Salome v Bratislavě: syntéza intelektu, emocí a důslednosti

  1. 1
  2. 2

Syntéza intelektu, emócií a dôslednosti 

Slovenské operné prostredie nemá veľa dôvodov chváliť sa interpretačnou tradíciou v uvádzaní opier Richarda Straussa. Z pätnástich sme v Bratislave naživo spoznali len štyri. Aj nimi vlastne kopírujeme štatistiku vo svete najhranejších titulov nemeckého „čarodejníka orchestra“, kde aktuálne vedú Salome, Gavalier s ružou, Ariadna na Naxe a Elektra. Ani tento štvorlístok však nebol nikdy na slovenskej pôde udomácnený. A to aj napriek blízkosti Viedne, slovami Jaroslava Blahu, „dodnes jedného z centier straussovského kultu“. V tomto roku si svet pripomenul stopäťdesiate výročie narodenia Richarda Straussa, takže dramaturgia našej vedúcej scény nemohla stáť bokom. Stavila skôr na istotu, než na odvahu ponúknuť publiku niektoré z dosiaľ neuvedených diel.

Salome má v Slovenskom národnom divadle kratučkú históriu. V roku 1930 zaznela po prvý raz v naštudovaní Karla Nedbala a Bohuša Vilíma, no v rozpätí jediného mesiaca sa odohrali len tri predstavenia. Potom sa na štyridsaťšesť rokov odmlčala, aby sa vrátila roku 1976 pod dirigentskou taktovkou Gerharda Auera a v réžii Miroslava Fischera. Pretrvala na plagáte štyri sezóny. Od tejto premiéry uplynuli bezmála štyri desaťročia. V piatok sa na slovenské javisko vrátila po prvýkrát v originálnom nemeckom jazyku a v naštudovaní rakúsko-nemeckého tímu. Teda pokiaľ za „cudzinca“ ešte považujeme hudobného riaditeľa Opery Slovenského národného dirigenta Friedricha Haidera. V treťom roku pôsobenia vo funkcii totiž odovzdáva materskému divadlu umelecké výsledky, aké už začali písať historicky výraznú etapu.

Kľúč k novej inscenácii si nabrúsil zúbky vo vzácnej zhode hĺbavého intelektu, racionálne kontrolovanej emocionality, psychologického ponoru a tvorivej poctivosti. Vo všetkých zložkách. Dnes, v dobe pokušiteľov, skrytých pod vágnou formulkou „režisérskeho“ operného divadla (z nich mnohí buď z nedôvery voči predlohám alebo oveľa častejšie z egocentrickej túžby stáť nad skladateľom, vymýšľajú paralelné príbehy), nie je bežné postretnúť prístup bez ambícií nejakým spôsobom deformovať partitúru. Nemecký režisér a dramaturg Hans-Joachim Ruckhäberle so svojím tímom pritom nechcel lipnúť na pozícii nekreatívneho replikátora biblických a exotických tém. Zároveň však ani Richardovi Straussovi, ani námetu Oscara Wilda, neukrojil z ich filozofických posolstiev. Narábal pritom inštrumentáriom civilným, presahujúcim konkrétnu (či v tomto prípade, vzhľadom na začiatok nášho letopočtu, skôr abstraktnú) dobu, vynášajúcim z predlohy presne zadefinované znaky, charaktery, vzťahy. Našiel tie nadčasové a spracoval ich. Neprovokatívne a čisto.

Hans-Joachim Ruckhäberle so scénografickým duom Helmut StaubachUwe Kuckertz a kostýmovou výtvarníčkou Ngozi Unama-Oparah v úvode modelujú situáciu činoherne, in medias res. Scéna je takmer bez kulís, na rozostavených záhradných stoličkách sedia muži v čiernom, na temnom šedočiernom pozadí je veľký kruh, znázorňujúci mesiac. O ňom sa spieva na začiatku, v strede, aj na konci – nie je teda žiadnym ornamentom, ale reflexiou textu a hudby. V Straussovi tak úzko spätých. Z nich vychádzajú všetky režisérove podnety. Nič nevymýšľa navyše, len spracúva predlohu. Ruckhäberle nerobí žiadne lacno ilustratívne divadlo, je vo voľbe prostriedkov úsporný, ale výstižný. Témou príbehu sú variácie lásky. V prípade titulnej postavy búrajúcej normy, neracionálnej, živočíšnej, ignorujúcej hranice života a smrti. Presah biblickej témy do dnešného sveta vníma aj cez svetonázorovú premisu. Salome dvadsiateho prvého storočia žije obklopená brutalitou súčasného konzumného a vulgárne komerčného životného štýlu (istá príbuznosť s odlišnou dekadentnosťou inde kotvenej pôvodiny), žije za pozlátenou stenou (výborný a čitateľný scénografický nápad), v rodine chlipného diktátora, z ktorého moc a bohatstvo spravili neuroticko-grotesknú karikatúru. Nie je to však Herodes charakterovo plochý, v jeho hlave bežia aj paralelné plány. S uväzneným, ale rešpektovaným prorokom (tiež prosto sformovaný ale jednoznačný charakter), ktorého život nechce obetovať a na strane druhej, so zvrhlou túžbou po nevlastnej dcére, zvracajúcou sa v závere voči nemu samotnému. Nakoniec, v predtuche strašného konca, je Herodiádou nútený rezignovať. A na rozdiel od triumfujúcej manželky, od stola ustráchane pozorovať hroznú scénu Salome so sťatou Jochanaanovou hlavou.Salome v tomto poňatí nie je žiaden dramatický vamp. Je to produkt režisérom znázornenej (a vôbec nie nereálnej) súčasnej doby, kde bohatstvom a nedostatkom citov obklopené dievča je odhodlané ísť za svojím cieľom. Bez ohľadu na zvolené prostriedky. V jej charaktere sa dokonca mieša aj črta sympatickejšia, akou je vzdor voči násilníckej a v pretvárke žijúcej domácnosti, s nerešpektovaním akýchkoľvek pravidiel. Jediným hnacím motorom je sexuálny pud. Čo si zaumieni aj dosiahne. V Tanci siedmich závojov (choreograficky riešenom netradične, ale pri aktívnej účasti protagonistky a Herodesa s mimoriadne silnou impresiou) dosiahne svoje. S Jochanaanovou hlavou v hrsti zvíťazila. Je to výhra či koniec? Toto réžia nerieši. Príkaz kráľa „zabite túto ženu!“, sa stráca v tme. Odpoveď si dá divák sám. Ruckhäberleho réžia je v tom silná, že svoje tézy (určite ide o posun predlohy, nielen časový ale aj mentálny) predkladá, ale nevnucuje. Otvára ich ako predmet na zamyslenie. V súlade so zámerom režiséra sú aj kostýmy moderné, nápadité a charakterotvorné. Osobitne by som chcel vyzdvihnúť, že režisér aranžoval sólistov s veľkým ohľadom na mohutný orchestrálny prúd a zároveň akustické danosti javiska. Nikdy neboli príliš vzadu a predsa nevznikal dojem spievania na rampe či na publikum. Aj toto patrí k remeslu.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Strauss: Salome (SND Bratislava)

[yasr_visitor_votes postid="134760" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
4 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments