Viva trnavský Verdi

Monotematických operných tribún máme vo svete zopár. Od festivalov vysokého rangu, akými sú Wagnerov Bayreuth, Rossiniho Pesaro i mladší Bad Wildbad, Donizettiho Bergamo, Pucciniho Torre del Lago či Verdiho Parma, až po menej viditeľné. Skôr lokálne. Jeden z takýchto, zasvätený javiskovému dedičstvu Giuseppe Verdiho, sa zrodil v stredu večer na Slovensku. V lokalite neopernej, v Trnave. Mesto Mikuláša Schneidra-Trnavského (medzinárodné spevácka súťaž nesúca meno slávneho miestneho rodáka pred nedávnom, zdá sa, nadobro utíchla) sa stalo mestom Giuseppe Verdiho.

Letné operné festivaly a Slovensko – to je celkom iná téma. Nemáme ich. Často sa velikášsky označujeme div nie za spevácku veľmoc, no skôr opak je pravdou. V niečom sme doslova liliputáni. Bratislava, preplnená počas leta turistami, operu produkovať už dávno nechce. Kto sa ešte rozpamätá na verdiovský festival na hrade, či večery na starobylom Devíne? Mať ako na dlani pohľad na sútok Moravy a Dunaja a nevyužiť ho, to je vyslovene zahodená príležitosť. Ešte v osemdesiatych rokoch sa hralo aspoň na komornom nádvorí Primaciálneho paláca, no to všetko je už minulosť. Okej, Slovensko nie je len Bratislava. Operná časť Zámockých hier zvolenských, za predpokladu nedaždivého počasia, využíva akusticky bezkonkurenčný priestor zámockého nádvoria. Lenže – júnový termín podujatia splýva s koncom regulárnej sezóny a s „vyčerpanosťou“ divákov. Poveternostné vrtochy menia plány, čoraz častejšie sa hrá pod strechou divadla (ani to nie zvolenskou) a čo je najsmutnejšie, chýba publikum. Ak ide (išlo?) o jediný „letný“ festival pod voľnou oblohou, predpokladá sa štruktúra publika presahujúca lokálny rámec a plné (ani nie šesťsto miestne) hľadisko. Žiaľ, méta nedostižná.

Reálny stav slovenského (ne)operného leta si uvedomila súkromná agentúra Arco-Art, vedená Katarínou Löfflerovou. A pustila sa do úplne nového projektu. Viva Verdi je jeho názov a sídlom sa stal Mestský amfiteáter v Trnave. Opera Open Air (to je aj podtitul podujatia) je v našich zemepisných súradniciach vždy spojená s rizikom „vyššej moci“, nevyspytateľným počasím. Na Slovensku navyše aj s chýbajúcou tradíciou a z nej plynúcim odhadom reálnej diváckej objednávky. Samozrejme, nevyhnutnou podmienkou operného predstavenia v podmienkach umelej akustiky je ako-tak zvládnuté ozvučenie. Predpokladám, že tohto všetkého si boli organizátori vedomí. Aj tak odvážne vkročili na pomerne tenký ľad. Kardinálnou otázkou je výber titulu. Pokiaľ je naporúdzi priestor s kapacitou tisíc päťsto miest (toľkými sedadlami vľúdne príjemný trnavský amfiteáter disponuje), čo už je na naše operné pomery masa ľudí, iná ako populárna dramaturgia je sotva priechodná. Minimálne na rozbeh a udomácnenie podujatia. Siedma opera Giuseppe Verdiho, Giovanna d´Arco, nie je ani známa, ani nepatrí k tomu najhodnotnejšiemu, čo Verdi vo svojej ranej tvorivej perióde skomponoval. Roku 1845 mal na svojom konte okrem Nabucca aj oveľa strhujúcejších Lombarďanov, Ernaniho (naplánovaný je v Trnave o rok) i Dvoch Foscariovcov. Festival Viva Verdi nešiel cestou ľahšieho odporu a – z hľadiska návštevnosti – trocha narazil.

Premiérový večer, v nie najvhodnejšom termíne uprostred pracovného týždňa (pri začiatku predstavenia o pol deviatej), bol zaplnený odhadom tretinovo. Ale z druhej strany, ani tá päťstovka divákov nie je zanedbateľná. Deprimujúcejší je len pohľad na preriedené rady.

