Juan Diego Flórez opět okouzlil Bratislavu

Juan Diego Flórez opäť očaril Bratislavu – tento raz nielen Gioacchinom Rossinim

Od prvého živého stretnutia peruánskeho tenoristu Juana Diega Flóreza s Bratislavou uplynulo práve päť rokov. Za ten čas, v rámci cyklu Svetové operné hviezdy, sa Agentúre Kapos (reprezentovanej Jánom Koreckým) podarilo obohatiť slovenskú metropolu, izolovanú v kontaktoch so svetom, o desiatku umelcov. Takých, ktorým prívlastok z názvu cyklu patrí právom. Pomyselný prvý (verím v ďalšie) päťročný kruh speváckych gigantov priam symbolicky otvoril aj uzavrel Juan Diego Flórez.

Možno je to vec osobného vkusu, či ho paušálne označíme za súčasného tenoristu číslo jeden (niekto môže preferovať dramatické hlasy a bez obligátneho Calafovho Nessun dorma, navyše s neraz nesprávne označovaným „céčkom“ v závere, sa cíti ukrátený), ja si však dovolím byť subjektívny (takým je napokon každý autor recenzie, či si to pripustí, alebo alibisticky dusí), a nahlas vysloviť – áno. Juan Diego Flórez je jednotkou. Možno ma k tomuto neskromnému konštatovaniu a zaradeniu do čela pomyselného rebríčka tenoristov oprávňuje fakt, že som bol v auguste 1996 svedkom umelcovho debutu na Rossini Opera Festivale v Pesare, kde zaskočil v extrémne vypätej postave Corradina z opery Matilde di Shabran, a z večera do rána sa stal objavom. Šokujúcim objavom.

Odvtedy som ho zažil v deviatich inscenáciách a na viacerých koncertoch v Pesare, ale aj na festivale v Salzburgu či vo Viedenskej štátnej opere. Bol vždy perfektne pripravený, žiadne zaváhanie u neho nejestvovalo (a to všetko stvárňoval tie najvypätejšie party), jednoducho jeho bezchybná vokálna technika, unikátna farba hlasu a osobnostná charizma (vo väzbe s inteligenciou) ho posúvali do ríše „neomylných“.

Tohto leta uplynie dvadsať rokov od debutu Juana Diega Flóreza (patrične ho oslávi na Rossini Opera Festivale) a práve tieto dve dekády sú tiež platformou, na ktorej sa vyvíjal aj umelcov hlas. Tento proces prebiehal v takmer nepozorovanej delikátnej postupnosti, krôčik po krôčiku, v súlade s prirodzeným zrením hlasového nástroja. Vo Flórezovej kariére nenájdeme žiadne nepodložené skoky (možno jedna-dve voľby titulu neboli ideálne načasované, čo reflexia kritiky okamžite zaznamenala) a práve preto jeho hlas znie absolútne intaktne a s veľkou rezervou pre ďalšie smerovanie. Vo svojich 43 rokoch si môže pokojne dovoliť odklony od svojej belcantovej domény.

Včerajší bratislavský koncert dokumentoval, že Juan Diego Flórez sa už dnes môže hlásiť nielen k tenorom špecializovaným na jeden, hoci aj pilierový, hudobný štýl, ale má plné právo hrdo vstúpiť aj do iných vôd. Pravda, je namieste zdôrazniť, že nie všetko z toho, čo nám v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie na dva a trištvrte hodinovom koncerte ponúkol, tvorí momentálnu súčasť jeho javiskového repertoáru. A ešte jeden poznatok, možno poučujúci. Ohlásená indispozícia, údajne s diagnózou tracheitis (zápal priedušnice), pokiaľ by aj v nepatrnej miere bola prítomná (ja som ju síce zreteľnejšie, azda okrem opatrnejšieho začiatku, nezaznamenal, a to mám umelca riadne „prečítaného“), je prekonateľná pri technicky tak dokonale zafixovanej tvorbe tónu a vedení hlasu. Čiže, vokálno-technická profesionalita je prostriedkom aj na prekonanie ľahučkého stupňa zdravotného diskomfortu.

Dramaturgia bratislavského koncertu bola rozdelená v oficiálnej časti do štyroch blokov. Mozartovského (prekvapenie), francúzskeho (javiskovo čiastočne overeného), zarzuelovo-piesňového (umelcova srdcovka) a v závere s ochutnávkou z repertoáru, ktorým bol umelecky „kojený“. K Mozartovi pristupoval s veľkým rešpektom voči skladateľovmu géniu a jeho slohovej podstate. Hoci ária Tamina Dies Bildnis ist bezaubernd schön z Čarovnej flauty alebo Ferrandova Un´aura amorosa z Così fan tutte nekladú na interpreta ani zďaleka také nároky na rozsah hlasu ako belcantoví hrdinovia (napokon platí to aj pre celé party), Flórez k nim pristúpil až po etape osobnostného dozretia. A spieva z nich len árie, kompletného operného Mozarta dosiaľ nerobil. V oboch dokázal, aká je škola belcanta univerzálna, ako komunikuje s mozartovskou estetikou a v čom sú ich pramene spoločné. Napokon, o mozartovskom belcante sa hovorí bežne a ak mám použiť jediný príklad, tak je to nezabudnuteľný Fritz Wunderlich. Tamina i Ferranda vybavil ušľachtilou legatovou frázou, nuansami v dynamike (odlíšená druhá strofa v Così fan tutte), vo výraze a celkovou atmosférou, ktorú vdýchol duševnému stavu svojich hrdinov v danom dejovom kontexte. Ozdobnú techniku ako prvé číslo večera preverila ária Ozia D’ogni colpa la colpa maggiore z oratória La Betulia liberata. Mozart ju skomponoval ako pätnásťročný a vystavil v nej tenoristu nástrahám koloratúrnych kaskád, aké s obľubou venoval svojim ženským protagonistkám. Juan Diego Flórez sa s nimi „pohrával“ s bravúrou, pričom každý tón bol na jednej strane viazaný v legate, na druhej pružný v behoch, ozdobách (vrátane záverečného trilku) a kvalitou absolútne vyrovnaný vo všetkých registroch. Skrátka a azda paradoxne, bola to škola mozartovskej interpretácie umelcom, ktorý salzburského génia zatiaľ nemá v bežnej scénickej ponuke. Zrejme aj z rešpektu.

Francúzsky blok pozostával z troch pomerne populárnych árií – dvoch Gounodových (Fausta a Romea) a Massenetovho Werthera. K voľbe týchto titulov pristupuje veľmi obozretne a hoci árie na koncertoch spieva už dlhšie, kompletne zatiaľ stvárnil len Romea. Werther príde na rad onedlho a Faust je v nedohľadne. Včera začal Faustovým priam kultovým Salut, demeure chaste et pure, áriou lyricky nadýchnutou, emocionálne vypätou, adorujúcou čaro miesta, kde spoznal svoju lásku. Na rozdiel od prvej série čísel z Mozartovho pera, tu si už dovolil trocha voľnejšie narábať s tempom a formovať frázy tak, aby zodpovedali jeho citovému prežitku. Možno aj to bol dôvod, prečo v prvej časti árie sa síce nesmierne muzikálny a pohotový taliansky dirigent Sebastiano Rolli napojil na tenoristovo poňatie, no túto väzbu už nedokázal celkom sprostredkovať orchestru.

Počiatočné kolízie sa však utlmili a vrúcnu, slnečným timbrom a mladíckou náruživosťou nabitú áriu doviedol do víťazného konca, korunovaného žiarivým vysokým C. Vo svojom Wertherovi (ária Pourquoi me réveiller) vyčaril veľkú dávku bôľnej poézie, vyplývajúcej z chvíle čítania Ossianových veršov Charlotte, z povinnosti zosobášenej počas jeho neprítomnosti s Albertom. Flórezova koncepcia bola opäť v agogike podriadená emócii, veľmi plasticky diferencovaná v dynamike a v konečnom efekte nesmierne úprimná. Napokon, Romeovo Ah! Lève-toi, soleil! ukázalo, akým klenotom v hrdle a akou báječnou technikou a bezmanierovým výrazom disponuje tento umelec. Romantické vyznanie, prirovnávajúce Juliettinu krásu k slnečnému svitu, stvárnil tónom, ktorý je priamo slnečným, cituplným, básniacim a hudobne nesmierne disciplinovaným. Romantický pátos francúzskym áriám nechýbal, nikdy však ním nekalkuloval ako prostriedkom k lacnému efektu, zakaždým reflektoval momentálny stav stvárňovaného hrdinu.

Zreteľnou odbočkou od operného repertoáru sa stala podstatná časť druhej polovice večera. Juan Diego Flórez sa v nej rozhodol pred slovenským publikom rehabilitovať možno trocha s dešpektom braný, alebo skôr nepoznaný hudobno-dramatický útvar zarzuelu. Je to hudba so španielskymi koreňmi, v nákazlivej melodike a sladkobôľnej náladovej atmosfére kopírujúca južanskú náturu. Tá je samozrejme rodenému Peruáncovi blízka a s nefalšovanou radosťou ju šíri medzi publikom. Reveriano Soutullo a Juan Vert sú dvojicou, ktorej vychádzali v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia desiatky zarzuel, obľúbených v tej dobe, ale aj dnes, vďaka fungujúcemu špecializovanému divadlu v Madride. Romancu Enriqueho z diela El último Romántico pretavil Juan Diego Flórez do autentickej, ľahko nostalgickej, no predovšetkým južanskou atmosférou ovplyvnenej poetiky. Aj ďalším číslom, áriou Fernanda z jednej z najznámejších zarzuel Doña Francisquita (podľa námetu Lopeho de Vegu) od Amadea Vivesa, sólista dokázal, že v takej kvalitnej a oduševnenej interpretácii, akú do nej vnáša z hĺbky srdca on, je schopná vyvolať búrku potlesku aj dnes.

S veľkým zápalom, šťavnatými farbami a temperamentnou rytmikou zahrala Slovenská filharmónia pod inšpiratívnou taktovkou Sebastiana Rolliho Interludio zo zarzuely La boda de Luis Alonso od Gerónima Giméneza.

Od španielskej, tak troška „ľahkonohej“ múzy nie je až tak ďaleko k neapolskej piesni. Francesco Paolo Tosti zanechal množstvo prekrásnych skladieb, ktorým nesmrteľnosť zaručili speváci od Enrica Carusa až po tých dnešných. Samozrejme, nie každý interpret do nich dokáže vložiť niečo navyše, niečo svojsky autentické. Čo síce v notách napísané je, no papierovému zápisu dáva živý tvar až konkrétny umelec. Juan Diego Flórez si vybral dve Tostiho piesne – L’alba sepàra dalla luce l’ombra (z roku 1907) a Marechiare (1886) – a v nich vokálnymi a výrazovými prostriedkami vymodeloval všetku rafinovanosť melodicky priamočiaro útočiacich, no vnútorne diferencovaných piesní. Jeho kovový jas, opojnosť fráz, pevné a lesklé výšky spravili z Tostiho piesní skutočné klenoty. Nemenej strhujúco vyznela aj Leoncavallova Mattinata. Každá skladba mala svoju pointu a autonómnu náladu, do každej sa vložil naplno.

Až v poslednej časti oficiálneho programu sa Juan Diego Flórez dostal k Gioacchinovi Rossinimu. Vybral si druhú áriu Almavivu Cessa di più resistere z Barbiera zo Sevilly (známu aj v mezzosopránovej verzii záverečného ronda z o rok mladšej Popolušky), teda ten virtuóznou pyrotechnikou nabitý oriešok, u nás pravidelne vynechávaný, ktorý rozlúskne len technicky vybrúsený a rozsahom hlasu výnimočný tenorista.

Pre Flóreza je toto číslo kmeňové, spieval ho nespočetnekrát v predstaveniach či na koncertoch a v Bratislave opäť potvrdil, v čom je jeho rossiniovská interpretačná bezkonkurenčnosť. Štíhlo vedený, ale už objemnejší a kovovo prierazný hlas sa pohrával so všetkými perlivými ozdobami, behmi, prechádzal rozsahom partu s vychutnávaním si výšok, stredov i hĺbok, jeho hlas tiekol vo frázach a pritom – podčiarkujem! – vzorne artikuloval. Árii predchádzala predohra k Barbierovi zo Sevilly, ktorá – na rozdiel od mnohých „šmírových“ podôb – pod Rolliho taktovkou a v disciplinovanom podaní Slovenskej filharmónie zaznela asi najhodnovernejšie, ako si v Bratislave spomínam. Tento ešte mladý dirigent, ktorého poznáme aj z hosťovaní v Opere SND (priviedol ho bývalý riaditeľ súboru Peter Dvorský) a ktorého som zažil dvakrát na festivale v Bergame (v Donizettiho Marii de Rudenz a Torquatovi Tassovi) vyniká muzikálnosťou, presnosťou gest a mimoriadnou empatiou k spevákom. Navyše, má aj muzikologický background a vníma partitúry hĺbavo. Tieto devízy naplno využil aj na včerajšom koncerte, hoci pri väčšom počte skúšok by bol výsledok ešte vybrúsenejší.

A napokon prídavky. Juan Diego Flórez si sadá na pripravenú stoličku s gitarou v ruke. Pár slov v internacionálnom jazyku, motýlik z krku ide do vrecka a populárna mexická pieseň Bésame mucho od Consuela Velásqueza vyčaruje intímnu náladu, plnú oduševneného komorného muzicírovania a lásky k piesni. Búrka potlesku, Reduta v stoji skanduje. Chvíľku neprítomnosti Flóreza na javisku šoumensky vypĺňa dirigent, keď si skúša reakcie publika na účinnosť jeho taktovky. Zaberajú. A napokon dva ďalšie prídavky: skvostný Nemorino z Nápoja lásky a temperamentný Vojvoda z Rigoletta. Pätnásť čísel s Juanom Diegom Flórezom sa zapisuje do hudobných análov Bratislavy. Vianočný dar prišiel 10. februára. Na tento dátum sa nezabudne.

Hodnotenie autora recenzie: 100 %

Svetové operné hviezdy
Juan Diego Flórez
Slovenská filharmónia
Dirigent: Sebastiano Rolli
10. februára 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Wolfgang Amadeus Mozart:
– Die Zauberflöte
Predohra
Dies Bildnis ist bezaubernd schön (ária Tamina z 1. dejstva)
– Così fan tutte
Un’aura amorosa (ária Feranda z 1. dejstva)
– La Betulia liberata
Predohra
D’ogni colpa la colpa maggiore (ária Ozia z 1. dejstva)

Charles Gounod: Faust
– Variations of Cleopatra (baletná hudba)
– Salut, demeure chaste et pure (ária Fausta z 1. dejstva)

Jules Massenet: Werther
– Pourquoi me réveiller (ária Werthera z 3. dejstva)

Charles Gounod: Romeo et Juliette
– Ah! Lève-toi, Soleil!… (ária Romea z 2. dejstva)

Reveriano Soutullo, Juan Vert: Bella enamorada. El Último Romántico

Amadeo Vives: Por el humo se sabe (Doña Francisquita)

Gerónimo Giménez: La boda de Luís Alonso. Intermedio

Francesco Paolo Tosti: L’alba separa dalla luce l’ombra

Ruggero Leoncavallo: Mattinata

Francesco Paolo Tosti: Marechiare

Gioacchino Rossini: Il Barbiere di Siviglia
– Predohra
– Cessa di piu resistere (ária grófa Almavivu z 2. dejstva)

prídavky:
Consuelo Velásquez: Bésame mucho
Gaetano Donizetti: Nápoj lásky – Una furtiva lagrima (Nemorino)
Giuseppe Verdi: Rigoletto – La donna è mobile (Vojvoda)