180 let ztracená opera. Donizettiho Anděl z Nisidy se konečně dočká premiéry

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Stratená opera Gaetana Donizettiho Anjel z Nisidy (Nisidský anjel) bude mať takmer 180 rokov potom, ako bola napísaná, svoju svetovú premiéru. Spomedzi dokončených Donizettiho opier je jedinou, ktorá doteraz nebola nikdy uvedená a podľa všetkého bude aj jednou z jeho najlepších. Opera "zmizla" ešte v roku 1840. O jej existencii sa v odborných kruhoch vedelo, ale keďže dielo nikdy nezaznelo, tak o ňom doposiaľ nebola vytvorená žiadna predstava. A to až do momentu, kým fragmenty opery objavila muzikologička Dr. Candida Billie Mantica, spoluautorka kritickej edície opier Vincenza Belliniho vydanej v Casa Ricordi v Miláne, v tom čase pracujúca pre výskumné oddelenie Maynoothskej univerzity v Írsku. Počas mnohých rokov hľadala v archívoch jednotlivé roztrúsené strany, kým sa jej podarilo operu ako celok skompletizovať. Ako jediná na svete dnes dôkladne pozná hudobný obsah Anjela z Nisidy ešte predtým, než bude mať svetovú premiéru. Tá sa bude konať v Royal Opera House v Londýne 18. a 21. júla tohto roku a dirigovať ju bude Sir Mark Elder. S Candidou Manticou, sme sa rozprávali o objavení opery a o tom, čo všetko obnášal proces jej rekonštrukcie.
Gaetano Donizetti (zdroj wikimedia.org)

 

Candida Billie Mantica (zdroj FB Candidy Mantica)

Pani Mantica, prečo táto Donizettiho opera nikdy nezaznela?

Reklama

Mala byť jednou z jeho prvých opier premierovaných v Paríži. Skladateľ, hlboko frustrovaný a nespokojný s cenzúrou v Taliansku, sa v roku 1838 presťahoval do slobodnejšieho Paríža. Tam v tom čase otváralo svoje brány nové parížske divadlo Théâtre de la Renaissance (predovšetkým vďaka výdatným sponzorským príspevkom od Victora Huga a Alexandra Dumasa – poznámka autora). To si u Donizettiho objednalo túto operu. Skladateľ tak začal vytvárať romancu o vojakovi Leonovi, ktorý je zamilovaný do kráľovej milenky Silvie. Potom ako Nisidského anjela dokončil, začal sa v Théâtre de la Renaissance skúškový proces. Naštudovávanie opery sa však neustále naťahovalo a predlžovalo z dôvodov, ktoré Donizetti nevedel ovplyvniť, až nakoniec tesne pred uvedením divadlo zbankrotovalo.

Mohol predsa operu uviesť niekde inde…

Nevieme, či mohol. Treba si uvedomiť, že Donizetti odišiel z Talianska preto, aby operu premiéroval práve v Paríži, v Taliansku by neprešla cenzúrou. Keď sa ukázalo, že ani v Paríži to v dôsledku bankrotu nebude možné, zariadil sa inak. Zobral časť partitúry, urobil v nej úpravy a vložil ju do inej opery. Zvyšné strany zostali rozdrobené na viaceré fragmenty a boli ponechané svojmu osudu, Donizetti sa k nim už nikdy nevrátil.

Akú veľkú časť opery znovu použil?

Menej než polovicu. To, čo zostalo nepoužité a zabudnuté, predstavovalo asi jeden a pol hodiny hudby.

Ako sa potom stalo, že originálny zápis zmizol?

Nedá sa povedať, že by celý zmizol. Stratila sa len jeho časť. Niektoré strany partitúry sa zachovali a našli sa uskladnené v parížskej Bibliothèque Nationale. U veľkej časti odbornej obce však prevažoval názor, že sú nepoužiteľné a nedajú sa žiadnym spôsobom rekonštruovať. V stave, v akom sa porozhadzované zvyšky partitúry dochovali, nebola opera zahrateľná ani v nejakej parciálnej časti.

