Rovnica o dvoch neznámych
Festival Nová dráma ukončil slávnostný večer s odovzdávaním cien v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslavova 17. mája, v rámci ktorého vystúpilo tanečné divadlo Compagnie Pál Frenák. Choreograf a tanečník Pál Frenák založil svoj súbor v roku 1989 v Paríži a v roku 1999 maďarsko-francúzsku verziu v Budapešti paralelne fungujúcu s parížskou skupinou. Jeho originálne choreografie s výrazným výtvarným znením a ojedinelým tanečným súborom mal slovenský divák možnosť vidieť v našej krajine už po tretíkrát. V roku 2011 tohto excentrického kreatívneho choreografa pozval vtedajší generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Ondrej Šoth na hosťovanie s dvojvečerom Twins a In time. O dva roky neskôr (2013) Frenáka pozval súčasný riaditeľ baletu Štátneho divadla v Košiciach Andrej Suchanov, aby choreograf vytvoril a postavil dielo pre košický baletný súbor a z tejto tvorivej spolupráce vzniklo dielo ChaOtica, ktoré ma Štátne divadlo Košice na svojom repertoári. Do tretice sme mali možnosť vďaka Festivalu Nová dráma vidieť tanečný projekt x&y na doskách Mestskeho divadla P. O. Hviezdoslavova. Dychtivý slovenský divák má najbližšie k Frenákových dielam do Budapešti – odporúčam vycestovať občas za tanečným zážitkom, prudérnejšie typy však nech ostanú so svojim konzervativizmom radšej bezpečne doma.
Všetky až rozprávkové tri stretnutia s Pálom Frenákom na slovenskej pôde priniesli fascinujúci zážitok z kvalitného tancovania, výtvarného výrazu a charakteristického fluida autorových choreografií. Pál Frenák sa vo vizuálnych polohách vyjadruje výtvarným minimalizmom s fragmentmi futurizmu, vždy volí základný optický prvok, ktorý rezonuje nielen dekoratívne, ale aj funkčne. Obrazová i choreografická kompozícia má svoj dômyselne premyslený systém postavený na základných výrazových prostriedkoch. Frenákovi tanečníci sú spravidla sporo odetí, zväčša v spodnom prádle , často využíva žensky dráždivé krátke kombiné, prípadne topánky na vysokom podpätku, farby sa pohybujú od bielej cez červenú až po čiernu, sem – tam sa mihne zlatá. Monochróm je však jeho doménou. Čistý, jasný, neodvádzajúci pozornosť od toho najdôležitejšieho a tým je tanec. Hudobné motívy sa zvyčajne kontrastne pohybujú od industriálnych zvukov, šumov, vŕzganí, treskov, elektronických kompozícií až po voľbu poetických, či temperamentných skladieb, ako fragmentov motívov, ktoré nás vrátia do bežnej súčasnej reality podporenej aj karikovaným pohybom demonštrujúcim snobskú spoločnosť. Frenák rieši veľké témy, spoločnosť podrobuje kritike, ironizuje, vtipne glosuje a obnažuje telá svojich tanečníkov. Nahota je jedným z nosných výrazových prostriedkov, nikdy však nie je samoúčelná a má navyše svoju výsostnú erotickú estetiku, ktorú pomáha formovať umné svietenie. Aj živočíšny, dravý sex, bohapustá spotená súlož so všetkými nuansami zdanlivo zvrátenej esencie frivolnosti postráda vulgarizmus a má svoju svojskú telesnú eleganciu. Tieto charakteristické znaky Frenákových choreografií kreslia jeho originálny tanečný a vizuálny rukopis v celom spektre vždy nových invenčných podnetov postavených na symbolike, inteligentne poskytujúcej priestor na percipientovu fantáziu.
