Taneční novinka v Brně: Game Over

Ach pane, odpusť rebelom alebo Hipstéria v Brne

Čo znamená byť iný, ako ostatní? Čo znamená byť výnimočný, talentovaný, profesionálny, možno populárny a slávny? Čo znamená vymykať sa z davu, trčať z neho svojou kreativitou? Oplatí sa to vôbec? Dáva nám výnimočnosť aj uspokojenie, pokoj, harmóniu, šťastie, dáva nám lásku? Mohli by sme sa pýtať do nekonečna, ale za nás sa pýtajú tentoraz iní. V tomto prípade balet Národního divadla Brno vo svojom tanečnom predstavení príznačne nazvanom Game Over (Shořet mladý aneb Proti proudu), ktorého premiéra sa uskutočnila 16. mája 2014 v Mahenovom divadle.

Tanečný večer sa skladá z dvoch častí Catch 27 a Palindrom. Obe svojim spôsobom analyzujú otázky spojené so vzťahom výnimočného jedinca a celku spoločnosti. Riešia problém, či je možné, aby sa človek presadil v spoločnosti, keď pôjde proti hlavnému prúdu a čo mu to do života jednotlivca prinesie a či vôbec niečo. Prevažne však sklamanie, nepochopenie väčšiny, osamelosť a často smrť pod vplyvom alkoholu, drog, rukou vlastnou, alebo možno aj cudzou. Konce rebelov bývajú skľučujúce, smutné, niekedy záhadné a nevysvetlené. Nesú so sebou však aj poznanie, že výnimočnosť nás spravidla vplyvom spoločnosti neustále vracia späť na začiatok. Otázne je, či sa s týmto faktom vyrovnáme, či nás zlomí, či mu rezignovane podľahneme, alebo ho povýšime na vyššiu misiu nášho žitia.

Catch 27 „rieši“ práve skepsu a pád všetkých tých, ktorí patria do desivého „Klubu 27“ (Forever 27 Club) členmi ktorého sa nedobrovoľne stal rad výnimočných osobností muzikantov dvadsiateho storočia. Úmrtia niektorých členov tak zvané „dvadsaťsedmičky“ dodnes nie sú objasnené. Zomrieť mladý je vždy dvojnásobne smutné, ale spravidla mementom pre tých, čo ostali. História Klubu 27 začala v tridsiatych tych rokoch minulého storočia. Jeho „zakladateľom“ sa stal gitarista – bluesman Robert Johnson. „Čiernu vlajku“ od neho prebral jeden zo zakladajúcich členov kapely Rolling Stones gitarista Brian Jones, aby ju vzápätí odovzdal fenomenálnemu gitaristovi a hviezde Woodstocku Jimimu Hendrixovi. O tri týždne neskôr ho z hnutia hippies nasledovala tak zvaná „kvetinová speváčka“ Janis Joplin a o rok neskôr frontman skupiny The Doors Jim Morrison. Rady povestného Klubu 27 rozširovali aj hudobníci menej známi od roku 1972 až po rok 1993. Bližšie k našej súčasnosti bola brutálna strata kapely Nirvana – Kurta Cobaina v roku 1994 i nedávna smrť britskej soulovej speváčky Amy Winehouse v roku 2011. Zatiaľ poslednou obeťou je Sławomir „Montifer“ Kusterka z poľskej black metalovej kapely Hate z roku 2013. Asi spekticky tušíme, že tento klub hrôzy iste ešte neuzavrel svoju činnosť.

Catch 27 je kolážou životných príbehov členov „Klubu“ a ich hudby symbolicky obsiahnutých v jednom interpretovi, dramaturgia však pre podporu atmosféry zvolila aj hudbu iných významných hudobníkov. Takže klubovú elitu dopĺňajú aj skladby Davida Bowieho, či Nicka Cavea.

