„Rubikova kostka“ z Belgie

„Rubikova kocka“ z Belgicka
(Wim Vandekeybus, Ultima Vez: booty Looting) 

Festival Bratislava v pohybe predstavilo 17. októbra v Slovenskom národnom divadle publiku dielo svetoznámeho tvorcu radikálneho pohybového divadla Wima Vandekeybusa booty Looting. Tanečno-divadelná inscenácia mala premiéru na bienále v Benátkach v roku 2012. Festivalový materiál informuje, že Vandekeybus dielo charakterizuje ako „predstavenie o kradnutí toho, čo už bolo ukradnuté“. Titul inscenácie poukazuje na dvojakú formu akéhosi rabovania. Postavy na javisku reflektujú to, čo sa odohralo už veľmi dávno, využívajú svoju pamäť a navzájom „si kradnú“ spomienky. Znovu oživujú veci minulé, ale zároveň ich menia a mystifikujú.Písať o booty Looting nie je zas až taká výhra. Dve hodiny nepretržitého sledu bizarných podnetov, obrazov, emočných výbuchov, plynulých zvratov dáva zabrať na postreh a fixáciu. booty Looting je jednoducho lepšie vidieť, aj keď by sa nič nestalo, keby bolo o čosi kratšie. Vyžaduje si schopnosť vnútornej kombinatoriky, možno aj vyspelosť a skúsenostnú rovinu, znalosť jazyka (anglického aj toho divadelného) a nezaškodí mať aj dobrú pamäť.

Hlavnou postavou inscenácie je konkrétna divadelná umelkyňa, ktorá má veľmi problematickú minulosť. Vandekeybus na seba vrství výpovede jednotlivých postáv, či už sú to tri herečkine deti, alebo bezhraničný obdivovateľ jej hereckého umenia („no Photos, please…“ počujeme často z herečkiných úst, aj z úst jej ochrancov – ochrancov jej bezpečnosti, „ochrancov“ jej maniery). Každý z účinkujúcich má svoju vlastnú líniu, verzia príbehu každého z nich sa trochu odlišuje a niekedy si dokonca navzájom odporujú. Ocitáme sa v prostredí ateliéru, kde sa nachádzajú všetky jeho atribúty i rekvizity (papundeklové steny, svetlá, hudobné nástroje, odložené predmety, ktoré sa kreatívne využijú, dekoratívne pozadia na dotvorenie atmosféry fotografií, plátno…) Toto miesto môže evokovať Warholovu Factory, ale pokojne to môže byť aj priestor bratislavskej Cvernovky. Je to skrátka štúdio, kde vzniká umenie a zároveň sa paralelne prepiera súkromie hlavnej hrdinky. Lavírujeme tu medzi divadlom (hraním, kreovaním) a realitou, divadelnou realitou (teda realitou divadla) a realitou života. Celá performatívna inscenácia založená na pohybe, hovorenom slove a výtvarných prvkoch má svojho „hovorcu“, rozprávača, ktorý nás uvádza do jednotlivých scén, častí deja, komunikuje s divákom, trochu režíruje a zároveň hrá jednotlivé postavy. Je vtipný, živelný, univerzálny a sympatický. Je to multifunkčný element, figúrka, ktorá sa prevteľuje práve do tej postavy, ktorú je práve treba.

Fascinujúcou zložkou je živá hudba na javisku, ktorá reaguje na náladu hraných scén raz dramatických, inokedy radostných, melancholických aj deštrukčných. Súčasťou predstavenia je aj živý fotograf na javisku, ktorý priamo v danom momente dokumentuje jednotlivé pasáže, neskôr paralelne prenáša nafotenú emóciu a situáciu na plátno, ktorá nielen výtvarne dotvára scénu, ale aj duplikuje pocit. Niekedy odhaľuje prostredníctvom fotografie skryté scény (za paravánmi), alebo scény v úzadí javiska (Médeia) zatiaľ čo sa v popredí súčasne niečo hrané deje. Tento prvok interaktivity a zmnoženia dejových rovín v rovnakom čase sme mali možnosť vidieť v slovenskej inscenácii Oresteia, ktorá tiež využívala paralelné scény umocnené kamerovým prenosom ako projekciu.

