Salome v Bratislavě: syntéza intelektu, emocí a důslednosti

  1. 1
  2. 2

Syntéza intelektu, emócií a dôslednosti 

Slovenské operné prostredie nemá veľa dôvodov chváliť sa interpretačnou tradíciou v uvádzaní opier Richarda Straussa. Z pätnástich sme v Bratislave naživo spoznali len štyri. Aj nimi vlastne kopírujeme štatistiku vo svete najhranejších titulov nemeckého „čarodejníka orchestra“, kde aktuálne vedú Salome, Gavalier s ružou, Ariadna na Naxe a Elektra. Ani tento štvorlístok však nebol nikdy na slovenskej pôde udomácnený. A to aj napriek blízkosti Viedne, slovami Jaroslava Blahu, „dodnes jedného z centier straussovského kultu“. V tomto roku si svet pripomenul stopäťdesiate výročie narodenia Richarda Straussa, takže dramaturgia našej vedúcej scény nemohla stáť bokom. Stavila skôr na istotu, než na odvahu ponúknuť publiku niektoré z dosiaľ neuvedených diel.

Salome má v Slovenskom národnom divadle kratučkú históriu. V roku 1930 zaznela po prvý raz v naštudovaní Karla Nedbala a Bohuša Vilíma, no v rozpätí jediného mesiaca sa odohrali len tri predstavenia. Potom sa na štyridsaťšesť rokov odmlčala, aby sa vrátila roku 1976 pod dirigentskou taktovkou Gerharda Auera a v réžii Miroslava Fischera. Pretrvala na plagáte štyri sezóny. Od tejto premiéry uplynuli bezmála štyri desaťročia. V piatok sa na slovenské javisko vrátila po prvýkrát v originálnom nemeckom jazyku a v naštudovaní rakúsko-nemeckého tímu. Teda pokiaľ za „cudzinca“ ešte považujeme hudobného riaditeľa Opery Slovenského národného dirigenta Friedricha Haidera. V treťom roku pôsobenia vo funkcii totiž odovzdáva materskému divadlu umelecké výsledky, aké už začali písať historicky výraznú etapu.

Kľúč k novej inscenácii si nabrúsil zúbky vo vzácnej zhode hĺbavého intelektu, racionálne kontrolovanej emocionality, psychologického ponoru a tvorivej poctivosti. Vo všetkých zložkách. Dnes, v dobe pokušiteľov, skrytých pod vágnou formulkou „režisérskeho“ operného divadla (z nich mnohí buď z nedôvery voči predlohám alebo oveľa častejšie z egocentrickej túžby stáť nad skladateľom, vymýšľajú paralelné príbehy), nie je bežné postretnúť prístup bez ambícií nejakým spôsobom deformovať partitúru. Nemecký režisér a dramaturg Hans-Joachim Ruckhäberle so svojím tímom pritom nechcel lipnúť na pozícii nekreatívneho replikátora biblických a exotických tém. Zároveň však ani Richardovi Straussovi, ani námetu Oscara Wilda, neukrojil z ich filozofických posolstiev. Narábal pritom inštrumentáriom civilným, presahujúcim konkrétnu (či v tomto prípade, vzhľadom na začiatok nášho letopočtu, skôr abstraktnú) dobu, vynášajúcim z predlohy presne zadefinované znaky, charaktery, vzťahy. Našiel tie nadčasové a spracoval ich. Neprovokatívne a čisto.

Hans-Joachim Ruckhäberle so scénografickým duom Helmut StaubachUwe Kuckertz a kostýmovou výtvarníčkou Ngozi Unama-Oparah v úvode modelujú situáciu činoherne, in medias res. Scéna je takmer bez kulís, na rozostavených záhradných stoličkách sedia muži v čiernom, na temnom šedočiernom pozadí je veľký kruh, znázorňujúci mesiac. O ňom sa spieva na začiatku, v strede, aj na konci – nie je teda žiadnym ornamentom, ale reflexiou textu a hudby. V Straussovi tak úzko spätých. Z nich vychádzajú všetky režisérove podnety. Nič nevymýšľa navyše, len spracúva predlohu. Ruckhäberle nerobí žiadne lacno ilustratívne divadlo, je vo voľbe prostriedkov úsporný, ale výstižný. Témou príbehu sú variácie lásky. V prípade titulnej postavy búrajúcej normy, neracionálnej, živočíšnej, ignorujúcej hranice života a smrti. Presah biblickej témy do dnešného sveta vníma aj cez svetonázorovú premisu. Salome dvadsiateho prvého storočia žije obklopená brutalitou súčasného konzumného a vulgárne komerčného životného štýlu (istá príbuznosť s odlišnou dekadentnosťou inde kotvenej pôvodiny), žije za pozlátenou stenou (výborný a čitateľný scénografický nápad), v rodine chlipného diktátora, z ktorého moc a bohatstvo spravili neuroticko-grotesknú karikatúru. Nie je to však Herodes charakterovo plochý, v jeho hlave bežia aj paralelné plány. S uväzneným, ale rešpektovaným prorokom (tiež prosto sformovaný ale jednoznačný charakter), ktorého život nechce obetovať a na strane druhej, so zvrhlou túžbou po nevlastnej dcére, zvracajúcou sa v závere voči nemu samotnému. Nakoniec, v predtuche strašného konca, je Herodiádou nútený rezignovať. A na rozdiel od triumfujúcej manželky, od stola ustráchane pozorovať hroznú scénu Salome so sťatou Jochanaanovou hlavou.Salome v tomto poňatí nie je žiaden dramatický vamp. Je to produkt režisérom znázornenej (a vôbec nie nereálnej) súčasnej doby, kde bohatstvom a nedostatkom citov obklopené dievča je odhodlané ísť za svojím cieľom. Bez ohľadu na zvolené prostriedky. V jej charaktere sa dokonca mieša aj črta sympatickejšia, akou je vzdor voči násilníckej a v pretvárke žijúcej domácnosti, s nerešpektovaním akýchkoľvek pravidiel. Jediným hnacím motorom je sexuálny pud. Čo si zaumieni aj dosiahne. V Tanci siedmich závojov (choreograficky riešenom netradične, ale pri aktívnej účasti protagonistky a Herodesa s mimoriadne silnou impresiou) dosiahne svoje. S Jochanaanovou hlavou v hrsti zvíťazila. Je to výhra či koniec? Toto réžia nerieši. Príkaz kráľa „zabite túto ženu!“, sa stráca v tme. Odpoveď si dá divák sám. Ruckhäberleho réžia je v tom silná, že svoje tézy (určite ide o posun predlohy, nielen časový ale aj mentálny) predkladá, ale nevnucuje. Otvára ich ako predmet na zamyslenie. V súlade so zámerom režiséra sú aj kostýmy moderné, nápadité a charakterotvorné. Osobitne by som chcel vyzdvihnúť, že režisér aranžoval sólistov s veľkým ohľadom na mohutný orchestrálny prúd a zároveň akustické danosti javiska. Nikdy neboli príliš vzadu a predsa nevznikal dojem spievania na rampe či na publikum. Aj toto patrí k remeslu.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Strauss: Salome (SND Bratislava)

[Celkem: 1    Průměr: 5/5]

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (4) “Salome v Bratislavě: syntéza intelektu, emocí a důslednosti

  1. mňa napadá pripomienka z iného suda: pražskú ani bratislavskú salome som zatiaľ nevidel, ale z recenzii tej pražskej som mal dojem, že je to priveľmi verná kópia londýnskej inscenácie davida mcvicara, ktorá vyšla na dvd (http://www.amazon.com/Salome-Thomas-Moser/dp/B001E08TDK). teda, sedí tam nielen koncepcia salome ako zneužívaním poznačenej dievčiny, ale aj retrospektívny “tanec” salome s herodesom a dokonca aj nahý štatista. :D tak neviem, či sa to nepodobá alebo nadšení recenzenti dotyčnú inscenáciu nepoznajú:) tu je tanec z londýna https://www.youtube.com/watch?v=5gxMq7s0ELE

  2. Veľmi silný, hlavne však hudobný zážitok.
    Vynikajúci výkon orchestra i spevákov. Pán Haider je požehnaním pre operu SND.
    Zo spevákov vynikla bezkonkurenčne Fogašová.
    …….
    Napriek tomu, že väčšinou mám výhrady voči tzv. moderným činoherným réžijným počinom v opere, táto inscenácia mi moc nevadila.
    Neviem síce, na základe čoho by som mala vnímať túto Salome, ako Salome 21. storočia.. (Fogašová vyzerala ako vystrihnutá zo 60. rokov minulého storočia…).
    Hudobný zážitok však skutočne prekryl aj nápad s kabátom pri Tanci siedmich závojov.
    …..
    Bola som len na prvej premiere, určite si pôjdem vypočuť aj Remenára :)

Napsat komentář