Tanečníkov scénograf Karel Šimek osadil do undergroundového priestoru, ktorý prevažne definuje exteriér americkej spodiny – plechové nádoby s grafitmi a vychádzajúcim pomyselným dymom, alebo svetelným ohňom – evokujú drogové doupě, tmavé, desivé, bezútešné. Tu sa stretávajú pochybné indivíduá, ale aj zúfalí padlí slávni, neschopní uniesť tlak spoločnosti, samotu a dezilúziu života. Druhý plán tvorí konštrukcia ochodze, ktorú Goetheovsky „okupuje“ Mefisto (principál, kabaretiér, zlomyseľný klaun) so svojou dráždivou ponukou lesku, slávy a prízemných pôžitkov. Dve roviny predelí aj červená opona naznačujúca symbolicky „divadlo“ života, kabaret snov. V živote takmer každého slávneho „zúfalca“ sa objaví niekto (spravidla je to žena) ako zbožňovateľ, obdivovateľ, milenec a partner, nie je tomu inak ani tu. Technicky pôsobiaca, obnažená scéna dotvorená designom svetelných rámp evokuje riešenia scénografky Mony Hafsahl z konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov. Túto atmosféru doby (zrejme zámerne) kopíruje aj kostým Pavla Knolleho s civilným oblečením ducha legiend z koncertných vystúpení, alebo video klipov (montérky, koža, zipsy, cvoky, podväzky v čiernych tónoch). Červenú tú má len diabol a láska. Dej prechádza rôznymi etapami života slávnych – od Túžby a fascinácie (tanečník ergo hudobník) je sám na proscéniu vo svojej izbe i vo svojom vnútri, kým neprejde za oponu Hľadania, ktorá reprezentuje ďalšiu životnú etapu – hľadanie seba samého, úspechu i pochopenia, cez Revolúciu vo svete hudby, zásadnú zmenu, gesto smerujúc k statusu Umelca ako koristi hudobného priemyslu, ale aj médií (atakujú ho ambiciózne žurnalistky v sofistikovaných kostýmčekoch). Niet cesty späť, nemilosrdný kolotoč sa krúti a jedinec z neho chce vystúpiť, uniknúť, často uniká aj tým, ktorí ho milujú, uniká do sveta pofidérneho klamu omamných látok i do temnoty smrti. Na konci tunelu je tma – strácajú sa iným, strácajú sa sebe. Sú mladí, draví, ale sú aj nepochopení a osamelí.

Choreograf a režisér Marek Svobodník necháva tanečníkov najskôr separátne v oddelených plánoch reprezentujúcich podsvetie (ale aj symbolicky vnútorný svet hudobníka, napokon i jeho peklo -takmer rituálny tanec Hellboys v závere) a dráždivého lesku diabolskej partie pod vedením Dee Moneho. Tieto dva svety, ktoré vlastne spolu súvisia postupne dáva dohromady mieša ich a definuje v nich náklonnosť a lásku (Noire de Ville), Punks, Fans a The Mass, ako aj Las Vegas, Médiá, Noires a Hellboys. Baletný súbor zatancoval Game Over s prirodzeným nasadením, dynamikou, tempom a tanečnou estetikou. Adam Sojka (Catch – The Rockstar) a Martin Svobodník (Dee Mone) – obaja disponovali profesionálnou tanečnou suverenitou, paže sú ich doménou, pružnosť v geste a tvárnosť v skoku i pózach boli isté, elegantné a mužné. Výraz obaja uchopili svojsky, Adam Sojka s prirodzeným samozrejmým herectvom, Martin Svobodník so zámerným, ale vyváženým karikovaním, ktoré bolo podporené výrazným líčením. Markéta Habalová (Noire de Ville – zvodkyňa, láska i smrť?) pôsobila jemne provokatívne, krehko i nástojčivo zároveň.

Catch 27 malo priniesť so sebou tematicky ducha doby prierezu dvadsiateho storočia, prinieslo však so sebou zároveň tento závan aj vo vizuálnom znení. Ťažko povedať, či zámerne ako retro-pohľad, či až „štýlovo hipstersky“ ponúkajúc sa mladej generácii. Nevideli sme teda nič zvlášť nové – technická scéna fascinovala pred dvadsiatimi rokmi a zdá sa, že fascinuje aj dnes, oslepený divák ťažkými kilami reflektorov sa tohto gesta tiež už dožil niekoľkokrát – zdá sa však, že opakovane mnohých oslepí a kostým v štylizovaných detailoch „svojho času“ sa stal akoby nadčasovým a kultovým. Choreograf Marek Svobodník využil potenciál brnenského baletného súboru, zvlášť ho nešetril a podarilo sa mu vyprofilovať plynulú tanečnú „podívanú“, ktorá síce nelámala choreografické rekordy, ale ani nenudila. V skratke možno definovať Catch 27 ako niečo, čo tu už raz bolo a je to tu zas. Metaforicky možno tento počin chápať ako „nadstavbu“ témy, ktorá tlmočí pretrvávajúcu aktuálnosť problému výnimočnosti jednotlivca a masovosti spoločnosti.

Druhá časť večera nazvaná Palindrom sa snaží analyzovať otázku, či je možné, aby sa človek presadil v spoločnosti, keď pôjde proti hlavnému prúdu. Definuje teda inakosť, tvorivosť, osobitosť, alternatívu ako zvyčajný „tŕň v oku“ masovej spoločnosti bez identity, skrytej v bezpečnej a zároveň alibistickej anonymite davu. To, že výnimočnosť „zavadzia“ nepotvrdzuje len história, ale takmer každodenná súčasnosť vo všetkých sférach života. Preto je aktuálnosť témy stále živá, hoci máme pocit, že sa opakuje. Možno práve v tom nepochopiteľne vytrvalom opakovaní sa je jej provokatívnosť natoľko silná, že sa ňou tvorcovia  o p a k o v a n e  zaoberajú. A aj tí taneční. Dav kontra jednotlivec (keď sa bavíme o tanečnom svete v česko-slovenských súvislostiach a keď diela tematicky vyabstrahujeme) sa razantne objavil už v roku 1990 v diele Zvláštna radosť žiť v choreografii Ondreja Šotha uvedenej vtedy v Slovenskom národnom divadle. O pätnásť rokov neskôr v roku 2005 sa k podstate témy vrátil v tom istom divadle Mário Radačovský (súčasný umelecký šéf Baletu Národího divadla Brno) v diele Zmena, aby o takmer ďalších desať rokov nástojčivosť problému opäť otvoril Adam Sojka a Martin Svobodník v Národním divadle Brno dielom Palindrom. A tak sa tematicky točíme v začarovanom kruhu (nielen tanečnom), ale predovšetkým životnom, do takej miery, že priam fatálne nadobúdame dojem nielen nadčasovosti, ale aj zjavnej večnosti tohto problému, ktorý stále pociťuje potrebu riešiť ďalšia generácia. Z tohto vedomia, poznania a konštatovania sa profiluje oprávnený strach, že sa v tomto smere vlastne nikdy nič nezmenilo a nezmení. Že jednotlivec nezaradený do davu bude vždy, všade a kedykoľvek provokáciou. Že priemerná masa neznesie odlišnosť a úspech jednotlivca neodpúšťa. Že niekto, kto sa odváži byť sám sebou, musí byť zákonite zadefinovaný ako rebel.

Palindrom (ako vysvetľuje bulletin), z gréckeho palindromos – bežiaci spiatočky – sa používa pre akúkoľvek sekvenciu symbolov, ktorá má tú vlastnosť, že je možné ju čítať v ľubovoľnom smere a má vždy rovnaký význam. V konečnom dôsledku ide o to, že človek sa snaží ísť proti prúdu a na konci zistí, že je to tam rovnaké ako na začiatku. Toto poznanie je pomerne skeptické a deprimujúce.