Začíname retrospektívne koncom, keď si na javisku herečka priťahuje na jednu kopu mŕtve telá svojich troch synov zabalené v deke a oplakáva ich morbídne desivým výkrikom zdrvenej matky. Z tanečníkov sa následne na chvíľu stanú kojoti nasledujúc rozprávačov príbeh (toto sú tie najviac rozhýbané pasáže, kde ukážu pružnosť svojich tiel, nebezpečné výskoky do náruče partnera, plynulosť a tvárnosť tanečného gesta). Každý z tanečníkov má verbálnu schopnosť nezvyčajne prirodzenú, spontánnu a herecky vybudovanú. Veľa pohybu a slova i celá výtvarná mašinéria vizuálnych podnetov je založená na originalite a improvizácii. Každá fotografia aj emócia (akokoľvek hraná) vzniká tu a teraz, už sa nezopakuje. Tanečníci využívajú aj kopírku, na ktorej xeroxujú rôzne časti tela, z ktorých skladajú figúru, alebo kopírovanú tvár na papieri použijú miesto svojej vlastnej, ba dokonca kopírovaný výjav fotograf ešte fotí a prenáša na plátno. Je tu kopírovanie kopírovaného, duplikovanie zduplikovaného, prežitie prežitého, „ukradnuté“ ukradnutého.

Rozprávač nám postupne priblíži bizarný život umelkyne, ktorá má slabosť pre divné typy naturálnych mužov, opíše jej pôrod dieťaťa a kariérny postoj k nemu, ocitneme sa v detstve jej potomkov v šantivej hre dospelých mužov a jednej ženy, ktorí markírujú bezstarostné detstvo. Na rad príde aj svadba dievčiny, ale aj informácia o tom, že herečka o deti prichádza. Ich neexistenciu, ktorú si nechce pripustiť nahrádza až morbídnou tvorivou činnosťou – píše scenár dialógov medzi matkou a synom a núti hrať hercov životnú „hru“ jej vlastných vzťahov so svojimi deťmi. To celé sa odohráva na pľaci – sú tu svetlá, paravany (steny) s rôznymi motívmi prostredí, šiba nad hlavami protagonistov, fotograf, čo fotí backstage. Z tejto hranej filmovej atmosféry vzniká ďalší výtvarný aj dokumentárny výstup vo foto obrazoch. Pre herečku, ktorá „prežíva“ s kolegami hrané scény svojho skutočného života, ktorý už nestihla zažiť naživo s vlastnou rodinou je tento spôsob vyrovnávania sa s realitou akousi psychoterapiou. Toto markírované oživovanie spomienok (minulých aj budúcich) má v sebe zadefinovaný silný bizarný moment zúfalstva. Všetko čo sa deje na scéne pôsobí pomerne chaoticky, hoci konanie má svoju vnútornú štruktúru a význam, logika ktorého sa profiluje postupne vo fragmentálnych informáciách, ktoré sa odhaľujú v príbehu ako v detektívke. Jednotlivé situácie nemajú vývojovú logickú kontinuitu, prestupujú sa a zároveň hrajú malé neskutočné a neuskutočniteľné „podvrhy“ – herečka je odrazu mŕtva, ale len preto, aby nám deti „vysvetlili“ v ich vyrovnávaní sa s jej smrťou (ktorú vskutku nikdy nezažijú, keďže ich matka prežije) ich osobný vzťah k nej. Jeden zo synov sa váľa po jej mŕtvom tele, druhý líči jej skutočné nelichotivé vlastnosti, dievčina teatrálne plače v kúte a jej zvierací rev strieda hysterický smiech. V konečnom dôsledku sa dozvieme od rozprávača, prečo sa stala herečkou, za týmto príbehom stojí jej matka-upratovačka (a dôjde nám, prečo od začiatku v predstavení figuruje najprv úplne nepochopiteľne metla), ale úplný záver ponúkne útržky a podobenstvá z gréckej mytológie respektíve. antickej tragédie Médeia, do ktorej herečku obsadil istý režisér a ktorá akoby opakovane prežíva smrť svojich synov, ktorých tváre sa pri vražde xeroxujú na kopírke. A opäť zvierací teatrálny rev (matkin? herečkin? Médein?) V ústraní nám ešte predvedie štylizáciu kostýmu, natiera si na tvár čosi ako blato, sype si na seba prášok a pózuje pred fotografom v exaltovaných gestách. Je to ešte divadlo v nádhernej karikovanej štylizácii? Alebo je to už „módna“ vizuálna pravda súčasnosti prichádzajúca z histórie? Koho pravda? Jej, naša, tá divadelná?

