Pesaro 2015: olympiáda rossiniovského zpěvu

Olympiáda rossiniovského spevu 

Pred tridsiatimi šiestimi rokmi sa začala písať história jedného z najosobitejších a na základe osobnej účasti v ostatnom štvrťstoročí si trúfam  vyriecť, že aj najkvalitnejších operných podujatí na svete. V rodisku Gioachina Rossiniho, pôvabnom prímorskom Pesare, sa vtedy po prvýkrát objavilo logo s názvom Rossini Opera Festival. Či jeho osnovatelia v čase zrodu verili, že sa im podarí vzkriesiť a uviesť celý javiskový odkaz geniálneho majstra belcanta a oprášiť veľkú časť jeho zabudnutej vokálno-inštrumentálnej či komornej tvorby, v tom nie som si celkom istý. Skutočnosť vypovedá jednoznačne: do dnešného dňa z kolekcie tridsiatich deviatich Rossiniho opier chýba naštudovanie len jednej jedinej (Edoardo e Cristina).

Rozsiahle dielo Gioachina Rossiniho po období hracieho boomu na dlhé roky zmizlo z plagátov. Dramaturgovia dlhé desaťročia omieľali len Barbiera zo Sevilly, prípadne zo dve – tri ďalšie buffy. Partitúry v lepšom prípade driemali v archívoch, v horšom sa potulovali kde-kade ako noty nehodné povšimnutia. Koncom šesťdesiatych rokov, po období ojedinelých naštudovaní Rossiniho vážnych opier (prvým bolo Obliehanie Korintu roku 1948 vo Florencii), si skupinka muzikológov (predovšetkým Talian Bruno Cagli a Američan Philip Gossett) a dirigentov (na čele s Albertom Zeddom) povedali dosť! Pod hlavičkou La Fondazione Rossini sa začalo intenzívne vedecké bádanie v širokom teréne skladateľovej pozostalosti a v kritických edíciách sa postupne objavovali zabudnuté skvosty, predovšetkým zo žánru opera seria. Keď roku 1980 vznikol Rossini Opera Festival, výsledky muzikologických výskumov sa vzápätí premieňali na živé predstavenia. Festival sa stal originálnym laboratóriom aplikovanej muzikológie. Rossiniovská renesancia sa rozbehla na plné otáčky. Divácka reflexia za ňou nezaostávala ani o krôčik.

Ročník 2015, v poradí tridsiaty šiesty, zhodou okolností ponúkol dva rovnaké tituly, akými sa dejiny festivalu začali písať. Operu semiseriu La gazza ladra (Straka zlodejka) a jednoaktovú buffu L´inganno felice (Šťastný omyl). Prvá z nich sa vrátila v podobe z roku 2007, druhá dokonca v oživenej verzii spred dvadsaťjeden rokov. Jedinou novinkou (nie však absolútnou, lebo dielo sa už v Pesare hralo roku 2001) bola nová inscenácia dvojdejstvovej opery La gazzetta (Noviny). Opernú ponuku dopĺňala pravidelne, už po štrnásty raz, opakovaná scénická kantáta Il viaggio a Reims (Cesta do Remeša), ktorá v rovnakej javiskovej podobe slúži ako priestor pre najlepších frekventantov interpretačného kurzu Accademia rossiniana. Trvalou súčasťou festivalu sú koncerty vokálno-inštrumentálne (tohto leta Messa di Gloria a Stabat Mater, ako aj kantáty Il pianto d´Armonia sulla morte d´Orfeo a La morte di Didone) a komorné belcantové popoludnia (Chiara Amarù, Olga Peretyatko, Nicola Alaimo). Dva týždne Pesaro doslova pulzuje Rossinim, denne sa uskutočnia zväčša dve podujatia v priestoroch historického Teatro Rossini, v „zdivadelnenej“ športovej hale Adriatic Arena a v Auditoriu Pedrotti miestneho konzervatória. Aktuálny ročník je venovaný pamiatke režiséra Lucu Ronconiho, ktorý zomrel pred polrokom a počnúc povestnou inscenáciou Cesty do Remeša (1984 s Claudiom Abbadom za dirigentským pultom) a končiac Armidou (2014) na Rossini Opera Festivale režíroval dvanásťkrát.

Straka zlodejka – vtipná a brilantná
Vrátila sa po ôsmich rokoch a opäť zaiskrila. Vo vnemoch sluchových i zrakových. To sa nestáva až tak často. V čase pôvodnej premiéry Straky zlodejky na festivale mal taliansky režisér Damiano Michieletto tridsaťdva rokov. Dnes má štyridsať, je to teda stále pomerne mladý a veľmi úspešný umelec. Jeho cítenie opery je moderné, nie je však žiadnym extrémistom. Spolu so scénografom Polom Fantinom a kostýmovou výtvarníčkou Carlou Teti oživili takmer štvorhodinový večer veľkou dávkou fantázie a zároveň piety voči skladateľovi. La gazza ladra je typickou Rossiniho operou semiseriou (vo všeobecnosti to nie je ľahký žáner pre inscenátorov) s veľkými časovými plochami oboch dejstiev.Hrá sa pomerne zriedka, spája pátos vážnej opery s komickými prvkami a je vokálne nesmierne náročná nielen pre soprán (Ninetta) a tenor (Gianetto). Pomerne významné party sú napísané pre dva vyššie basy (Gottardo a Fernando) i nohavičkový mezzosoprán (Pippo).

Damiano Michieletto vo svojej koncepcii stavil na personifikáciu straky (v deji zohráva kľúčovú rolu, keď nebadane kradne striebro a tieň podozrenia padá na mladú slúžku v dome bohatého statkára Fabrizia), ktorú stvárňuje bravúrna dievčenská akrobatka. Každej postave dal primeraný profil, či išlo o charakter kladný, záporný alebo dramatickejší. Výprava je jednoduchá, tvorí ju viacero polohovateľných rúr, druhé dejstvo sa odohráva na vode. Pestré kostýmy dodávajú scénickému obrazu kontrast a podporujú tok deja.

S orchestrom a zborom Teatro Comunale di Bologna naštudoval Straku zlodejku dirigent Donato Renzetti. Veľmi skúsený interpret Rossiniho opier nepotrebuje okázalé gestá, aby vystaval ťah partitúry so všetkými jej lyrickými vrstvami, ale aj ohnivými gradáciami. Aj keď v predohre sa ešte orchester zopár nepresnostiam nevyhol, postupne podával výkon hodný najvyššieho obdivu. Koniec koncov, bolonský orchester je jedným z rezidenčných ansámblov festivalu, takže rossiniovskú poetiku má v malíčku.

Hlavnú ženskú úlohu Ninetty stvárnila festivalová debutantka, inak už niekoľko rokov jeden z najzaujímavejších hlasov z Gruzínska, sopranistka Nino Machaidze. Jej vstupná Cavatina „Di piacer mi balza il cor” ešte bola poznačená istým nepokojom a zvýšeným vibratom v tóne, postupne však odhaľovala rovnako virtuóznu ako aj mladodramatickú dimenziu svojho technicky istého a farebne šťavnatého hlasu. Rovnako po prvýkrát sa v Pesare uviedol americký tenorista (jasná dominancia Američanov v tomto odbore) René Barbera ako Gianetto. Voľne plynúci materiál s konzistentným centrálnym registrom a jasnými výškami. Chorvátsky basista Marko Mimica (Gottardo) preukázal kovovo jadrný hlas s náležitou pohyblivosťou a kovovým leskom vysokej polohy. Najväčší aplauz právom patril Alexovi Espositovi (Fernando Villabella), ktorý za desať rokov pravidelného účinkovania na festivale sa stal špecialistom na rossiniovský basbarytónový odbor. Spieval a hral skvostne. Lena Belkina (Pippo) má síce trocha matnejší mezzosoprán, no najmä v duete s Ninettou, ale aj v druhej časti večera, potvrdila oprávnenosť obsadenia.Aj menšie úlohy mali v Simonovi Alberghinim (Fabrizio), Terese Iervolino (Lucia) či Matteovi Macchionim (Isacco) kvalitných interpretov. Nehovoriac o skvelej herecko-tanečnej kreácii Sandhye Nagaraje v postave Straky.

Hodnotenie autora recenzie: 85%
***

Noviny s objaveným kvintetom a veľkým šarmom
La gazzetta (Noviny) – tak znie názov v poradí osemnástej opery Gioachina Rossiniho, po prvý raz uvedenej v neapolskom Teatro dei Fiorentini v septembri 1816. Skladateľ mal dvadsaťštyri, v tom roku už za sebou Barbiera zo Sevilly a pred sebou ešte v decembri Otella. Na rozdiel od jednoaktových komických opier z raného obdobia, sú na objednávku skomponované Noviny dvojdejstvovým, takmer trojhodinovým komickým opusom. Zužitkoval v nich – ako to u neho a v tom čase celkovo nebolo nič výnimočné – motívy z predchádzajúcich opier (Turek v Taliansku, Skúšobný kameň, Torvaldo e Dorliska i ďalších) a hudobné myšlienky z La gazzetty zasa anticipovali neskoršie diela. Rossini bol prosto majstrom prevárania vlastnej melodiky. Čo je ale najzaujímavejšie, predohra k Popoluške (La Cenerentola) sa objavila po prvý raz práve v La gazzette.

A ešte jedna novinka. Na rozdiel od kritickej edície Fabrizia Scipioniho k pesarskej revitalizácii diela roku 2001, aktuálna verzia je výsledkom ďalšieho bádania Philipa Gossetta. Podarilo sa mu vypátrať stratené kvinteto z prvého dejstva, takže dielo po prvýkrát zaznelo kompletne. Zatiaľ čo o šteklivú predchádzajúcu inscenáciu sa postaral Dario Fo, terajšiu v úplne odlišnom štýle poňal Marco Carniti. Neváham skonštatovať, že išlo o poňatie ešte nápaditejšie. Sila spočívala v jednoduchosti a vkuse. Vzdušnú a minimom rekvizít zapĺňanú scénu (navrhla ju Manuela Gasperoni), variujúcu rôzne prostredia súvisiace s vymysleným parížskym hotelom Aquila (miesto konkretizujú spúšťané písmenká), ohraničuje ľahký látkový horizont.Na začiatku sa spúšťajú pásy novín, aby sa divák zorientoval v príbehu, potom sa vysunie mólo s bielym nariaseným lemom, ktoré sa neskôr, už rozdelené, využíva ako univerzálny scénografický prostriedok. Dominuje hra farieb a svetiel, horizont sa mení v širokej pastelovej palete. Pred ním defilujú nádherné, fantáziou naplnené kostýmy Marii Filippi v štýle päťdesiatych rokov a do detailov vymyslené herecké akcie. Všetko prebieha vkusne, ľahko, tanečne. Prosto s neskutočnou gráciou.

Dirigent Enrique Mazzola opäť s orchestrom bolonského Teatro Comunale di Bologna vyčaril pravú rossiniovskú atmosféru, plnú radostného muzicírovania a zároveň technickej bravúry. Množstvo secco recitatívov bolo vypointovaných, árie, duetá, tercetá a ansámble mali štýlovo dokonalú podobu. Na javisku dominovalo trio mužských predstaviteľov. Nicola Alaimo je ešte mladým, no už pravým dramatickým barytonistom, ktorý vie zúročiť svoju extrémne korpulentnú postavu a obrovský herecký talent.Jeho Don Pomponio bol výnimočný, zväčša tento druh postáv stvárňujú síce pohyblivé, no nie tak šťavnaté a farebné buffy basy. Ruský rodák Maxim Mironov (Alberto) zažiaril pred desaťročím v Pesare ako zjavenie. Dnes tridsiati štyr ročný tenorista dozrel do štádia technickej virtuozity, kombinovanej s výrazovou noblesou. Farebne nádherný hlas, ušľachtilá práca s dynamikou, ideálny javiskový zjav – jednoducho rossiniovsko-mozartovský tenor najvyšších kvalít. Rovnocenným spoluhráčom mu bol Vito Priante (Filippo), barytonista krásne jadrného timbru a v každej polohe rovnocenne znejúceho materiálu. Obaja si v súbojovej scéne krásne zašantili a ich trojspev s Nicolom Alaimom bol vrcholom večera. Rola Lisetty je písaná pre koloratúrny soprán a Hasmik Torosyan v nej preukázala schopnosť virtuóznej ozdobnosti i vrúcneho legata.Úspešne jej sekundovala mezzosopranistka Raffaella Lupinacci ako Doralice. V polonemej a režisérom pridanej činohernej komickej roli sluhu Tommasina sa predstavil tvárny Ernesto Lama.

Hodnotenie autora recenzie: 90%
***

Šťastný omyl ako tradičná „fraška“
Keď kalendár ukazoval január 1812, nedovŕšil Gioachino Rossini ani dvadsiate narodeniny. Na svojom skladateľskom konte mal tri opery a dostavil sa prvý skutočný úspech. Pričinila sa oň jednoaktovka označená ako „farsa“ (fraška – nie však v pejoratívnom slova zmysle, ale ako dobovo platný krátky komický operný útvar), nazvaná L´inganno felice (Šťastný omyl, či podvod). Svetlo sveta uzrel v benátskom Teatro San Moisè. Do konca roku 1812 sa Rossini predstavil talianskej verejnosti ešte štyrmi (!) novinkami. Niesli typický rukopis doby a boli neklamným dôkazom, že na brehu Jadranu dozrieva hudobný génius.

Nechcem tvrdiť, že Šťastný omyl obsahuje poldruha hodiny hudby, pri ktorej divák permanentne tají dych. Avšak odhliadnuc od množstva secco recitatívov minimálne polovica času je naplnená sviežou, vtipnou a majstrovsky vymodelovanou melodikou. Duchaplná a pôvabná inštrumentácia ide ruka v ruke s lahodnými áriami, striedanými s brisknou rytmikou. Party sú neľahké a preverujú technické kvality spevákov, ich rozsah a farebnosť. Dielko sa síce nehrá často, no zhodou okolností tohto leta ho uviedol aj nemecký rossiniovský festival v Bad Wildbade.

V Pesare dielu otvorilo svoj priestor Teatro Rossini, aby na jeho javisku ožila inscenačná verzia Grahama Vicka z roku 1994. Bol to vtedy osobný debut anglického režiséra na festivale, po ktorom ešte nasledovali obe verzie Mojžiša, francúzska i kontroverzne poňatá talianska, a napokon vlani Wiliam Tell. Vo svojej prvej práci pre Rossiniho Pesaro sa uviedol ako typický tradicionalista. Na scéne a v kostýmoch Richarda Hudsona nechal jednoaktovku plynúť prirodzeným tokom, bez vynášania metaforických nápadov. Scéna je nemenná a krytá len polovičnou oponou, takže divák pri vstupe do hľadiska vidí morské pobrežie s členitým pieskovým terénom, otvormi do akejsi banskej jaskyne. Oblohu pokrývajú akvarelové obláčky.Na tejto scéne sa odvíja dejová zápletka, prosté klišé, ktoré pôsobí oddychovo. Vzhľadom na neskoršie moderné réžie Grahama Vicka L´inganno felice azda budí dojem anachronickosti, no vzhľadom na dobu vzniku inscenácie a charakter predlohy, ide o poňatie vcelku adekvátne.

V Pesare dielu otvorilo svoj priestor Teatro Rossini, aby na jeho javisku ožila inscenačná verzia Grahama Vicka z roku 1994. Bol to vtedy osobný debut anglického režiséra na festivale, po ktorom ešte nasledovali obe verzie Mojžiša, francúzska i kontroverzne poňatá talianska, a napokon vlani Wiliam Tell. Vo svojej prvej práci pre Rossiniho Pesaro sa uviedol ako typický tradicionalista. Na scéne a v kostýmoch Richarda Hudsona nechal jednoaktovku plynúť prirodzeným tokom, bez vynášania metaforických nápadov.Scéna je nemenná a krytá len polovičnou oponou, takže divák pri vstupe do hľadiska vidí morské pobrežie s členitým pieskovým terénom, otvormi do akejsi banskej jaskyne. Oblohu pokrývajú akvarelové obláčky. Na tejto scéne sa odvíja dejová zápletka, prosté klišé, ktoré pôsobí oddychovo. Vzhľadom na neskoršie moderné réžie Grahama Vicka, L´inganno felice budí dojem anachronickosti, no vzhľadom na dobu vzniku inscenácie a charakter predlohy, ide o poňatie vcelku adekvátne.

V jame pre inštrumentalistov sedel tento raz Organico dell´Orchestra Sinfonica Gioachino Rossini a taktovku držal v rukách rodený Moskovčan Denis Vlasenko. Má za sebou už rossiniovské skúsenosti (Cesta do Remeša v Pesare v rámci festivalu mladých), takže dokázal dať večeru patričnú noblesu i temporytmický spád. Azda mohol trocha viac ustrážiť dynamickú hladinu sólistov, ktorým občas chýbali odtiene. V jedinej ženskej úlohe Isabelly sa predstavila mladá talianska sopranistka Mariangela Sicilia, sýty, zvučný, farebne nie svetlý hlas, ktorý zrejme prejde ďalším vývojom. Do technických nástrah virtuózneho partu sa pustila s vervou a hoci nie každá výška bola intonačne stopercentná, ako celok jej výkon imponoval.Davide Luciano ako Batone prekvapil pevným tónom a pomerne dramatickým charakterom svojho barytónu. V úvodnej árii Una voce m´ha colpito ukázal krásu materiálu s mierne forsírovanou výškou, no postupne sa jeho interpretácia uvoľnila a najmä v brilantnom a ohnivo vygradovanom duete s Carlom Leporem (presvedčivý buffo bas v postave Tarabotta) strhol publikum k veľkému aplauzu. Jedinou slabinou obsadenia bol grécky tenorista Vassilis Kavayas, ktorému chýbala ušľachtilosť timbru i rossiniovská kultúra frázovania.

