giovanniho s medzinárodne etablovanými talentami Borisom Prýglom a Petrom Kellnerom), na dve hosťovanie Štátnej opery v Budapešti sa nepredalo ani štyridsať z celkovej kapacity 860 miest! Tu sme už za hranicou akejkoľvek tolerancie, je to alarmujúci stav a hroziaca historická blamáž. To však už ide na konto dočasne povereného generálneho riaditeľa Vladimíra Antalu. Aby toho nebolo málo, chýba mesačník Portál (skončil či mešká, ktovie?) a z nového tvaru divadelného plagátu zmizli obsadenia predstavení. Opäť niečo nepochopiteľné. Už také „maličkosti“ ako účel neplniace, skôr virtuálne Operné štúdio, či pochybná Prix Shimizu (z webu sa nedozvieme, či vôbec bola alebo nie), by len zaberali priestor.

Libuše a Svätopluk – výstižná symbolika v rozdielnej interpretácii