Giovanna d´Arco sa neobjavila na Slovensku po prvýkrát. Mala však až teraz premiéru v javiskovej verzii. Prvé uvedenie bolo v Žiline v roku 1991 s Martilou Rowland v titulnej úlohe (tu sú údaje roku a interpretky v bulletine nesprávne) a zhodou okolností post zbormajsterky zaujala vtedy dnešná prezidentka festivalu, vystupujúca ešte pod menom Katarína Bezáková. Dirigovala známa Newyorčanka Eve Queler. Po druhý raz sa dielo objavilo v rámci Zámockých hier zvolenských pred štyrmi rokmi s Adrianou Marfisi v úlohe Giovanny a pod taktovkou Mariána Vacha. Práve on, ako puncovaný verdiovský dirigent, bol hudobným garantom novej inscenácie. Na čele Festivalového orchestra z Banskej Bystrice pripravil koncepciu v tempách a dynamických proporciách zodpovedajúcu duchu partitúry. Giovanna d´Arco síce bola komponovaná v chvate (Verdiho zaväzoval zmluvne podpísaný termín s milánskou La Scalou) a podľa osvedčenej schémy, no má pomerne delikátnu inštrumentáciu a originálne harmonické kombinácie. Nájdeme v nej pomerne veľa lyrických plôch, no nechýbajú kontrastné dramatické vzopätia, aj keď typických cabaliet, končiacich efektnou výškou, je pomenej. Keďže orchester bol umiestnený po ľavom boku javiska a dirigentský pult v pomyselnom priesečníku výhľadov, musel Vach svoje gesto „rozdeliť“ medzi javisko a inštrumentalistov. Bystričania hrali zodpovedne, presne, aj keď trocha viac ohňa by hudobnému poňatiu v istých dramatických kulmináciách nezaškodilo. Veľký zborový part naštudovala Iveta Popovičová a vďaka pomerne kvalitnému ozvučeniu zneli inak „komorní“ Bystričania kompaktnejšie ako bez mikrofónov.Vizuálna stránka bola v rukách režiséra Michala Babiaka a scénografa Petra Janků. Pomerne rozľahlé javisko nedopovali kulisami, ale atmosféru rozohrávali projekcie. Moderná svetelná technika umožňuje dynamicky meniť vzhľad scény a sledovať tok deja. Nie je to však metóda samospasiteľná. Treba ju vedieť skĺbiť s komplexnou javiskovou akciou, plynulo prepojiť desiatky premietaných obrazov s reálnym životom postáv.

Michal Babiak prečítal libreto do hĺbky a v súvislostiach, jeho výpoveď však pôsobila pomerne strnulo. Neveľmi ma presvedčil nápad ilustrovať démonické a anjelské sily, vplývajúce na portrét hlavnej hrdinky, dvoma pohybovými kreáciami. Je to príliš vonkajškový, nepsychologizujúci prostriedok, zavše vyvolávajúci úsmevy a odľahčujúci dramatické akcie. Aranžmány masových scén sú pomerne statické a premiestňovanie zboru (oblečeného civilne, historizujúce kostýmy majú len štatisti a sólisti) z jednej bočnej tribúnky na druhú trpelo bezradnosťou. Viac sústredenia mohla réžia venovať profilácii postáv, pričom celková orientácia javiskového diania na stranu dirigenta (z ich pohľadu doprava) vyvolávala istú nechcenú asymetriu.

Tri ústredné postavy sú vokálne veľmi náročné. Talianska sopranistka Clara Polito, známa z hosťovaní na Zámockých hrách zvolenských, v titulnej úlohe podčiarkla väčšmi lyrickú stránku. Jej hlas znie technicky výborne, kultúra frázovania je vzorová, intonuje čisto a presvedčivá je aj v ozdobných polohách. Čo jej pre ideálnu Giovannu chýba, je intenzívnejší výrazový náboj a strhujúcejšie dramatické vrcholy. Americký tenorista Evan Bowers vo svojom slovenskom debute ako Carlo spočiatku pôsobil dosť rozpačito. Pomerne robustne vedený spinto tenor sa musel vyrovnávať s problémami vo vysokej polohe, pričom po slohovej stránke (najmä pokiaľ ide o legátovu kultúru) išlo o adekvátne poňatie. V druhej polovici večera už pôsobil uvoľnenejšie, no výrazovo mu stále chýbalo viac oduševnenosti. Barytonista Sergio Bologna (Giacomo) sa otcovskej postavy zhostil bez technických problémov, no aj bez zaujímavejšej, tmavšej farby hlasu a emotívnejšieho výrazu. Takisto ani jeho herectvo nebolo presvedčivé. V epizódnych úlohách vystúpili slovenské sólisti Ondrej Mráz (Talbot) a Martin Gyimesi (Delil).

Prijatie premiéry bolo až nečakane srdečné. Je to určite povzbudzujúce znamenie a devíza pre ďalšie formovanie festivalu. Základy teda stoja. Či sú pevné, či je priechodnejšia cesta od raritnejších titulov Giuseppe Verdiho k známym alebo opačne, ukáže čas. Plné divácke rady sú želaním každého usporiadateľa i umelca. Tretinová návštevnosť premiéry by mohla napovedať, aká je vôľa ľudu. Neberme doslovne, že je to hlas „boží“ (napokon nevieme, ako by zabrali taký Nabucco, Trubadúr či Aida), no pre koho iného, než masy divákov, sa festivaly tohto druhu robia. Určite nielen pre fajnšmekrov a hŕstku kritikov.

Hodnotenie autora recenzie: 70%

Viva Verdi 2014
Giuseppe Verdi:
Giovanna d´Arco
Dirigent: Marián Vach
Režisér: Michal Babiak
Scéna a kostýmy: Peter Janků
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Festivalový orchester a zbor Banská Bystrica
Premiéra 6. augusta 2014 amfiteáter Trnava

Giovanna – Clara Polito
Carlo VII. – Ewan Bowers
Giacomo – Sergio Bologna
Talbot – Ondrej Mráz
Delil – Martin Gyimesi

www.vivaverdi.eu

Foto Viva Verdi/Ľudovít Vongrej