Bratislava: Nová slovenská hudba 2014

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Nová slovenská hudba s nádychom retrospektívy 

Záverečným koncertom v Slovenskej filharmónii sa v piatok 14. novembra skončil dvadsiaty siedmy ročník festivalu Nová slovenská hudba. Jeho návštevníci si mohli na dvanástich koncertoch vypočuť viac ako sedemdesiat diel od šesťdesiatich piatich slovenských skladateľov. História prehliadky siaha do roku 1976, kedy sa uskutočnil prvý Týždeň novej slovenskej hudobnej tvorby. Až do roku 1990 bol usporadúvaný každoročne vo februári (jedinou zmenou bolo premenovanie na Novú slovenskú hudbu počnúc trinástym ročníkom), od založenia medzinárodného festivalu súčasnej vážnej hudby Melos-Étos v roku 1991 sa ustálila dnešná podoba striedavého bienále v tradičnom jesennom termíne.Aktuálny ročník Novej slovenskej hudby bol venovaný storočnici slovenského skladateľa Dezidera Kardoša (1914 – 1991). Nebolo doteraz zvykom uvádzať dedikáciu tohto typu priamo v podnázve festivalu, hoci aj v minulosti boli v programe aktuálne výročia reflektované (napríklad pred dvoma rokmi to boli nedožité osemdesiate narodeniny a piate výročie úmrtia Ilju Zeljenku). Išlo však viac-menej o symbolický prvok, Kardošova tvorba znela len na dvoch z festivalových koncertov (klavírne Bagately v rámci recitálu Jordany Palovičovej a Koncert pre orchester v podaní Slovenskej filharmónie). Pri celkovom pohľade na dramaturgiu dvadsiateho siedmeho ročníka Novej slovenskej hudby je zrejmé, že organizátori – Spolok slovenských skladateľov na čele s Ivanom Buffom – sa pokúsili v prvom rade uviesť skladby čo najväčšieho počtu žijúcich domácich autorov, až v druhom slede zaradili aj diela nežijúcich skladateľov. Ak niečo vzbudzuje otázku, je to možno „vek“ niektorých diel vo vzťahu k slovu „nová“ v názve festivalu: približne štvrtina prezentovaných kompozícií totiž vznikla pred viac ako dvoma desaťročiami, niektoré dokonca pred viac než polstoročím. Pôvodná idea uvádzania najnovších diel z pera našich skladateľov sa tým už celkom nenapĺňa. To však rozhodne nie je výčitka! Je len logické, že vzhľadom na relatívne malý priestor poskytovaný slovenskej tvorbe v rámci bežných koncertných sezón domácich orchestrov a súborov, treba aj na pôde tohto festivalu znovu a znovu oživovať diela, ktoré dlhší čas nedostali príležitosť zaznieť. Keďže táto skutočnosť bude zrejme čoraz aktuálnejšia aj v budúcnosti, možno by stálo za úvahu siahnuť po opätovnej zmene názvu…

Festival sa začal 7. novembra zborovým koncertom v Jezuitskom kostole zameraným na súčasnú duchovnú tvorbu. Ďalšie podujatia sa diali prevažne pod strechou rozhlasovej „pyramídy“. Pozornosť v nasledujúci deň vzbudzovalo pravdepodobne prvé verejné vystúpenie znovuobnoveného Slovenského filharmonického kvinteta (zahrali pomerne tradične poňaté Variácie a fúgu na Händlovu tému Viliama Gräffingera a rytmicky zaujímavú suitu pre dychové kvinteto Evenodd Ľubice Čekovskej). Na tom istom koncerte tiež zaznela premiéra „mozaikovitej“ Sonáty-bricolage Jevgenija Iršaia, ktorú uviedol klavirista Ladislav Fančovič. Skôr „alternatívne“ ladenú domácu tvorbu neskôr večer predstavilo postbeatové zoskupenie s názvom Urban Hudák.

Milan Paľa ostal v nedeľu 9. novembra verný svojmu vzťahu k dielam pre sólové husle a violu – jeho nateraz uzavretý cyklus piatich 2CD Violin Solo (Pavlík Records, 2010 – 2013) ostane z pohľadu rozsahu i kvality zrejme ešte dlho neprekonaný, aj tento koncert bol však prísľubom jeho možného rozšírenia o ďalšie sólové sláčikové monológy. Jordana Palovičová prezentovala v pondelok 10. novembra so sebe vlastným šarmom klavírne diela Dezidera Kardoša, Dušana Martinčeka, Pavla Bagina, Antona Viskupa a Ilju Zeljenku (interpretke dedikované Hry pre Jordanku pre klavír a štyri bongá).Po nej Quasars Ensemble (dirigent a umelecký vedúci Ivan Buffa) ponúkol program pre rôzne nástrojové obsadenia: od dua (iskrivá Hommage à B. Bartók pre flautu a klavír od Norberta Bodnára, webernovskou poetikou presiaknutá Morceau II. pre husle a klavír Jozefa Grešáka), cez sláčikové kvarteto (krehká Hudba sfér Oldřicha Hemerku, českého rodáka dlhodobo pôsobiaceho na východnom Slovensku) a rôzne vokálno-inštrumentálne (Uspávanky Jana Skácela Vladimíra Godára, Päť piesní na čínsku poéziu Mira Bázlika) a ansámblové zostavy (meditatívna Beyond the Sky II. Petra Martinčeka, opäť k Webernovi sa hlásiace aforistické Fragmenty Vladimíra Bokesa). Vyvrcholením večera bola Komorná symfónia od Lucie Papanetzovej (celkovú homogénnosť  diela trochu narušilo zvukovo preexponované trúbkové sólo).Žiaľ, nepodarilo sa mi navštíviť koncert Slovenského komorného orchestra Bohdana Warchala v utorok 11. novembra (ako jediný sa uskutočnil v Koncertnej sieni Dvorana). Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť fakt, že práve v tento večer sa o rovnakom čase v Bratislave konali nezávisle od seba až štyri rôzne koncerty, z toho minimálne jeden – koncert Speváckeho zboru Technik STU so zborovou tvorbou mladých skladateľov Mariána Zavarského a Miroslava Tótha (očakávania vzbudzujúce Rekviem za mafiána) – by v prípade lepšej koordinácie podujatí celkom zapadol aj pod hlavičku Novej slovenskej hudby. Je to škoda, lebo takto sa už beztak nepočetné publikum inklinujúce k súčasnej hudbe muselo rozdeliť…

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář