Operní studio SND aneb Podvodník Teodor v Bratislavě

Paisiellov/Henzeho Kráľ Teodor v Benátkach
Zrod štúdia alebo Podvodník Teodor v Bratislave 

Na repertoárovej súpiske Opery Slovenského národného divadla sa objavil nový fenomén. Bolo treba počkať do konca sezóny, aby sme identifikovali, čo v zahraničí zabehnutý pojem Operného štúdia znamená v slovenskom poňatí. Tretí večer pred skončením divadelnej sezóny 2014/2015 totiž patril poslednej z piatich operných premiér a zároveň bol inauguráciou zmienenej tajomnej formácie.

Operné štúdiá, ansámble mladých, divadelné akadémie – nazvime to hocako – vo svete fungujú. Pri mnohých veľkých, ale aj stredných domoch a festivaloch. Nie sú však pravidlom. Systém je prepracovaný po celom Nemecku, svoju tvár má vo Viedni, Zürichu, Londýne, La Scala má vlastnú „accademiu“ (aktuálna produkcia Barbiera zo Sevilly vzniká pod gesciou Lea Nucciho a Ruggera Raimondiho), povestný festival v Pesare zasa tradičnú letnú Rossiniovskú akadémiu (garantom je Alberto Zedda), Salzburg svoj Projekt mladých spevákov a podobne. Čo vlastne vzniklo u nás?

Ako na tlačovej konferencii oznámil Marián Chudovský, mal vznik Operného štúdia v koncepcii, s ktorou zvíťazil vo výberovom konaní na post generálneho riaditeľa SND. Keďže sľuby treba plniť a žezlo má v rukách už tretí rok, bolo treba konať. Vymedzenie priestoru pre „dlhodobú a pravidelnú podporu mladých talentov vo všetkých profesiách“ (citujem dramaturga Martina Bendika z časopisu Portál) by znamenalo kreovať regulárnu platformu pre domáce či medzinárodné zoskupenie mladých (vo svete to býva približne desaťčlenná skupinka, zväčša ešte menšia), pracujúce na báze seriózneho výukového programu s primeraným študijným materiálom, zabezpečenie garantov či coachov z radov umeleckých autorít, ako aj poskytnutie priestoru na pravidelné verejné prezentácie. Približne takto to funguje vo svete.

Slovenský spôsob je – ako inak – odlišný. Dramaturgia vybrala titul, uskutočnilo sa predspievanie (údajne s účasťou sto päťdesiatich adeptov) a tesne pred letom sa zrodila inscenácia. O systematickej práci, o osobnostiach formujúcich začínajúcich spevákov vokálne, herecky, interpretačne, hovoriť nemožno. Môže byť odborným garantom hudobnej a speváckej stránky produkcie dirigent, ktorý si s absolventmi a poslucháčmi Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení roku 2014 tak uctil Mozartovu Figarovu svadbu, že z nej vyškrtol jednu sólovú postavu a hlavné hudobné a dejové pointy? Môže byť mentorom inscenácie neskúsená režisérka, ktorá sama pôsobí na poste asistentky a má na konte dve neveľmi vydarené práce v Banskej Bystrici? Odpoveď celkom rukolapnú poskytla úvodná inscenácia nového, Operou SND zastrešeného a z osobitého grantu živeného útvaru. Navyše, ani to, čo divadlo pomenovalo Operným štúdiom, v budúcej sezóne pracovať nebude. Vraj až v tej nasledujúcej.Dramaturgia si vybrala nehranú „heroicko-komickú drámu“ Giovanniho Paisiella Il re Teodoro in Venezia (Kráľ Teodor v Benátkach). Neoprela sa však o originál, ale o radikálnu úpravu z pera nemeckého skladateľa Hansa Wernera Henzeho z roku 1992. Ak bol hlavným popudom k výberu diela fakt, že ním pred dvesto tridsiatimi rokmi otvorila svoje prešporské (bratislavské) pôsobenie Erdödyho operná spoločnosť, je to dosť chabá motivácia. Navyše, Henzeho revízia je tak príkra, že ktovie či by sa v nej spoznal sám Paisiello. Dielo v tejto podobe určite Prešporok anno 1785 nezažil. No a prečo práve Paisiello, prečo v Henzeho pretvorení? Nech hľadám akékoľvek relevantné dôvody podporujúce daný výber, ťažko ich nachádzam. Kráľa Teodora v origináli nepoznám (a podobne sú na tom, podľa priznania na tomto portáli, aj tvorcovia bratislavskej inscenácie – rozhovor nájdete tu), no Hans Werner Henze, inak významný nemecký skladateľ, si na ňom riadne zgustol. Zmietol zo stola klasicistickú poetiku, recitatívy nahradil hustou, štýlovo nesformovanou klavírnou faktúrou, predpokladanú noblesu a rafinovanosť pôvodiny nahradil pomerne agresívnou hudbou svojej doby. Vonkoncom nejde o neoklasicizmus Stravinského typu. Ten bol originálny. Na azda najzaujímavejšiu otázku, prečo si Henze vybral za objekt svojich experimentov práve toto dielo, nám dramaturgia neodpovedala. Pomenovala to, čo je z počutia zreteľné. Zvýraznenie dychovej na úkor sláčikovej sekcie, zmenenú inštrumentáciu, poetiku, metriku. Vychádzajúc z dvoch textov dramaturga – eléva Petra Behýla v bulletine, ani on nenadobudol istotu, či „Paisiellova hudba je melodicky, no najmä rytmicky invenčná“ (citát z článku Kráľ Teodor alebo kariéra jedného podvodníka), alebo „Henze oživuje miestami fádnejší rytmický pulz Paisiellovej hudby“ (z príspevku Ako upraviť predromantickú operu). Nezazlievam mu toto protirečenie, akurát ešte nástojčivejšie nabáda k úvahe, či sa divadlo rozhodlo správne. Čo však bulletinu (zmienku, že ide o produkt Operného štúdiu v ňom nenájdeme, akurát takmer neviditeľné logo na titulnej stránke s plagátom, ktorý zasa s tvarom inscenácie má pramálo spoločného) vyčítam, je opakovaná a už skutočne trestuhodná neznalosť novodobej histórie slovenskej opery. V súpise Paisiellových javiskových diel uvedených v Bratislave chýba naštudovanie Astrológov v Komornej opere Slovenskej filharmónie z októbra 1989. Notabene v réžii Mariána Chudovského, z titulu dnešného postavenia v SND, „zodpovedného redaktora“ bulletinu.