Vladimir Jurowski a jeho inaugurační koncert s Rundfunk-Sinfonieorchester Berlin

Presne sto rokov ubehlo od narodenia významného kórejského skladateľa Isanga Yuna, a Rundfunk-Sinfonieorchester Berlin mu vzdal úctu pôsobivou interpretáciou diela Dimenzie pre veľký orchester a organ. Jeho v poradí piate orchestrálne dielo Dimenzie ešte len predpovedá skladateľove štrukturálnejšie obdobie a veľmi výrazne sa tu profilujú jeho charakteristické invencie. Jednou z nich sú takzvané „hlavné tóny“, ktoré boli prezentované partom organu. Veľký sál Berlínskej filharmónie rezal jeho sínusoidový zvuk. Vladimir Jurowski s touto sínusoidou narábal ako so strunou, ktorú naťahoval a naopak zužoval pomocou orchestra a zvukovo ju vypĺňal. Organ znel veľkolepo vo svojej jednoduchosti, a aj keď kompozične bol nositeľom týchto „hlavných tónov“, po poslucháčskej stránke pôsobil ako statický podklad, s ktorým si orchester robil, čo chcel. Často sa tak pri Isangu Yunovi hovorí o „pohybe v nehybnosti“. Obrovská pochvala patrí predovšetkým perkusnej sekcii, ktorá synchronizovane mala pod kontrolou najmenšie zvukové detaily a do diela vstúpila veľmi subtílne, no s širokým akustickým spektrom.

Večer pokračoval dielom Arnolda Schoenberga, Koncert pre husle a orchester op. 36. Arnold Schoenberg prejavoval záujem o skomponovanie husľového koncertu už od začiatku dvadsiatych rokov, no odvážil sa toho až po príchode do Spojených štátov amerických. Hoci sa v tom čase sústredil viac na tonálnu kompozíciu, netradičným spôsobom tu využil techniku dvanástich tónov. Skladateľ sa tu zaoberal spojením koncertu so sonátou rozdelením do troch častí, avšak to sa už netýka „klasického“ delenia na expozíciu, rozvedenie a reprízu. Nemecký muzikológ Rudolf Stephan hovoril o tomto koncerte ako o „uskromnení sa, no s drvivou krásou“. Huslista Christian Tetzlaff ovládol virtuózny potenciál, ktorým dielo disponuje.

Sólový husľový part vychádza z tematickej práce, no zároveň sa od nej dištancuje, a vo výsledku občas vznikol účastný organizovaný zvukový chaos a dva zdanlivo protichodné elementy, orchester a sólista, do seba zapadli. O to ťažšia bola úloha Vladimira Jurowského a o to chvályhodnejšie bolo, že tieto od seba závislé „protipóly“ udržal v rovnováhe. A v neposlednom rade bolo veľkolepé sledovať, s akou až tanečnou ľahkosťou odohral huslista také náročné dielo.

Luigi Nono si za vzor pre svoje diela často bral texty ľavicových revolucionárov a filozofov. V roku 1951 bola Reportáž psaná na oprátce Júliusa Fučíka preložená do taliančiny a pre Luigiho Nona to bola nová príležitosť, nová inšpirácia. Július Fučík pre dvoch recitátorov a orchester – časť prvá je nedokončené dielo, ktoré vzniklo počas skladateľovho pôsobenia v Darmstadte v päťdesiatych rokoch; úryvky textu použil aj v skladbe Intolleranza o desať rokov neskôr. Luigi Nono postavil avantgardné dielo na dvoch rečníkoch, pričom jeden predstavuje Júliusa Fučíka – serie melodica, a druhý predstavuje nacistického komandanta – serie armonica. Napriek tomu sa nejedná o dva póly, ktoré by vytvárali kontrasty. Bolo zaujímavé, ako rytmika reči bola synchronizovaná s orchestrálnym partom. Dalo by sa povedať, že Luigi Nono nadviazal na Schoenbergovu techniku „Klangfarbenmelodie“. Toto sylabické narábanie so slovami bolo vyvažované rečovou melodickosťou orchestru a výsledkom bolo veľmi komplexné zjednotenie. Za výkrikom rečníka nasledoval výkrik nástrojov, no tiež so silným deklamačným charakterom. Tento orchestrálno-rečnícky prejav bol podkladaný opäť veľmi citlivou perkusnou sekciou, ktorá príjemne a nenútene podporila prepojenú rytmiku reči a hudby. Vladimir Jurowski akoby jemne a elegantne ťahal za nitky a udržiaval chod diela.

V roku 2012 Londýnsky filharmonický orchester s Vladimírom Jurowským už raz predviedol toto dielo Luigiho Nona. Diváci vtedy dostali požiadavku, aby po skončení diela netlieskali, lebo Symfónia č. 5 „Osudová“ Ludwiga van Beethovena mala nasledovať hneď po skončení diela. Podobná situácia nastala aj v tomto prípade, no bez danej požiadavky a hneď po posledných slovách rečníka. Po dramaturgickej stránke to malo veľmi silný efekt (a myslím si, že práve vylepšený oproti situácii s Londýnskym orchestrom), keďže až po prvých sekundách si divák uvedomil, že zrovna začala Beethovenova Piata symfónia (s Mahlerovou inštrumentáciou). Kvality, ktoré sa prejavovali fraktálne počas predchádzajúcich skladieb, sa tu prejavili  jednotne v plnej sile. Vladimir Jurowski akoby z nôt čítal dirigentskú choreografiu pre jednotlivé gestá a jemnou, až tanečnou ladnosťou dostal od orchestru, čo chcel. Rundfunk-Sinfonieorchester Berlin počas gradácíi vedel, kedy a kde dosiahnuť dynamický vrchol a pri ff či fff vždy bolo poznať zásadný rozdiel.

Vladimir Jurowski cez dvadsiate storočie prešiel viac po špičkách, no pri Beethovenovi sa vybúril. S orchestrom pracuje veľmi ľudsky, prirodzene a s ľahkosťou, no stále profesionálne a so zmyslom pre detail. Vyzerá to tak, že pre divákov a Rundfunk-Sinfonieorchester Berlin to bude znamenitá sezóna. Latku nastavil vysoko.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Musikfest Berlin 2017
Otvárací koncert Vladimira Jurowského
Christian Tetzlaff (husle)
Max Hopp, Sven Philipp (rečníci)
Dirigent: Vladimir Jurowski
Rundfunk-Sinfonieorchester Berlin
17. septembra 2017 Veľký sál Filharmónie Berlín

program:
Isang Yun: Dimensionen für grosses Orchester mit Orgel
Arnold Schoenberg: Konzert für Violine und Orchester op. 36
Luigi Nono: Julius Fučík für zwei Rezitatoren und Orchester
Ludwig van Beethoven: Symphonie Nr. 5 c moll op. 67 mit Orchester-Retuschen von Gustav Mahler

www.berlinerfestspiele.de