Viva trnavský Verdi

  1. 1
  2. 2

Monotematických operných tribún máme vo svete zopár. Od festivalov vysokého rangu, akými sú Wagnerov Bayreuth, Rossiniho Pesaro i mladší Bad Wildbad, Donizettiho Bergamo, Pucciniho Torre del Lago či Verdiho Parma, až po menej viditeľné. Skôr lokálne. Jeden z takýchto, zasvätený javiskovému dedičstvu Giuseppe Verdiho, sa zrodil v stredu večer na Slovensku. V lokalite neopernej, v Trnave. Mesto Mikuláša Schneidra-Trnavského (medzinárodné spevácka súťaž nesúca meno slávneho miestneho rodáka pred nedávnom, zdá sa, nadobro utíchla) sa stalo mestom Giuseppe Verdiho.

Letné operné festivaly a Slovensko – to je celkom iná téma. Nemáme ich. Často sa velikášsky označujeme div nie za spevácku veľmoc, no skôr opak je pravdou. V niečom sme doslova liliputáni. Bratislava, preplnená počas leta turistami, operu produkovať už dávno nechce. Kto sa ešte rozpamätá na verdiovský festival na hrade, či večery na starobylom Devíne? Mať ako na dlani pohľad na sútok Moravy a Dunaja a nevyužiť ho, to je vyslovene zahodená príležitosť. Ešte v osemdesiatych rokoch sa hralo aspoň na komornom nádvorí Primaciálneho paláca, no to všetko je už minulosť. Okej, Slovensko nie je len Bratislava. Operná časť Zámockých hier zvolenských, za predpokladu nedaždivého počasia, využíva akusticky bezkonkurenčný priestor zámockého nádvoria. Lenže – júnový termín podujatia splýva s koncom regulárnej sezóny a s „vyčerpanosťou“ divákov. Poveternostné vrtochy menia plány, čoraz častejšie sa hrá pod strechou divadla (ani to nie zvolenskou) a čo je najsmutnejšie, chýba publikum. Ak ide (išlo?) o jediný „letný“ festival pod voľnou oblohou, predpokladá sa štruktúra publika presahujúca lokálny rámec a plné (ani nie šesťsto miestne) hľadisko. Žiaľ, méta nedostižná.

Reálny stav slovenského (ne)operného leta si uvedomila súkromná agentúra Arco-Art, vedená Katarínou Löfflerovou. A pustila sa do úplne nového projektu. Viva Verdi je jeho názov a sídlom sa stal Mestský amfiteáter v Trnave. Opera Open Air (to je aj podtitul podujatia) je v našich zemepisných súradniciach vždy spojená s rizikom „vyššej moci“, nevyspytateľným počasím. Na Slovensku navyše aj s chýbajúcou tradíciou a z nej plynúcim odhadom reálnej diváckej objednávky. Samozrejme, nevyhnutnou podmienkou operného predstavenia v podmienkach umelej akustiky je ako-tak zvládnuté ozvučenie. Predpokladám, že tohto všetkého si boli organizátori vedomí. Aj tak odvážne vkročili na pomerne tenký ľad. Kardinálnou otázkou je výber titulu. Pokiaľ je naporúdzi priestor s kapacitou tisíc päťsto miest (toľkými sedadlami vľúdne príjemný trnavský amfiteáter disponuje), čo už je na naše operné pomery masa ľudí, iná ako populárna dramaturgia je sotva priechodná. Minimálne na rozbeh a udomácnenie podujatia. Siedma opera Giuseppe Verdiho, Giovanna d´Arco, nie je ani známa, ani nepatrí k tomu najhodnotnejšiemu, čo Verdi vo svojej ranej tvorivej perióde skomponoval. Roku 1845 mal na svojom konte okrem Nabucca aj oveľa strhujúcejších Lombarďanov, Ernaniho (naplánovaný je v Trnave o rok) i Dvoch Foscariovcov. Festival Viva Verdi nešiel cestou ľahšieho odporu a – z hľadiska návštevnosti – trocha narazil.

Premiérový večer, v nie najvhodnejšom termíne uprostred pracovného týždňa (pri začiatku predstavenia o pol deviatej), bol zaplnený odhadom tretinovo. Ale z druhej strany, ani tá päťstovka divákov nie je zanedbateľná. Deprimujúcejší je len pohľad na preriedené rady.

Giovanna d´Arco sa neobjavila na Slovensku po prvýkrát. Mala však až teraz premiéru v javiskovej verzii. Prvé uvedenie bolo v Žiline v roku 1991 s Martilou Rowland v titulnej úlohe (tu sú údaje roku a interpretky v bulletine nesprávne) a zhodou okolností post zbormajsterky zaujala vtedy dnešná prezidentka festivalu, vystupujúca ešte pod menom Katarína Bezáková. Dirigovala známa Newyorčanka Eve Queler. Po druhý raz sa dielo objavilo v rámci Zámockých hier zvolenských pred štyrmi rokmi s Adrianou Marfisi v úlohe Giovanny a pod taktovkou Mariána Vacha. Práve on, ako puncovaný verdiovský dirigent, bol hudobným garantom novej inscenácie. Na čele Festivalového orchestra z Banskej Bystrice pripravil koncepciu v tempách a dynamických proporciách zodpovedajúcu duchu partitúry. Giovanna d´Arco síce bola komponovaná v chvate (Verdiho zaväzoval zmluvne podpísaný termín s milánskou La Scalou) a podľa osvedčenej schémy, no má pomerne delikátnu inštrumentáciu a originálne harmonické kombinácie. Nájdeme v nej pomerne veľa lyrických plôch, no nechýbajú kontrastné dramatické vzopätia, aj keď typických cabaliet, končiacich efektnou výškou, je pomenej. Keďže orchester bol umiestnený po ľavom boku javiska a dirigentský pult v pomyselnom priesečníku výhľadov, musel Vach svoje gesto „rozdeliť“ medzi javisko a inštrumentalistov. Bystričania hrali zodpovedne, presne, aj keď trocha viac ohňa by hudobnému poňatiu v istých dramatických kulmináciách nezaškodilo. Veľký zborový part naštudovala Iveta Popovičová a vďaka pomerne kvalitnému ozvučeniu zneli inak „komorní“ Bystričania kompaktnejšie ako bez mikrofónov.Vizuálna stránka bola v rukách režiséra Michala Babiaka a scénografa Petra Janků. Pomerne rozľahlé javisko nedopovali kulisami, ale atmosféru rozohrávali projekcie. Moderná svetelná technika umožňuje dynamicky meniť vzhľad scény a sledovať tok deja. Nie je to však metóda samospasiteľná. Treba ju vedieť skĺbiť s komplexnou javiskovou akciou, plynulo prepojiť desiatky premietaných obrazov s reálnym životom postáv.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Giovanna d´Arco (Viva Verdi Trnava 2014)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na