Rovnako depresívne ho poňali tvorcovia po vizuálnej aj pohybovej stránke. Scéna (Jitka Gazdošová) pozostáva z masívnej steny, ktorá vysunutím plôch definuje blokové kubusy evokujúce šedivé panely, cez ktoré sa dá rovnobežne so scénou prejsť. Sú umne nasvietené, čím získavajú architektonickú hĺbku, perspektívu, ale aj náladu situácie, ktorú podporí ešte otáčavé monštruózne zrkadlo. Ako je zámerne monotónne prostredie, tak je jeho pendantom v šedivosti aj kostým – Michaela Savovová (jednotné nohavice-tepláky, šusťáky, šedé tričká, mikiny s kapucňou). Hudbu tvorí koláž skladieb (Trent Reznor, Atticus Ross, Chromatics, Nine Inch Nails, Arvo Pärt, Michael Andrews, Wolfgang Amadeus Mozart).Kapucňa ako reprezentant anonymity, ako jednotiaci prvok aj súčasnej mladej generácie, ktorá radí jednotlivca do skupiny, pokútne skrýva jeho identitu a zdanlivo mu dáva silu, odvahu a „právo“ páchať dokonca často aj zločin. Fenomén desivej arogancie, fenomén provokácie, znaku zovšeobecňovania, abstrakcie a napokon i fenomén strachu, ktorý na jednej strane skrýva, na druhej strane vzbudzuje. Lebo všetko, čo nemá meno, čo nevieme popísať, určiť, zadefinovať, charakterizovať, akoby neexistovalo. Dav neznáša, keď sa chce niekto z neho vymaniť, dav neodpúšťa, keď chce jeho „gang“ niekto opustiť, dav dráždi iný názor a jeho verejné pertraktovanie. Toto všetko je zašifrované v choreografii dvoch mladých tvorcov, v skupinových scénach i sólach, v prestupovaní sa v pozadí kubusov, v pokračovaní krokov jedného za druhým, akoby to bol krok jeden. Vo všetkých týchto pohybových symboloch a metaforách je obsiahnutá téma. Kapucňa jednotlivca sa strhne, postupne si ju však skladajú aj ostatní, vytvára sa nový dav, nová rovnakosť, až kým jednotlivec nie je okolnosťami donútený navliecť si opäť tú istú kapucňu ako predtým. Inakosť nadobúda novú formu davovej psychózy, aby ju zabila . Aj keď sa zrodí nová, je to napokon vždy tá istá odlišnosť, ktorej sme spočiatku verili. Koniec nás vracia k začiatku. Hrozivé ostáva, že ten začiatok je vlastne stále ten istý. Je vôbec z tohto zradného reťazca opakovaní východisko?

Tvorcovia Catch 27 a Palindromu nedávajú odpovede, ale profilujú večné otázky. Skeptické a bezvýchodiskové práve v ich beznádejnej neriešiteľnosti. Nenaučili nás síce nič nové, ale rozhodne potvrdili už poznané. Game Over je požičané heslo z počítačových hier, je to však i desivý ekvivalent smrti, alebo metaforické vyjadrenie akejkoľvek životnej „hry“, ktorá sa raz skončí. Možno mladí umelci neurobili večerom s týmto skeptickým názvom „dieru do sveta“, ale upozornili na nástojčivosť problémov, ktoré evidentne trápi každá generácia, dôstojnou tanečnou výpoveďou v zmysle choreografií aj interpretácie. Možno (napriek burácajúcemu potlesku premiérového publika) neohúrili, ale ani si neurobili hanbu na tri zimy. Na môj divadelný vkus je Game Over predsa len trošku scénické „retro“, no ale pomôžem si, keď je retro a hipstéria „in“?!

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Game Over
Shořet mladý aneb Proti proudu
Balet Národního divadla Brno
Premiéra 16. května 2014 Mahenovo divadlo Brno

Catch 27
Libreto, choreografie a režie: Marek Svobodník
Scéna a light design: Karel Šimek
Kostýmy: Pavel Knolle
Hudební spolupráce: Petr Duchalík

Palindrom
Choreografie: Adam Sojka a Martin Svobodník
Scéna: Jitka Gazdošová
Kostýmy: Michaela Savovová
Light design: Michael Kořínek
Hudební spolupráce: Petr Duchalík

Sóla – Luděk Mrkos, Adam Sojka, Jan Fousek, Martin Svobodník, Ilaria Ghironi, Markéta Habalová

www.ndbrno.cz

Foto ND Brno