Rachmaninovův triptych hříchu v Bruselu

Rachmaninovov triptych hriechu v Bruseli

Reputácia Sergeja Rachmaninova ako operného skladateľa bola a je zatienená hlavne jeho klavírnou tvorbou, ktorá je dnes bežnou súčasťou repertoáru každého špičkového klaviristu. Z troch jednoaktoviek, ktoré zanechal, sa sporadicky objaví na nejakom fermane Aleko, ešte sporadickejšie Francesca da Rimini. A Lakomého rytiera počul naživo už len málokto. Bruselské uvedenie kompletného operného Rachmaninova v priebehu jedného večera bolo teda na záver uplynulej sezóny veľmi atraktívnym dramaturgickým ťahom, dá sa povedať, že aj v celoeurópskom meradle. Operná tvorba pritom zohrala v živote skladateľa významnú rolu. Prvotina Aleko bola záverečnou prácou 19-ročného študenta Moskovského konzervatória, a vyniesla mu najlepšie hodnotenie 5+, Veľkú zlatú medailu (najvyššie ocenenie, ktoré v tom čase inštitúcia udeľovala) a mentorské priateľstvo P. I. Čajkovského. S ďalšou prácou na opere si Rachmaninov počkal až osem rokov, medzitým zbieral skúsenosti okrem iného aj ako operný dirigent v Boľšom a Ruskej Súkromnej Opere (dnes Helikon Opera). V roku 1900 začal pracovať na Franceske da Rimini, práce však v r. 1903 kvôli nespokojnosti s libretom prerušil a začal komponovať Lakomého rytiera. Ten sa napokon v chronológii dopísaných opier prepracoval na druhé miesto – dokončený v júni 1905 – a definitívna podoba Francesky uzrela svetlo sveta o dva mesiace neskôr. Kompozíciu poslednej opery Monna Vana Rachmaninov zanechal kvôli problémom so zabezpečením autorských práv rovnomennej Maeterlinckovej divadelnej hry a už sa k nej nikdy nevrátil. Zostalo kompletné libreto zamýšľanej trojaktovej opery, vypracovaný klavírny výťah s vokálnymi partami prvého dejstva a skica druhého.

Dej Rachmaninovej opernej prvotiny vznikol adaptáciou Puškinovej poémy Cigáni. Nemirovič-Dančenkove libreto viacerými škrtmi redukuje predlohu, preklenujúcu dvojročné obdobie, na niekoľko sólových výstupov s minimálnou interakciou postáv, čím výrazne uberá na dramatickosti. Je dosť možné, že si jeho autor, chystajúc ho pre akademickú pôdu, ani len nedokázal predstaviť, že by zo študentskej práce mohla vzniknúť súčasť trvalého svetového operného repertoáru.

S Puškinom sa skladateľ stretol opäť pri komponovaní Lakomého rytiera. Toto libreto však, naopak, uchováva vzácne detaily literárnej predlohy. Rovnomenná Puškinova jednoaktovka, patriaca do zbierky štyroch tzv. Malých tragédií, sa dočkala opernej transformácie, rovnako ako zvyšné tri – Dargomyžský zhudobnil Kamenný kvietok, Rimský-Korsakov predlohu Mozart a Salieri a Cesar Kjuj Hodokvas v dobe moru – všetky opery pojednávajú o niektorom zo siedmich smrteľných hriechov.

Libreto k poslednej dokončenej opere pripravil Modest Čajkovský podľa Danteho Božskej komédie. Pôvodný príbeh z druhého kruhu Pekla, kde prebývajú duše tých, čo podľahli smilstvu, číta len 42 veršov, Čajkovský pridal vlastný text celého prvého obrazu.

Rachmaninov Troika, ako znel oficiálny titul recenzovaného večera, bol akýmsi predskokanom projektu „Extra muros“, ktorý La Monnaie nachystala pre budúcu sezónu 2015/2016. Ide o sériu podujatí rôzneho žánru, ktoré – ako názov napovedá – sa budú realizovať na alternatívnych scénach, mimo javiska Kráľovskej opery. O vhodnosti umiestnenia ruskej trilógie do Théâtre National možno diskutovať, keďže kvôli nedostatočne veľkej orchestrálnej jame museli byť všetci hudobníci vysunutí na pódium. Redukovaný priestor javiska využil inscenačný tím režisérky Kirsten Dehlholm spôsobom poloscénického uvedenia všetkých jednoaktoviek.Kompletnú scénu Aleka aj Francesky tvorí obrovské schodisko v strednej a zadnej časti pódia, na ktorom je po celý čas umiestnený zbor aj sólisti. Línie schodov predstavujú akýsi zrkadlový obraz stupňovito riešeného hľadiska, čím vzniká dojem uceleného veľkého priestoru. V prvom prípade ide o celkom príhodnú asociáciu voľného pohybu cigánskej spoločnosti, vandrujúcej po rozľahlých krajinách. Romantické topoi slobody, šťastia a osudovosti tlmočí inscenácia hlavne extravagantnými kostýmami, pestrými farbami a svetelným dizajnom. Tým si vypomáha hlavne v hudobných číslach ženského a mužského tanca, kedy pohyb imituje roztancovaná explózia farebných projekcií na čierne chrbty otočených, nehybných spevákov. Gradovanie príbehu približujú aj obrovské tarotové karty, spúšťané z povraziska vždy v pätiacich, vzťahujúcich sa k obsahu hudobných čísel. Na konci, po vyhostení Aleka z tábora, sa všetky postavy obrátia chrbtom a pozornosť sa automaticky uprie na osvetlený biely plášť Aleka, odchádzajúceho hore schodmi „do stratena“.

S farebnosťou nespútaného a temperamentného života kočovných Cigánov kontrastuje bieločierny chlad Pekla. Všetky farby vymizli, zostáva len svetlo a tma, tiene vo vetre. Libreto, zdôrazňujúce vnútornú psychológiu hlavných postáv s odklonom od tradičných dramatických akcií, interpretuje réžia ako operu-obraz. V hornej časti schodiska umiestnený temer nehybný zbor – duše, nižšie traja protagonisti a vo vzduchu zavesená čierna a biela nespievajúca postava Danteho a Vergília (ich party obstarávajú sólisti, ukrytí v zadných radoch orchestra). Tragédiu milostného trojuholníka vypravuje len previevajúci vzdušný vír – contrapasso, napodobňujúce turbulenciu zhubných vášní, ktorým duše v tomto kruhu Pekla podľahli – a detailne premyslené kĺzavé pohyby Francesky a Paola.

Prostrednú jednoaktovku naopak režisérka „stiahla“ z priestoru a umiestnila päticu postáv na forbínu, pred orchester. Na revuálku, spustenú medzi spevákov a hráčov, sa namiesto anglického stredovekého hradu premietajú interiéry neďalekého kina Marivaux. Kedysi ozdobené a elegantné priestory, dnes schátrané, pokryté sgrafitami, sú paralelou s úpadkom rodiny, ktorej členovia uviazli v patologických vzťahoch, zapríčinených peniazmi.Vysoká kvalita predstavenia spočíva na dvoch pilieroch – dirigentovi Michailovi Tatarnikovovi a takmer výhradne ruských sólistoch. Spomenúť treba predovšetkým Annu Nechaevu, ktorá sa po trochu ostrom úvode rozospievala do technicky dokonalej, citovo prepracovanej Zemfiry a predovšetkým jej výstup v roli Francesky vzbudil obdiv nad bezpečne posadenými, istými, pritom priam éterickými výškami. Rovnako impresívna bola Alekova cavatina v podaní Kostasa Smoriginasa, s gradujúcim žiaľom a zúfalstvom, až do vyhroteného záveru „Opjať odin…odin“ Dva výborné tenorové party, každý z iného fachu, predviedli Sergey Semishkur ako romantický a naliehajúci Paolo Malatesta (duet s Nechaevou v druhom obraze hodnotím ako najväčší spevácky zážitok večera) a dramatický Dmitrij Golovnin sťaby bezohľadný, svoj nárok na dedičstvo nekompromisne uzurpujúci Albert. Sergei Leiferkus v titulnej roli Lakomého rytiera ponúkol do detailov prepracovaný, vyše dvadsaťminútový výstup recitatívneho charakteru, do úplnej nahoty obnažujúci skazenosť svojej postavy; trojicu hlavných predstaviteľov doplnil Alexander Krevets, ktorý prefíkanosť a podlízavosť židovského úžerníka, danú libretom, podporil fantasticky prepracovanou mimikou.

