Zlaté hlasy slovenské opery: Nina Hazuchová

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Nina Hazuchová je doyenom slovenskej opery (nar. 24.5.1926 Brno). Aj keď významné životné jubileum mezzosopranistka oslavovala už minulý rok, priaznivci opery si ju (za absencie médií) uctili až 9. decembra t. r. na javisku Opery Slovenského národného divadla, a to v predpoludňajšom matiné, nazvanom Kontinuity. Tento program, raz inšpirovaný pripravovanými premiérami Opery SND, inokedy jubilujúcimi sólistami národnej opernej scény, prípadne významnými vokálnymi pedagógmi, vedie, obsahovo napĺňa a moderuje PhDr. Jaroslav Blaho – teatrológ a popredný operný kritik. Obecenstvo na Kontinuitách tvoria väčšinou starší návštevníci SND, členovia bývalého Kruhu priateľov opery SND, prípadne hudobní profesionáli rôzneho zamerania. Cenné, nie raz dojímavé a hodnotné stretnutia s jubilantmi a ďalšími osobnosťami slovenskej opery unikajú však záujmu širšej verejnosti. I preto závidíme českým milovníkom divadla a filmu cenné televízne stretnutia s jubilujúcimi osobnosťami divadla, v ktorých sa vzdáva hold oslávencom v dramaturgicky pripravenom a divácky príťažlivom slávnostnom rámci. U nás sa všetko odohráva v quasi rodinnom prostredí, s podaním ruky oslávencom od účinkujúcich, ktorí nezištne naštudujú a zaspievajú árie z aktívnej éry prítomného jubilanta, no nikto im už nepripomenie spoločenskú maličkosť: „Jedna ruža s podaním ruky viac poteší…“ Túto skutočnosť nezahladia ani záverečné oficiálne kytice i zopár vrúcne odovzdaných kvetov od žijúcich ctiteľov Niny Hazuchovej.  Je to iba detail neporovnateľne koncipovaných a sledovaných podujatí v Čechách a na Slovensku… Prejdime však k osobnosti, ktorá si zaslúži viac než jedno predpoludnie: k vynikajúcej mezzosopranistke Opery SND. Napriek nezastaviteľnému času, 86 rokov na Nine Hazuchovej  nevidieť. Je duševne i fyzicky stále svieža, pôvabná, ku každému neobyčajne milá a stále prítomná v hudobnom svete, v ktorom sleduje nové generácie spevákov a premiéry Opery SND – aj ako dlhoročná vokálna pedagogička na VŠMU. A tak jej javisko Historickej budovy SND zrejme nebolo počas Kontinuít stresujúce: skôr oživovalo spomienky na dlhú kariéru, ktorá v prípade Niny Hazuchovej trvala neuveriteľných 42 sezón! V tom je neprekonaná ani s takými legendami SND, ako boli o niečo staršie sopranistky Margita Česányiová (41 sezón) či Mária Kišonová – Hubová (40 sezón).

Nina Hazuchová mala rodičov, ktorých osud by uniesol aj román. Za slobodna sa volala Nadeždina: r. 1926 sa totiž v Brne narodila rodine ruských emigrantov, ktorí ušli z vlasti po revolúcii r. 1917. Otec – Boris Nadeždin bol bývalým kadetom cárskej námorníckej školy a až v Československu vyštudoval za inžiniera – elektrotechnika. Matka Júlia, rodená Volková, pochádzala z lekárskej rodiny. V r. 1924 sa jej podarilo priam zázračne dostať víza a vycestovať z ďalekého Uralu na návštevu chorej sestry, vydatej v Československu za bývalého legionára. Z návštevy sa však už nevrátila do Ruska, zmietaného revolučnými hrôzami. Z Brna sa rodina Nadeždinových odsťahovala do Bratislavy, keď mala  ich jediná dcéra Ninka  sedem rokov. (Meno Hazuchová získala Nina Nadeždina oveľa neskôr – manželstvom s Vladimírom Hazuchom, s ktorým mala dvoch synov: Svetozára a Andreja. Manžel Vladimír Hazucha bol dlhoročným vedúcim technicko-rozvojového útvaru Slovenského národného divadla – a tak oboch viazalo k SND profesionálne i citové puto). Od detstva priťahovalo živú, bystrú a smelú Ninu javisko, balet a spev. A tak po gymnáziu v Bratislave a potom v Banskej Bystrici študovala v r. 1943-48 na Štátnom konzervatóriu v Bratislave spev u prvej slovenskej vokálnej pedagogičky -prof. Dariny Žuravlevovej (meno mala po manželovi – Rusovi). Táto vokálne i všestranne vzdelaná dáma (o. i. absolventka Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity a Hudobného a dramatického konzervatória v Brne v odbore sólový spev) čerpala svoj vokálnu metodiku z českej a francúzskej speváckej školy, s ktorou ju oboznámila zase jej pedagogička na konzervaóriu – prof. Fleischerová. Nevedno či vplyv týchto dvoch odlišných škôl, plus hudobná a ľudská inteligencia prof. Žuravlevovej, jej vnímavý prístup k danostiam jednotlivých  žiakov, rozhľadenosť nielen po českom a francúzskom odkaze v pedagogike, ale aj po vokálnom umení blízkej Viedne, priviedli Ninu Nadeždinu už v treťom ročníku bratislavského konzervatória k predspievaniu a následnému angažmánu v Opere SND. Školu ukončila už ako sólistka Opery SND. Pri štarte do profesionálneho života mala aj trochu šťastie:  r. 1945 odišla zo SND do Velkej opery 5. května v Prahe iná slovenská mezzosopranistka – Jela Krčméry. A tak vtedajšie vedenie Opery SND po predspievaní prvej slohy z árie Azuceny z Trubadura neváhalo a Ninu Nadeždinu angažovalo za elévku, zakrátko za sólistku Opery SND. Muzikantsky pohotovú, smelú a muzikálnu speváčku s nádherným lyrickým mezzosopránom, kvalitne vokálno-technicky postaveným prof. Žuravlevovou okamžite odhadli za budúcu protagonistku sólistického súboru.(Prof. D. Žuravlevová vychovala pre operu aj ďalších výborných sólistov „zlatej speváckej éry“ slovenskej opery: Oľgu Hanákovú, Bohuša Hanáka, Annu Polákovú, Gustáva Pappa a ďalších). Slovenská hudobná kritička Zdenka Bokesová o vtedajšej poslucháčke Štátneho konzervatória napísala už r. 1946 – po jednom konzervatoriálnom koncerte – do novín tieto chváliace i prorocké slová:

„… vryla sa nám do duše svojím mimoriadne plným a krásnym mezzosopránovým hlasom… S Bizetovou Kartovou áriou a Habanerou sa môže už dnes smelo postaviť na opernú scénu. Jej precítené podanie, spevácky i dramaticky šťavnaté, vtiera sa do mysle poslucháčov presvedčivo a neodolateľne.“

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat