Zlaté hlasy slovenské opery: Peter Mikuláš

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Spieva rovnako úspešne roly, určené pre basso profondo i basso buffo. Inklinuje azda viac k vážnym rolám, do ktorých môže vniesť veľa zo svojho vážneho, introspektívneho vnímania sveta. Nemôžem zabudnúť na jeho starnúceho, posledným ohňom lásky planúceho Gremina, na osudovo zlovestného Komtúra, vznešeného Sarastra, otcovsky starostlivého, no pomstu ľudskej nevere hroziaceho Vodníka, zúfalého a napokon odpúšťajúceho Štelinu, ktorému sok v láske zabil syna, na mocného Svätopluka, trápiaceho sa v závere života nad rozpadom ríše pod nastávajúcou vládou rozhádaných synov. Tohto hlavného hrdinu Suchoňovej historickej opery, určenej hlavne pre slávnostne chvíle národa, naštudoval Mikuláš už ako mladý spevák – v alternácii s kráľovsky dôstojným Svätoplukom v podaní basistu Ondreja Malachovského, pod vedením inteligentným vkusom a výtvarným cítením obdareného režiséra Branislava Krišku (roku 1985). Ale po obnovených naštudovaniach Svätopluka je tu i ten najnovší – pod autografom filmového režiséra Juraja Jakubiska. Ten ani v historickej freske nezabúda na ohňostroj farieb, efektov, erotiky i hrôzy v pohansko-kresťanskej minulosti Slovanov.Peter Mikuláš bol tiež Manahenom v ďalšej slovenskej opere: mimoriadne náročne napísanej Hostine od Juraja Beneša. Nikdy sa nevyhýbal modernej partitúre. To, že si pri nej „užil“ kvantum študijného procesu i námahy hlasiviek, nebolo badať na konečnom výsledku. Tak to bolo vidieť a počuť aj pri Cikkerovom Mistrovi Scroogeovi, v ktorom pretvoril Dickensovho a Cikkerovho skupáňa na človeka zasiahnutého dobrom.
Talianske bel canto v basovom prevedení
Zvlášť si pripomínam galériu Mikulášových talianskych postáv, v ktorých prezentoval bel canto vo vzorovom frázovaní, mäkkosťou a ušľachtilosťou tónu i paletou dynamických možností v rámci menších celkov a celých oblúkov, v budovaní rôznych charakterov – niekedy jednostrunných, dobrých, ako je podstata speváka, väčšinou však zlovestných či kráľovsky vznešených, ku ktorým musel dospieť a vyzrieť. Od mladistvého Pucciniho filozofa Collina v Bohéme, ktorý sa lúči so svojím jediným majetkom – plášťom, dozrel k vznešenému Ramfisovi vo Verdiho Aide, zlovestnému Veľkému Inkvizítorovi v Donovi Carlosovi a v láske i vládnutí klamanému španielskemu kráľovi Filipovi v tej istej opere. Bol Jacopom Fiescom v Simonovi Boccanegrovi, studeným vrahom Sparafucilom v Rigolettovi (z inscenácie roku 1987, ale aj v súčasnej nemecky studenej, expresionizmom zasiahnutej podobe tejto opery Giuseppe Verdiho). Najprv koncertne „siahol“ po Belliniho Námesačnej ako Rodolfo (začiatok sezóny 1988/1989), aby sa neskôr dočkal aj inscenačnej podoby tohto melodicky bohatého diela bel cantovej literatúry. Bol hlasovo a typovo „veľkým“ Bancom v Macbethovi, kde na malej ploche demonštroval svoj impozantný, no vždy mäkko vyznievajúci volumen a načrtol nezlomný charakter protihráča Macbetha. V Donizettiho veľakrát reprízovanej a poslucháčmi milovanej Lucii di Lammermoor zasa výstižne vykreslil portrét Raimonda. V sezóne 1998/1999 sa dočkal Verdiho Sira Johna Falstaffa, poživačníka, ale i tragikomického prototypu staroby z veľkej Shakespearovskej témy. Zachariáš z Nabucca, gróf von Walter z Verdiho Luisy Miller, Pucciniho Timur z poslednej opery talianskeho verizmu – Turandot, Ferrando z inscenačne premodernizovaného Trubadúra v Slovenskom národnom divadle – to sú ďalšie „talianske“ úlohy Petra Mikuláša. A napokon ho čakal návrat k hladkému Bellinimu v role Sira Giorgia v Belliniho Puritánoch. Tu opäť prezentoval basso serioso, jednu z polôh svojho vokálno-charakterového majstrovstva.

Z talianskeho do svetového repertoáru
Ani po rokoch nemožno zabudnúť na Mikulášovho ponižovaného Wozzecka v Kriškovej réžii – rovnako na Magdalénu Blahušiakovú ako Máriu z tohto expresívneho operného diela 20. storočia.Na úplne inom póle operných charakterov sa pohyboval osudmi ľudí manipulujúci Mefistofeles v Bednárikovej legendárnej inscenácii Gounodovho Fausta, či tajomstvá si strážiaci a ženskej duši nepreniknuteľný Modrofúz z Bartókovej opernej drámy. Dávnejšie bol Peter Mikuláš Dalandom vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi – a naposledy magnetizujúco dôstojným, od prvých tónov na seba pútajúcim kráľom Heinrichom v Lohengrinovi. (Za čo dostal Cenu opernej kritiky v sezóne 20012/2013). K radu „vážnych rolí“ sa pripája majestátny, no intrigami okolia i vlastnou hrôzyplnou minulosťou rozorvaný Boris Godunov, kde bol Mikuláš konfrontovaný s umením ďalšieho nášho legendárneho basistu, dlhoročného člena newyorskej Metropolitnej opery – Sergeja Kopčáka. Mikuláš vykreslil Borisa Godunova viac psychologizujúcim prístupom a farbením nálad i scén, Kopčák zasa výrazným hereckým akcentom a veľkým basovým volumenom
***

Úsmevne doznieva spomienka na Mikulášovu galériu komických „starúšikov“, peciválov, „plesnivcov“ či prešibaných sluhov. Je medzi nimi dohadzovač Kecal, Bartolo z Figarovej svadby a v Barbierovi zo Sevilly, Dulcamara v Nápoji lásky, úslužný, no prefíkaný Leporello v Bednárikovej inscenácii Dona Giovanniho, „karty“ osudu miešajúci Don Magnifico v Rossiniho Popoluške (v inovátorskej podobe toho istého režiséra) a korunkou je – už spomínaný – Verdiho Falstaff, filozofujúci nad životom, z ktorého si chce ešte čo-to urvať najmä v jedení, pití a laškovaní s dámami.


Domased – či svetobežník?
Peter Mikuláš pochodil azda všetky významné koncertné a operné domy v Európe. Už v mladých rokoch mal ponuky do Národného divadla v Prahe od Zdeňka Košlera a do Unter den Linden v Berlíne (kde spieval Dona Alfonsa v Mozartových Così fan tutte po boku Petra Schreiera, Magdalény Hajóssyovej a alternoval s Theo Adamom). Účinkoval s vynikajúcimi orchestrami v Prahe, Lipsku, Drážďanoch, Stuttgarte, Amsterdame, Viedni, Linzi, Londýne, Ríme, Turíne, Miláne, Janove, Birminghame, Paríži, Madride, Budapešti, Dallase, Ottawe či Oregone, spolupracoval s najznámejšími dirigentami našej doby (Charlesom Mackerrasom, Georgom Soltim, Carlom Mariom Giulinim, Gennadyom Nikolayevichom Rozhdestvenskym, Vladimirom Ashkenazym, Helmuthom Rillingom, Aldom Ceccatom, Liborom Peškom, Jiřím Bělohlávkom), nehovoriac o popredných slovenských dirigentoch. Spieval vo viedenskom Musikvereine, lipskom Gewandhause, londýnskej Royal Albert Hall, newyorskej Carnegie Hall. Vo Veci Makropulos hosťoval v newyorskej Metropolitnej opere a viackrát pôsobil ako koncertný umelec v Japonsku…

Aj v Slovenskom národnom divadle sa mladému Petrovi Mikulášovi otvárali nové možnosti a úlohy po boku Petra Dvorského (v Bohéme), Sergeja Kopčáka (v Donovi Carlosovi), Magdalény Hajóssyovej a ďalších z vtedy nastupujúcej „mladej krvi“ Opery Slovenského národného divadla, ale i vedľa silnej strednej generácie sólistov. Ponuka sústredenej práce v jednom opernom dome a budovanie si repertoáru či zahraničné hosťovania (umelci prinášali v socializme potrebné devízy pre socialistický štát!) napokon rozťali dilemu: zahraničie – alebo Slovensko? Peter Mikuláš zostal v cudzine len ako krátkodobý hosť – a doma robil ponorený do hudby, bez rozptyľovania síl v dlhodobých angažmánoch a vzdialenia sa od rodiny, ktorá Mikulášovi bola a stále je základom umeleckej i ľudskej stability.
***

Z mnohých významných reprezentácií Petra Mikuláša v Prahe vyberám aspoň spomienku Divadelních novin číslo 7/2010 na jeho hosťovanie v Stavovskom divadle (21. 3. 2010) pred princom z Walsu a vojvodkyňou z Cornwallu (Wolfgang Amadeus Mozart Don Giovanni) – a spoluúčinkovanie v sólistickom kvartete Dvořákovho Rekviem na pohrebe Václava Havla (23. 12. 2011).

Od vokálnej kvality po štýlové rozpätie
Suma postáv a vystúpení nemusí vždy znamenať kvalitu. Ale v speváckom umení – okrem šťastia – iba kvalita vyvoláva záujem a oslovenie. Určite by nikto Petra Mikuláša nepozval na spoluúčinkovanie s Bach Collegiom Stuttgart, keby tento basista nevedel spievať barokovú hudbu, nikto by s ním nenahral Dvořákovu Stabat Mater, keby dokonale neovládal vokálne náročné party českej romantickej literatúry – vrátane Te Deum, Rekviem, opery Dimitrij či Omše D dur od toho istého skladateľa… Sotva by ho prizval k vokálnej spolupráci na 13. a 14. symfónii Dmitrija Šostakoviča znalec symfonického odkazu tohto veľkého ruského skladateľa – Ladislav Slovák, ale aj ďalší dirigenti, vrátane syna Dmitrija Šostakoviča.

Tak by sme mohli menovať ďalšie diela a Mikulášove nahrávky opier, omší, kantát a oratórií z odkazu Haydna, Mozarta, Beethovena, Belliniho, českých autorov – Rybu, Voříška, Zelenku, vokálno-technicky náročného Rossiniho i výrazovo bohatého Verdiho, komorné cykly z odkazu Dvořáka, Čajkovského, Schuberta, Martinů i nášho Godára.

Sústredenosť práce, nesmierna usilovnosť a vysoká profesionalita speváka mu v blížiacej sa šesťdesiatke prinášajú zaslúženú umeleckú žatvu. „Predčasnú“ azda preto, lebo pre basistu nastáva čas najsústredenejšej oberačky. Jeho hlas je totiž stále svieži, no ľudská osobnosť vyzretá.

Niekoľko myšlienok Petra Mikuláša z dávneho, no stále aktuálne vyznievajúceho interview z roku 1988 i jeho obsiahlej dizertačnej práce pre Hudobnú fakultu VŠMU (z roku 2002), nazvanú: Profesionálne požiadavky na špičkového speváka – sólistu, alebo – Ako spievať prvú ligu.

Z interview:
Mnohí hovoria, že svet, ktorý žijeme na doskách, sa vôbec nepodobá životu okolo. Ale svet okolo nás je občas ešte čudesnejší a skarikovanejší, než ten javiskový. My iba tlmočíme, čo vidíme, cítime a spájame to do jednotného celku. Možno preto je to také výrazné – a nepodobné životu…

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na