V Michailovi Tatarnikovovi rastie ďalší z generácie vynikajúcich ruských dirigentov. Z dvoch komponent Rachmaninových opier – libreto a hudba – je to nepochybne druhá zložka, ktorá ich činí zaujímavými. Tatarnikov dobre chápe odlišnosť hudobnej koncepcie Aleka a zvyšných dvoch titulov. Prvú jednoaktovku, vystavanú z trinástich uzavretých hudobných čísel, podal orchester pod jeho vedením s nápaditými kontrastmi v dynamike a tempách (napríklad kontrast medzi ženským a mužským tancom), ale v prvom rade ako výsostne romantickú hudbu. Wagnerovsky znejúci orchester dokázal v Lakomom rytierovi ukočírovať tak, aby ani napriek prítomnosti hráčov na pódiu neboli sólisti nikdy prekrytí. Vrcholom jeho naštudovania bol posledný titul s jednoznačne symfonicky znejúcou hudbou. Prepracovanie melodických línií, vzlínajúce sa poryvy hudby v sprievodných partoch zboru a hlavne vypichnutie lyrických pasáži v plnej kráse a farebnosti svedčia o dirigentovej hlbokej empatii k Rachmaninovej hudbe.

Dramaturgický bonbónik belgickej sezóny ohodnotilo publikum dlhotrvajúcim, vrelým potleskom a mnohými bravo, bravi, v prvom rade pre dirigenta. Pokiaľ sa toto predstavenie bude ešte v niektorej sezóne opakovať, nemožno inak, len ho odporúčať k zhliadnutiu.

Hodnotenie autorky recenzie: 95%

Sergej Rachmaninov:
Troika
(Francesca da Rimini / Aleko / Skupoj rytsar)
Dirigent: Mikhail Tatarnikov
Réžia: Kirsten Dehlholm
Scéna: Maja Ziska
Kostýmy: Manon Kündig
Svetla: Jesper Kongshaug
Video: Magnus Pind Bjerre
Choreograf: Jon R. Skulberg
Zbormajster: Martino Faggiani
Symfonický orchester a zbor van de Munt
(koprodukcia Théâtre Royal de la Monnaie / Hotel Pro Forma Kodaň)
Premiéra 16. júna 2015 Cinéma Marivaux Bruxelles
(napísané z reprízy 26. 6. 2015)

Francesca da Rimini
Lancelotto Malatesta – Dimitris Tiliakos
Francesca – Anna Nechaeva
Paolo – Maxim Aksenov
L’ombre de Virgile – Alexander Vassiliev
Dante – Alexander Kravets

Aleko
Aleko – Kostas Smoriginas
Jeune tzigane – Maxim Aksenov
Vieux tzigane – Alexander Vassiliev
Zemfira – Anna Nechaeva
Tzigane – Yaroslava Kozina

Skupoj rytsar
Baron – Sergei Leiferkus
Albert – Misha Didyk
Le duc – Dimitris Tiliakos / Alexander Kravets / Alexander Vassiliev

www.demunt.be

Foto Clärchen a Matthias Baus