Celá táto chaoticky zorganizovaná a organizovane chaotická réžia kombinovaná s momentálnou improvizáciou sa končí deštrukciou všetkého vizuálneho i psychického. Hádzané loptičky roztrhnú plátno, rozprávač sa zúrivo vyzlečie donaha a infantilne ako zbavený zmyslov, ale nadobudnutím slobody sa poskakujúc pohráva s balónom, všetci ostatní sa kdesi motkajú a do tejto bezprízornej mašinérie absurdít hrá nekoordinovaný deštrukčný súbor tónov gitary. Z tohto „chorého“ obrazu domotaných emócií sa vynárajú svetlé momenty objasňujúce jednotlivé konania postáv zapadajúce do celku, ale aj do svojej vlastnej jednotlivosti a jedinečnosti. Chaos (vskutku jednoduchého a pochopiteľného príbehu) sa akoby zdanlivo uprace, ale naďalej si žije v novom chaose našich hláv. Hoci sa točíme neustále okolo pomerne morbídneho (smutného, drastického, zúfalého) sujetu jednej rodiny jednej herečky, výstupy protagonistov znejú často vtipne, zábavne, humorne (len im treba aj rozumieť), čo bol do istej miery problém len sporadicky reagujúceho publika. Občasná požadovaná (lepšie očakávaná) interaktívnosť obecenstva sa nie vždy podarila, najviac asi zarezonovalo namierenie fotografovho objektívu do prvých radov parteru a prenos ich fotografii na plátno (áno, aj toto sme už videli vo vyššie spomínanej Oresteiy, keď kamera prenášala živý obraz divákov na screen). Kostýmy boli rovnako prirodzené, ako hranie (v zmysle hereckej akcie), svetlo rovnako (zámerne) neprirodzené (krásne filmové) ako „hranie“ (v zmysle hranie sa s atmosférou a náladou). booty Looting je ako Rubikova kocka. Ten bystrejší a skúsenejší ju zloží, ten menej asi ani nie.

booty Looting ponúklo fascinujúce fyzické výkony striedajúce sa s hovorenými pasážami (aj tak zvané „Hyde park“, kde si každý za „kecpultom“ zakričí do sveta čo len chce mal svoju divadelnú silu). Dôležitou súčasťou predstavenia bola živá pôvodná hudba Elka Blijweerta (často na pokyn rozprávača) a prítomnosť fotografa Dannyho Willemsa, ktorý zachytával dianie na scéne (a niekedy sa akože nechtiac do diania aj zaplietol). Dozvedáme sa, že fotografia je prostriedok, ktorý Vandekeybusovi umožňuje hovoriť o pamäti. Každé médium používa režisér zámerne, pretože mu pomáha vytvárať predstavy a rozohrávať divácku fantáziu. Hoci ide predovšetkým o tanečné predstavenie, vďaka hercom je veľmi interaktívne a hravé. Chce to výdrž a nastavené vnímanie na plné obrátky, chce to obrazotvornosť, pochopenie, empatiu a trochu slobodnej tvorivej bláznivosti v sebe. V tom lepšom prípade booty Looting pobaví, v tom horšom aspoň vyprofiluje otázky. Napokon, aj to stačí, ak to nie je dokonca viac.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Festival Bratislava v pohybe 2014
booty Looting
Réžia, choreografia a scénografia: Wim Vandekeybus
Spoluautor: Kip Johnson
Originálna živá hudba: Elko Blijweert
Umelecká asistencia a dramaturgia: Greet Van Poeck
Svetelný dizajn: Davy Deschepper, Francis Gahide, Wim Vandekeybus
Zvukový dizajn: Antoine Delagoutte
Styling: Isabelle Lhoas, asistent Frédérick Denis
Asistent pre pohyb: Máte Mészáros
Svetla na zájazde: Davy Deschepper, Krispijn Schuyesmans
Zvuk na zájazde: Antoine Delagoutte
Produkcia: Ultima Vez (Brusel, BE)
(koprodukcia: Dance Biennale 2012 Benátky / KVS Brusel / Schauspiel Köln Cologne)
Premiéra 23. června 2012 Dance Biennale of Venice Benátka
(napísané z reprízy 17. 10. 2014)

Vytvorili a účinkujú: Jerry Killick, Birgit Walter, Luke Jessop, Dymitry Szypura, Elena Fokina, Luke Murphy
Tiež účinkujú: Kip Johnson, Milan Herich, Hlín Hjalmarsdottir, Moritz Ostruschnjak
Fotograf: Danny Willems

www.snd.sk
www.ultimavez.com

Foto Wim Vandekeybus, Danny Willems