Wiener Staatsballett: záhady mistrů
Záhady majstrov
Málokedy sa tak spontánne a pozitívne píše článok. Netreba dlho premýšľať, zvažovať, zamýšľať sa nad predstavením, súčasnými smermi, či prúdmi, inotajmi tvorcov stavať dielo do kontextu a podobné náročné a hlavne nevďačné úlohy. Staatsballett Wien v závere náročnej sezóny predviedol obdivuhodne optimistický večer Meistersignaturen, kde dramaturgicky umne spojili štyri rozdielne diela, ktoré majú spoločný jedinečný rukopis svojich choreografických tvorcov, ako je hneď zrejmé z názvu. Čo je väčší dôvod k hrdosti než to, že večer otvára choreografia Jiřího Bubeníčka Le Souffle de l´Esprit? Nasleduje Václav Johna Neumeiera, potom jediná skutočná premiéra večera Allegro Brillante Balanchina a večer uzatvárajú Vier letzte Lieder Rudiho van Dantzinga. Okrem Allegra Brillante sa ostatné diela s odstupom hrali v rôznych iných večeroch. Čo je viac než potešujúce je vynikajúca úroveň mladého obsadenia, ktoré dostalo možnosť sa prezentovať s ohľadom na mnohé zranenia, ktoré v posledných mesiacoch obchádzajú predných sólistov. Silne omladnutý súbor, ktorý si už zostavil Manuel Legris tak potvrdzuje svoju pozíciu na európskej baletnej mape.
Le Souffle de l´Esprit – jednodejstvový balet Jiřího Bubeníčka je možné označiť ako priesečník jeho choreografickej tvorby. Tanečníka a choreografa k nemu oslovil šéf Zürišského baletu Heinz Spoerli. Odvtedy sa dielo rozletelo do sveta i ja som už napísal toho mnoho, ale vždy sa objaví v ňom opäť niečo nové. Vedľa vyhraneného dramaturgického tvaru sa choreograf posunul o ďalší krok ďalej od svojich skorších prác. Odstránil lineárnu dejovú linku jasného vedúceho páru, ktorého príbeh či emócie dominujú a tieto naratívne prvky vložil do pohybu. Tým sa celkom jasne oddelil od vlny postmoderných choreografov, ktorí súčasný balet vnímajú cez epický príbeh či scénografické obrazy.
Bubeníček sa zameral na to najhlavnejšie: choreografiu. Tá sa stala vyjadrením duše diela. Bubeníček ako interpret s bohatými skúsenosťami sa nestal epigónom tvorcov, ktorých balety interpretoval on sám, ale počas svojich improvizácií začal nachádzať vlastné pohybové možnosti, ktoré telo dokáže, dal im systém, nielen fyzické zákonitosti, ale kontinuálne ich dokázal prepojiť a vyjadrovať sa nimi. Preto je toto jeho majstrovské œuvre extrémne náročné na interpretáciu. Hranice možného tancovania, rozsah figúr, či partnerské tancovanie však posúval ďalej a jeho bohatá invencia ho priviedla k celkom špecifickému pohybovému slovníku. Rýchle švihy nôh, extravagantná práca s koordináciou tela, expresívne port de bras, mäkké kolená klesajúce do osobitého grand plié, oscilovanie medzi horizontálou a vertikálou, celé telo dýchajúce energiou pohybu, kde niet miesta pre tvrdosť pohybu. Tieto i ďalšie charakteristické rysy choreograf rozvíja vo voľných sekvenciách, ktoré brilantne vyjadrujú archaicky a šťastne znejúcu hudbu, ktorá pôsobí ako terapia. Ak telo tanečníka vždy bolo záujmom a hlavným nástrojom jeho umeleckej výpovede, v balete Le Souffle de l´Esprit ho posunul ešte ďalej, k uctievanému a obdivovanému, celkom jedinečnému nástroju i symbolu.
Kto sú tieto choreografove postavy, ktoré v takom vrúcnom, harmóniou a slovanskou dušou naplnenom pohybe pred nami stoja? Je to dokonalý renesančný človek, ako postavy z obrazov Leonarda da Vinci, ktorého tváre sa zrkadlia a plávajú na projekcii Otta Bubeníčka? Tváre Madon a renesančných žien s dokonalými rysmi, androgynná tvár Jána Krstiteľa, na konci akoby vízia matky so ženami a deťmi ako model matriarchátu, ktorý dáva život… Sú to vôbec reálne postavy, či akýsi radostní anjeli bez kresťanského pátosu v inej, než náboženskej predstave neba? Úspech tohto diela určite tkvie v pravdivosti, ktorú mu choreograf dal. Cyklický rozmer nekonečna, ktoré sa nemôže ukončiť pretože je nekonečné, dáva i úvod a záver ako jasnú správu o nejasnom živote. Na počiatku traja mužovia kráčajú a jeden z nich sa stretne so ženou. Na konci opäť traja mužovia kráčajú a iný stretne svoju ženu. Čo bolo medzi tým? Formálne voľné belcantové tanečné adagio všetkých, optimistická a virtuózna spoločná variácia pánov, tretia časť romantické balábile dvojíc, z ktorých posledná sa konečne pobozká a záverečný kánon oných troch pánov. Reálny čas oproti tomu javiskovému ubehol rýchlo, ako ornamentálna krása choreografie. Zostáva akýsi matný pocit šťastia. Energia, ktorú je treba k vykonaniu obťažnej choreografie signuje stav diváka, ktorý bol odostrený dychom espritu.
Neumeierova choreografia z nedokončeného baletu Václav je raným choreografovým dielom z roku 1979 a jasne potvrdzuje, akú veľkú umeleckú cestu choreograf prešiel. Či skôr aké kreatívne hľadanie podstúpil. Od skicovitého, klipovitého rozprávania založeného na sile myšlienky, hudbe a láske k tancu, až k monumentálnym tanečným eposom. Skoršie choreografove dielo je založené na remeselnom a dôkladnom spájaní tanečných figúr, ich jemnej modifikácii, ale neodmieta ešte akési dedičstvo postulátu veľkých učiteľov dvadsiateho storočia. Len pozvoľna sa zbavuje akademických port de bras a prechodov a choreograf sa hľadá v motíve čistého, abstraktného neoklasického tancovania. Dvadsať minúť na Bachovu hudbu sa príliš vlečie a nesmeruje k žiadnemu tanečnému vrcholu. Tri málo nápadité adagia a sólové variácie spája na scéne postava Václava (Nižinského) – celoživotná vášeň choreografa. Choreografia však príliš zobrazuje dobu a minulosť tancovania i umeleckého myslenia.
Jednotlivé pasáže spája i zachraňuje fenomenálny Denys Cherevychko ako Václav s dokonalými nártami, technikou, famóznym skokom. Neumeierov školácky divertissement, myšlienka či spomienka na veľkého tanečníka je skôr už rarita, než chef d´ œuvre. Zaujímavé, ako ostatné tri diela tvorcovia relatívne v mladosti postavili a zostali obecne platné. Neumeierovi to nevyšlo. Brilantné číslo, ktoré kedysi postavil pre slávneho Patricka Duponta, dnes už neobstojí ani ako choreografická skica pre výborného sólistu. Dielu nepomohla ani neštýlová klavírna interpretácia Bacha od Igora Zapravdina. Ten príliš pedáloval, unášal sa agogikou, romantizmom a z Bacha sa stal anonymný, romanticky zakuklený skladateľ. Navyše umiestnenie klavíra v zadnej časti javiska ani zvukovo neprinieslo dobré výsledky a celý tón bol zastretý a nezaujímavý.
Allegro Brillante sa stalo vzorovou ukážkou interpretácie. Toto mimoriadne pôsobivé Balanchinovo dielo, ktoré vďaka „allegru“ nielen v názve ale hlavne v Čajkovského predsmrtnej hudbe, akoby zápasu o život, ktorý evokuje aj choreograf, nemá jedinú chvíľu oddychu.
Choreograf balet geniálne otvára. Keď sa zdvíha opona, štyri páry už tancujú v efektnom štvorlístku a napínajú strunu akcentu k príchodu sólistov. Balanchine fenomenálne traktuje jednoliaty monolit Čajkovského hudby pre pasáže corps de baletu a sólistov. Vzájomné prelínanie s gradujúcim klavírom, ktorý zápasí s monumentálnym symfonickým zvukom orchestra, javisková kryštalická čistota virtuóznej tanečnej formy, ako extravagantný obraz pomíňajúcej krásy. Len sekunda a je preč póza, choreografický obrazec, primabalerína rotuje a zrazu ako naschvál je už inde, skoky nikdy neboli také rýchle, dlhé, plavné. Rotácia graduje a jemné šatočky od Karinskej vejú. Balanchine zámerne znásobuje desivý účinok allegra kaskádami virtuóznych prvkov, ktoré akoby boli testom kvalít jeho americkej snovej baleríny, ktorá dokáže všetko a strieda ich s horizontálnymi pádmi v cambré. Úmyselne škodoradostne ako veľký huncút, naschvál primabalerínu vychýli a spomalí, aby ju potom opätovne naštartoval, ako čertíka v krabičke.Nezabudnuteľná zostáva variácia piatich pánov na čele so sólistom, či promenáda baleríny v attitude s dvoma pánmi, z ktorých potom jeden spolu s jednou dievčinou mizne dozadu.
Klavírny part pôsobivo zahrala Shino Takizawa, na dámu s obdivuhodnou energiou úhozu, krištáľovo čistým zvukom, ktorý v kadenciách padá do sonórneho apoteózneho meditovania. Pohybová rozkoš dokazuje, že klasika nie je mŕtva a skutočne športové výkony tanečníkov, ktorí ukazujú čo dokážu so svojim telom, nemôžu zatieniť prach-obyčajné improvizácie a blúznenie modernistov i keď sa pri nich spotia rovnako ako „klasikári“.
Dantzing podľa nálady štyroch piesní a štyroch rozličných básní skúma štyri dvojice a ich vzťah. Jar je v prvej piesni ešte nepoznamenaná, ale už v druhej piesni dievčina umiera a preberá si ju čierny spoločník, ktorý ju zdvíha nad klesajúceho muža, ktorý ju chce sprevádzať nevedno kam. Tretie adagio je jedným z najkrajších. Hlboká pohybová muzikalita na vláčne adagiové plochy piesne sa v závere mieša s temným odtieňom umierania. Žena mizne, ale vzápätí sa vracia, akoby sa stretli znovu, ale už niekde inde, nie na lúke, ktorú v jej surovej poetickej básnickej kráse farieb namaľoval scénograf Toer van Schayk. Štvrtá pieseň (Im Abendrot) s prihliadajúcimi pármi je „večerou“ lásky. Zároveň však ako každá večera konajúc sa za súmraku, okrem pozemského pokrmu prináša dotyk eschatologického dotyku.
Pohybová lamentácia spomalená voči trilkujúcim hlasom večnosti Straussovej partitúry padá na celé javisko i páry. Túžba po láske kolíše s túžbou po žití, tak ako mihotajúce sa dlane tanečníkov do výšky, ktoré chcú zachytiť posledné umierajúce lúče slnka. A keď sa v záverečnom zmierení Straussa, posthume, stretávajú, stále cítia tú istú hmatateľnú fyzickú bolesť zo straty lásky, ktorá je desivejšia než samotná nekonečná noc smrti.
Fascinujúca výpoveď van Dantzinga obsahuje už v jeho ranej práci symbiózu jeho tvorby i filozofie. Hlboké človečenstvo, ohromnú mieru senzitivity, mimoriadny nepochopiteľný cit pre pohyb a stavbu. Máme pocit, že to nie je nič nové, že je to celkom obyčajná choreografia, štyri pekné duetá, ale interakcia s úchvatnou až nadpozemskou zložitosťou hudby, ktorá nekonečne moduluje a prekvapuje, núti vymazať jednotlivé tehličky choreografie. Ohromujúci plynúci celok, zároveň veľmi krehká stena tejto pohybovej katedrály unáša so sebou toľko Dantzingových empatických, ľudských skúseností, ktoré neustále kumuloval od svojho majstrovského diela Monumentu za mŕtveho chlapca s desivou pravdepodobnosťou. Je to skutočne špeciálna esencia choreografického myslenia, umenia tanca, ktoré sa spája so skutočnosťou. Otvorená citová výpoveď, archetypálna modlitba. Dantzing by si zaslúžil choreografickú renesanciu svojho diela už len preto, že vytvoril zvláštny druh tanca, ktorý nemá ďaleko k skutočnosti nášho bytia.
Zjavením baletu sa vedľa choreografie a jej interpretácie stala ukrajinská sopranistka Olga Bezsmertnova. Nevedno kde v ansámbli stálych sólistov našiel dirigent Vello Pähn túto interpretku, ale to, čo predviedla bol zázrak. Jej temný soprán s altovou farbou, úchvatne technicky vedený, dokonale vyrovnané prechodové tóny, rezonujúce spodky, úchvatné piana. Neskutočné sú Bezsmertnovej legata a dychová kultúra. V tom vražedne pomalom tempe kolísania a ťažkého intonovania, sopranistka ako zamatový hoboj so žiarivým peľom trúbok, pokojne klenie nekonečné frázy. Starostlivo vyslovuje, s ohromnou dikciou a všetky vysoké tóny má pod kontrolou. Jej hlas čaruje ako nuansy inštrumentácie. Každá pieseň má iný jemný podtón, každá je vypointovaná do najmenšieho detailu. Bezsmertnova spieva verše Hesseho a Eichendorffa ako skúsená žena, ktorá vie o živote viac než jej rovesníci. Vedľa slávnych sopranistiek, ktoré sa postavili tvárou v tvár tomuto nedokončenému piesňovému cyklu, je táto interpretka omamným zjavením. A keď sa postavy mihotajú na scéne v hasnúcom svetle a zvuk orchestra odchádza z údolia slz do harmónie, žiada sa miesto „Bravo!“ do toho ticha zašepkať „Amen“.
V Neumeierovom akademickom bazírovaní na klasických ornamentoch potvrdil svoje schopnosti Denis Cherevychko. Kimoto sa za pár minút pretransformoval do iného štýlu tanca a vystrihol brilantnú variáciu. Pas de trois s Ketavan Papavou a Robertom Gabdulinom, ktorí trýznili Cherevychka, ktorý i keď netancuje, pohybovo plynie na scéne, čo je ešte ťažšie než variácia, vytvorili najzaujímavejšie miesto Václava.
Vrcholom Allegra Brillante vedľa fenomenálnej Olgy Esiny bola štvorica pánov: opäť Marcin Dempc, Dumitru Taran, Andrey Teterin a Richard Szabó. Vidieť štyroch pánov tancovať tak, akoby dýchali ako jeden, takú precíznu prácu nôh, vysoké skoky, jednotný rytmus aj v najmenších detailoch ako entrechat či double cabriole, bol zázrak. Svoje partnerky nechali celkom vo svojom tieni. Esina je pre Balanchina presne tým, čím boli múzy pre Mr. B. – vysoká, excentrická, akademická, bez hraníc, dlhé ruky, športové nohy, ktoré dokážu čokoľvek. Zo začiatku bola trochu neistá najmä v rotácii, ale behom pár chvíľ sa dala do úchvatnej formy. I Vladimir Shishov popracoval a všetkých desať tanečníkov predviedlo špičkovú interpretáciu, za ktorou sa oplatí cestovať. I keď trvá tak krátko. Šťastná konštelácia súhry a Balanchinovského artificiálneho tancovania, ktoré možno pripodobniť k vrcholovému športovaniu v atletike za to stojí.
Výborne boli obsadené Vier letzte Lieder. Eno Peci sa bezchybne zhostil tajomného čierneho sprievodcu. Neprehrával, ale komorne koncentroval svoje dispozície spolu s energickými vpádmi do pokojnej krajiny žijúcich. Prvé adagio tancovali Nina Tomoli a Alexandru Taran. Taran má vysoký skok a s Tomoli vytvorili zaujímavý pár. Druhé adagio bolo ešte lepšie. Skúsená interpretka Liudmila Konovalova bola okúzľujúcou bytosťou, zrelou večnou ženou i bohyňou vedľa mladíckeho Greiga Matthewsa. Ako odchádzajúca milenka vytvorila i na malej ploche hmatateľný výraz a bola akoby krivkou spievaného hlasu Bezsmertnovej. Matthews v tejto sezóne urobil ohromný pokrok. Získal sebadôveru, dokáže sa na scéne vnútorne odhaliť, jeho arabesky sú čím ďalej krajšie. Tretia dvojica je „traumbesetzung“. Nina Poláková a Roman Lazík sú dokonale zohraný pár. Neexistuje žiadna bariéra medzi týmito dvoma silnými javiskovými osobnosťami. Dynamickí, plastickí tanečníci, silne muzikálni, až naratívne básnickí. Poláková s dokonalými líniami, Lazík aj v komornom adagiu dokázal uchvátiť pár sekundami bolestného poznania, že zostal sám, keď stojí na rampe a díva sa do diaľky, zatiaľ čo Poláková s čiernym anjelom pláva priestorom. To už je vysoká škola interpretácie. Nie banálneho, formálne vyjadreného precítenia „len“ tancovaním. Ale skutočne budovanými podtextami k zdanlivo abstraktným tanečným figúram. Dantzing, ktorý videl v svojich krokoch realitu i celé univerzum, by bol ich tanečným kozmom nepochybne uchvátený. Dojemným záverom bolo štvrté adagio. Robert Gabdulin predviedol slastné lkanie a Ketavan Papava (tretíkrát vystúpila v jednom večere!) akoby nadviazala na Da Vinciho majestátne ženy z prvého baletu, ktoré smútok držia v sebe, nekvília, ale v ich očiach sa zračí až dno ich duše. Každé adagio sa stalo individuálnym koncertom interpretov, zároveň však v spoločných pasážach ako antický chór dokonale načúvali hlasu vokálnej sólistky. Nielen choreografi, ale hlavne interpreti zanechali svoj podpis v tomto večere. Akord, melodická línia, odtieň farby, póza, malé drobnosti sú tými charakteristickými signatúrami. V čom sa skrýva oriešok tohto majstrovstva?
Hodnotenie autora recenzie: 90 %
Meistersignaturen
Jiří Bubeníček, John Neumeier, George Balanchine, Rudi van Dantzig
Wiener Staatsballett
Premiéra 27. mája 2014 Wiener Staatsoper Viedeň
Le Souffle de l’Esprit,
Choreografie: Jiří Bubeníček
Hudba: Otto Bubeníček, Johann Sebastian Bach, Roman Hofstetter, Johann Pachelbel
Scéna, kostýmy, video: Otto Bubeníček
Světlo: Martin Gebhardt
Solistin 1 – Ketevan Papava
Solistin 2 – Kiyoka Hashimoto
Solist 1 – Masayu Kimoto
Solist 2 – Dumitru Taran
Solist 3 – Eno Peci
***
Vaslaw
Choreografie: John Neumeier
Hudba: Johann Sebastian Bach
Vaslaw – Denys Cherevychko
1. Pas de deux – Eszter Ledán, Alexandru Tcacenco
2. Pas de deux – Kiyoka Hashimoto, Richard Szabó
3. Pas de deux – Alice Firenze, Greig Matthews
Solo – Masayu Kimoto
Pas de trois – Ketevan Papava, Robert Gabdullin, Denys Cherevychko
***
Allegro Brillante
Choreografie: George Balanchine
Hudba: Piotr Iľjič Čajkovskij
Dirigent: Vello Pähn
Solistin – Olga Esina
Solist – Vladimir Shishov
***
Vier letzte Lieder
Choreografie: Rudi van Dantzig
Hudba: Richard Strauss
Dirigent: Vello Pähn
Výprava: Toer van Schayk
Nastudování: Sonia Marchiolli
Olga Bezsmertna (sopran)
Solistin 1 – Nina Tonoli
Solist 1 – Alexandru Tcacenco
Solistin 2 – Liudmila Konovalova
Solist 2 – Greig Matthews
Solistin 3 – Nina Poláková
Solist 3 – Roman Lazík
Solistin 4 – Ketevan Papava
Solist 4 – Robert Gabdullin
Solist 5 – Eno Peci
Foto Wiener Staatsballett / Michael Pöhn
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