Hodnotenie autora recenzie: 65%
***

Juan Diego Flórez – jednoznačný hrdina festivalu
Nebola to v aktuálnom ročníku operná postava, ale koncert s omšou a kantátou, v ktorej peruánsky tenorista Juan Diego Flórez dokázal, že dnes je na svojej parkete bezkonkurenčnou jednotkou. Počas sobotného podvečera, pod strechou silnou búrkou atakovanej Adriatic Areny, zaznela v prvej časti Rossiniho Messa di Gloria. Druhú polovicu vyplnili dve prvé kantáty z pera skladateľa, Il pianto d´Armonia sulla morte d´Orfeo pre tenor, zbor a orchester La morte di Didone, „scena lirica con cori“ pre sólový soprán, zbor a orchester. Účinkovali Filharmonia Gioachino Rossini, zbor Teatro Comunale di Bologna (zbormajster Andrea Faidutti) a pätica sólistov. Za dirigentským pultom stál Donato Renzetti.Hodinová Messa di Gloria pochádza zo zrelej skladateľovej periódy, po prvý raz ju uviedli v neapolskej Chiesa di San Ferdinando v marci 1820. V opernom kontexte sa teda nachádza medzi tridsiatou (Bianca e Falliero) a tridsiatou prvou (Maometto II.) operou Rossiniho. Vznikla v roku, keď autor prekvapujúcu premiéroval len jednu javiskovú prácu. Nesie všetky znaky kompozičného majstrovstva autora, má svoj duchovno-sakrálny rozmer, ale aj silnú náplň typickej rossiniovskej spevnosti a virtuozity v sólových partoch. Nájsť vo vokálnom kvartete, resp. v tomto prípade kvintete (v časti Kyrie ide o dvojspev dvoch tenorov) rovnocenných partnerov Juanovi Diegovi Flórezovi, hraničí s ilúziou. Flórez prednášal svoj extrémne vypätý part s nesmiernou ľahkosťou, tónovou vrúcnosťou, ale aj spirituálnou hĺbkou. Hlas má technicky dokonale vedený, jeho frázovanie je absolútne plynulé, vo farbe má popri lahodnej lyrike čoraz kovovejší, priebojnejší a mužnejší lesk. Vysoké tóny v trojčiarkovej oktáve sú preňho úplnou samozrejmosťou, zdoláva ich bez akéhokoľvek tlaku a s rezervou. Sopránový part spievala Jessica Pratt, ktorej hlas sa niesol najlepšie vo vysokej polohe. Duet s mezzosopranistkou príjemného timbru Viktoriou Yarovayou bol intonačne čistý a dynamicky plastický. Mirco Palazzi v basovom parte spieval kultivovane, hoci hlboká poloha mu znela v menšej rezonancii. Druhým tenorom bol Dempsey Rivera, ktorý muzikálne sekundoval vedúcemu hlasu Flóreza.

Kantáty Il pianto d´Armonia sulla morte d´Orfeo (Plač Harmónie nad smrťou Orfeovou) a La morte di Didone (Didonina smrť) sú prvými dvoma stretnutiami skladateľa s daným žánrom. Prvú z nich pritom skomponoval ako študent vo svojich 16 rokoch (!) a premiéru mala na záverečnom koncerte školského roku v bolonskom Liceo musicale 11. augusta 1808. Juan Diego Flórez predniesol part Armonie s neskutočnou noblesou, emocionalitou v tóne a hlbokým stotožnením sa s hudobným i textovým obsahom. Bola to doslova čerešnička na tohtoročnej pesarskej torte. Ešte pred touto triumfálnou bodkou za koncertom, zaznela Didonina smrť v podaní Jessicy Pratt. Austrálska sopranistka má pevný, priebojný a v hornej polohe dramaticky pôsobiaci hlas, no jej nižšia poloha znie o čosi užšie a farebne menej zaujímavo. Donato Renzetti spolu s účinkujúcimi síce v prvej polovici večera chtiac-nechtiac musel akceptovať v partitúre sa nenachádzajúce zvuky búrky a dažďa, no z koncentrácie to nevyviedlo ani účinkujúcich, ani publikum.

Hodnotenie autora recenzie: 90%
***

Na záver už len impresia z uvedenia Cesty do Remeša s tohtoročnými účastníkmi Accademie rossiniany. Stále aktuálna, jednoduchá, no zmysluplná réžia Emilia Sagiho bola naplnená celým radom talentovaných mladých spevákov pod taktovkou Manuela Lópeza-Gómeza. Zo šestnástich interpretov si treba zapamätať niekoľko mien. Zo sopránov sú to Giuseppina Bridelli (Corinna), Salome Jicia (Contessa di Folleville) a Ruth Iniesta (Madama Cortese). Z dvoch hlavných tenoristov popri veľmi slabom Xiangovi Xu (Conte di Libenskof) exceloval Juhoafričan tmavej pleti Sunnyboy Dladla (Belfiore), z hlbších hlasov zaujali Pablo Ruiz (Don Profondo), Vincenzo Nizzardo (Barone di Tombonok) aj Shi Zong (Don Prudenzio). Z hľadiska spevákov bola tohtorčná Cesta do Remeša jednou z najkvalitnejšie obsadených. O budúcnosť rossiniovského spevu sa teda netreba obávať. Verme, že ani na najbližšej “olympiáde“ o rok. Čaká nás La donna del lago, Il Turco in Italia a Ciro in Babilonia.

Rossini Opera Festival 2015

Gioachino Rossini:
La gazza ladra
Réžia: Damiano Michieletto
Kostýmy: Carla Teti
Svetla: Alessandro Carletti
Sbormajster: Andrea Faidutti
Scénografia: Paolo Fantin
Orchestra e Coro del Teatro Comunale di Bologna
Premiéra 10. augusta 2015 Adriatic Arena Pesaro
(napísané z reprízy 13. 8. 2015)

Fabrizio Vingradito – Simone Alberghini
Lucia – Teresa Iervolino
Giannetto – René Barbera
Ninnetta – Nino Machaidze
Fernando Villabella – Alex Esposito
Gottardo – Marko Mimica
Pippo – Lena Belkina
Isacco – Matteo Macchioni
Antonio –Alessandro Luciano
Giorgio – Riccardo Fioratti
Ernesto / Il Pretore – Claudio Levantino
Una Gazza – Sandhya Nagaraja
***

Gioachino Rossini:
La gazetta
Dirigent: Enrique Mazzola
Réžia: Marco Carniti
Kostýmy: Maria Filippi
Svetla: Fabio Rossi
Sbormajster: Andrea Faidutti
Scénografia: Manuela Gasperoni
Orchestra e Coro del Teatro Comunale di Bologna
Premiéra 11. augusta 2015 Teatro Rossini Pesaro
(napísané z reprízy 14. 8. 2015)

Don Pomponio Storione – Nicola Alaimo
Lisetta – Hasmik Torosyan
Filippo – Vito Priante
Doralice – Raffaella Lupinacci
Anselmo – Dario Shikhmiri
Alberto – Maxim Mironov
Madama La Rose – José Maria Lo Monaco
Monsú Traversen – Andrea Vincenzo Bonsignore
Tommasino – Ernesto Lama
***

Gioachino Rossini:
L´inganno felice
Dirigent: Denis Vlasenko
Réžia: Graham Vick
Kostýmy: Richard Hudson
Svetla: Matthew Richardson
Orchestra Sinfonica Gioachino Rossini
Premiéra 12. augusta 2015 Teatro Rossini Pesaro
(napísané z reprízy 15. 8. 2015, 20 hod.)

Isabella – Mariangela Sicilia
Bertrando – Vassilis Kavayas
Ormondo – Giulio Mastrototaro
Tarabotto – Carlo Lepore
Batone – Davide Luciano
***

Gioachino Rossini:
Messa di Gloria
Dirigent: Donato Renzetti
Zbormajster: Andrea Faidutti
Jessica Pratt
Viktoria Yarovaya
Juan Diego Flórez
Mirco Palazzi
Dempsey Rivera
Filarmonica Gioachino Rossini
Coro del Teatro Comunale di Bologna
15. a 18. augusta 2015 Adriatic Arena Pesaro
(napísané z koncertu 15. 8. 2015, 16:30 hod.)

program:
Gioachino Rossini: Messa di Gloria
Gioachino Rossini: Il pianto d´Armonia sulla morte d´Orfeo
Gioachino Rossini: La morte di Didone 

www.rossinioperafestival.it

Foto Rossini Opera Festival