Päťdesiatpäť minútový projekt x&y si vystačí s obrovskou povrazovou sieťou, dvomi tanečníkmi a príležitostnou prítomnosťou choreografa na scéne. Centrom diania je muž a žena, on a ona, človek, bytosť, možno niekedy zviera, vták, dieťa, akési bližšie neidentifikovateľné božie (alebo démonické?) stvorenie. Choreograf profiluje evolúciu ľudských vzťahov zadefinovanú vo vzájomnom kontakte, ktorý je spočiatku nulový, neskôr sporadický a napokon aj pomerne intenzívny v spoločnom splynutí. Sú to však dve osoby existujúce vedľa seba každá zvlášť, reagujúce na seba skôr mechanicky, intuitívne, pudovo bez emócií, rácia a logiky. x&y môže byť zadefinovanie chromozómu, ženského a mužského princípu, ale rovnako je to aj profilácia anonymity, akýsi XY bez mena. Kto? Ktokoľvek. Do kreatívnej story s ironickým humorom na záver si možno dosadiť čokoľvek. Pre niekoho je x&y biblická metafora Adama a Evy, pre iného románoví hrdinovia Romeo a Júlia, pre ďalších vyabstrahovaní milenci, či bezduchí roboti, indiferentné bytosti, alebo tí, čo skrátka prežili. Že tu tak celkom niečo nie je v poriadku je zjavné a evidentné a o to Frenákovi ide. Rád provokuje, rád stavia diváka pred obnaženú pravdu, nie preto, aby ho prvoplánovo šokoval, ale inšpiroval minimálne k zamysleniu sa.
Scéna (Pál Frenák) pozostáva zo siete povrazov zavesenej krížom cez celý priestor javiska, evokuje artistickú sieť s lanami, skobami a záchrannými popruhmi, ale celkom iste aj monštruóznu pavúčiu sieť, do ktorej sú dvaja tanečníci chytení ako muchy. Priestor „kreslí“ občasný dym a predovšetkým kreatívne svetlo. Dvojica je odetá (Szücs Edit) len do spodnej bielizne, alebo jej športovej alternatívy s chráničmi, tanečnica sa na chvíľu objaví aj v kombiné, zatiaľ čo obaja v istej sekvencii ostanú pred divákom, ako ich boh stvoril. Interpreti sa v sieti zmietajú, nebezpečne cez ňu prepadávajú , visia z nej, hojdajú sa , aj rotujú na lanách, približujú sa aj odtŕhajú od seba, dotýkajú sa, aby sa vzápätí aj vzdialili. Je to akýsi výsostne estetický „epileptický“ záchvat dvoch príťažlivých tiel v sieti, ktoré občas nadobúdajú vo výraze animálny charakter. Hoci mimika tanečníkov je konštantná, vizuálny efekt akéhosi „robotizmu“ umocňujú belasé šošovky aplikované u oboch v jednom oku. Akoby len jedno oko bolo prítomné, akoby len jedno oko monitorovalo dianie, akoby sa bytosti sledovali len „po očku“, ale môže to byť pokojne aj metafora jedného (tretieho) „božieho oka“. Nech už je význam výkladu akýkoľvek, vizuálny detailný efekt náležite evokuje chorý mechanizmus fungovania.
Pohybové variácie v sieti, ktoré nechajú vyznieť telá tanečníkov vo všetkých možných polohách a svalových štruktúrach v systéme mimovoľnej erotiky sa postupne presunú na zem. A hoci fungujú takmer nepretržite samostatne, sú momenty, keď sa inštinktívne spoja (snáď najetickejšie pôsobí naťahovanie a sťahovanie záchranných popruhov tanečníka tanečnici), ale tieto dotyky a spojenia si každý pudovo prežíva akosi sám bez zvláštnej zainteresovanosti, alebo spoluúčasti na tom druhom. Na chvíľu sa zjaví aj choreograf Pál Frenák osobne, odhrnie sako z nahej hrude nasvietenej pokútne teplým svetlom (János Marton), na hrudi mu čosi zabliká (žeby duša?) a rovnako ticho ako prišiel i odchádza. Svojou prítomnou charizmou obsiahne priestor aj tému. Je ako guru, z ktorého evidentne vyžaruje čosi nadpozemské, zároveň nesie so sebou emočný signál o tom, kto je tu šéf, kto tejto formácii velí, kto za toto zodpovedá a komu sa zodpovedajú iní. Fluidum jeho osobnosti vchádza na scénu ako duch, pred ktorým máme prirodzený rešpekt.
Objaví sa na javisku aj druhýkrát, ale to aby nám už aj predviedol vlastnú pohybovú variáciu, prirodzenú, elegantnú, kreatívnu, dokonalú a v jeho podaní tak samozrejmú ako dýchanie. Po sérii tanečných „úvah“ v sieti aj mimo nej sa dvaja protagonisti odkotúľajú do zákulisia na jednej strane, aby sa z tej druhej zas vrátili celkom nahí s pripevnenými baterkami každý na narte svojej pravej nohy. Je to jediné svetlo, ktoré v tme svieti, je to ich svetlo, ktoré svieti na ich kroky, na ich cestu i na ich telá. Tento nápaditý prvok má okrem svetelnej funkčnosti aj estetický náboj – letmé svietenie nahoty, ktorá je odkrytá i skrytá zároveň a milosrdne kreslí siluety tiel protagonistov, je to však aj svetlo symbolické, v ktorom a do ktorého bytosti kráčajú, ktoré si nesú so sebou, respektíve ich všade sprevádza v pomalom geste kráčania opisujúc plochu scény. Malý invenčný detail s veľkým estetickým a symbolickým významom. Dvojica sa v krátkosti opäť oblečie, dáma v kombiné zavesená do pánskeho ramena prekráča na proscénium ako na móle v štylizovanom geste hranej afektovanosti. Ešte rozverný tanček na ľúbivú muziku a v tejto pohybovo-hudobnej skratke Frenák prezradí o našej povrchnej spoločnosti všetko.
Sieť však opäť čaká, je to sieť súvislostí, problémov, emočných váhaní, racionálnych i iracionálnych rozhodnutí, sieť intuície i pudov, životná sieť všetkých inteligentných aj animálnych stretnutí, do ktorej sme chytení a v ktorej prežijú len tí najsilnejší jedinci. On a ona v závere previsnutí cez okraj siete, zdanlivo zachránení. V tieni ešte krásne gesto paží ako slobodne lietajúcich vtákov. Na scénu prichádza ironicky humorná gorila, ktosi skrytý v maske umelej bielej kožušiny ako biely pendant opice z kultového francúzskeho filmu Zviera s legendárnym Jean-Paul Belmondom. Alebo že by metafora našich pomerov, ktorá vypovedá viac, ako by sme chceli pripustiť? Rozhodne však tento vtipný (aj keď v konečnom dôsledku dosť hrozivý) vstup publikum pobaví.
Celý tanečno-vizuálny projekt podporuje hudba (Parabryo) – koláž industriálnych zvukov, elektronická záležitosť (niečo na spôsob atmosféry nášho Karaoke Tundra), zvukovo kreuje náladu, dokresľuje pohyb a provokuje zároveň.+++
===O dokonalosti choreografie a tanečného umenia Pála Frenáka sme už hovorili (asistentom choreografa je Nelson Reguera). O dokonalosti tanečníkov (Marie-Julie Debeaulieu a Holoda Péter) asi ani netreba pochybovať, keby ich tanečné umenie a prirodzený výraz neboli dostatočnými, Frenák by ich na scénu (ani do siete) nevpustil. Schopnosť pretlmočenia choreografovho jazyka smerom k vnímateľovi v zmysle pohybovej informácie prostredníctvom gesta a tela je obom interpretom zjavne vlastná. Okrem kvalitného tancovania, Frenákoví tanečníci poskytujú aj celkom prirodzenú „show“ krásnych tiel bez vyumelkovaných predimenzovaných (pretrénovaných) údov. Táto telesná estetika v spojení s myšlienkou diela a v spektre zaujímavých pohybových variácií profiluje spontánny erotický pôžitok umeleckej slasti. x&y, podobne ako aj ostatné Frenákove choreografie, spôsobujú inteligentný duševný orgazmus, ktorý sa zdanlivo hmýri v „medzinoží“ poznania, ale vždy sa vskutku začína a končí v hlave. Frenákove x&y je ako rovnica o dvoch neznámych. Nekonkretizuje svoje členy. Môžeme ľubovoľne dosadiť čokoľvek, ale s najväčšou pravdepodobnosťou seba.
Hodnotenie autorky recenzie: 100 %
x&y
Choreografia a scéna: Pál Frenák
Asistent choreografa: Nelson Reguera
Hudba: Parabryo
Kostýmy: Edit Szűcs
Svetla: János Marton
Zvuk: Attila Hajas
Premiéra 18. apríla 2013 Trafó House of Contemporary Art Budapešť
(napísané z reprízy 17. mája 2014 Mestske divadlo P. O. Hviezdoslavova Bratislava)
Tanečníci – Marie-Julie Debeaulieu, Péter Holoda, Pál Frenák
Foto Compagnie Pál Frenák