Vy ste ju však nakoniec celú zrekonštruovali. Prečo teda odborná obec bola presvedčená, že sa to nedá?

Anjel z Nisidy je dosť nezvyčajná opera. Obsahuje totiž – ako v hudobnom vyjadrení, tak aj v zápletke – súbežné tragické aj komické elementy. Bola to opera buffa, a pritom zároveň tragédia. To je absolútne výnimočná kombinácia. Keď však Donizetti pochopil, že opera nebude uvedená, vyškrtal z nej všetky komické časti, vyhodil viac ako polovicu strán a urobil veľa zmien. Prepísal napríklad sopránový part na mezzosoprán, pomenil niektoré melodické linky ako aj balans medzi hlasmi, ich vzájomný dramatický kontext a mnohé ďalšie veci. K takto prepracovanej hudbe bolo dodané úplne nové libreto a vznikla opera La favorite, ktorú ponúkol Académie royale de musique. Keďže La favorite mala fenomenálny úspech, Donizettiho ani nenapadlo, aby sa ešte niekedy vracal k Nisidskému anjelovi, nakoľko jeho podstatnú časť zabalenú v „inom obale“ práve úspešne predal. To, čo zostalo z Anjela, bolo už príliš rozfragmentované a nedalo sa vzkriesiť. Ešte v nedávnej dobe tak ani nebolo jasné, či sa podarí zhromaždiť aspoň všetky tie strany partitúry, ktoré neboli použité v La favorite, respektíve zistiť, koľko z nich prípadne medzičasom nenávratne zmizlo.

Ako ste postupovali potom, ako ste získali prístup k tej časti opery, ktorá sa nachádzala v parížskej Národnej knižnici?

Tam sa nachádzalo štyristopäťdesiat zvyšných nepoužitých strán, poprehadzovaných a náhodne umiestnených v osemnástich rôznych šanónoch. Samozrejme, ukázalo sa, že chýbali nielen tie časti, ktoré Donizetti fyzicky vybral a vložil do La favorite, ale aj iné. V tom, čo zostalo, nebolo možné určiť, ani v akom poradí idú po sebe jednotlivé listy. A ďalší problém bol, že Donizetti písal obrovskou rýchlosťou a nemal čas sa zdržiavať, operu musel podľa kontraktu dokončiť do konca roku 1839 a pritom popri nej pracoval súbežne ešte na dvoch ďalších – La fille du régiment a Les Martyrs. Písal teda v strašnom chvate a ponechával veľmi veľa vecí nedotiahnutých. Bol presvedčený, že hudobný kontext si hráči domyslia na základe hudobnej praxe, spoliehal sa tak na hudobnú inteligenciu vtedajších orchestrov. Ak niektoré načmárané a preškrtnuté a znovu ešte raz preškrtnuté miesta poskytovali až trojakú možnosť interpretácie, hráči v tom čase sami správne vedeli vyhodnotiť, ktorá verzia je správna, tie ostatné by ich uchu „nezneli dobre“. Lenže tento inštinkt, ktorý mali vybudovaný vtedy, sa medzičasom dosť zmenil, nakoľko sa zmenila aj hudba, ktorá sa dnes hrá. To, čo by vtedy „neznelo dobre“, dnes už znie pre nás celkom prijateľne, a preto z dnešného pohľadu môžme byť na pochybách, ktorú verziu mal autor na mysli. Dnes dokonca už hráči potrebujú presné inštrukcie, ako hrať 200 rokov starú hudbu, sami si už nič nevedia doplniť. Donizetti toto však nemohol predpokladať, a tak sa nezdržiaval zaznamenávaním vecí, ktoré mali byť jasné, a množstvo detailov v jeho rukopise chýba. Ak sa napríklad pozrieme na vyznačenie frázy, nie je nám vždy celkom jasné, kde ktorá začína a kde končí. Alebo nevieme, či nejaký znak patrí do tohoto riadku, alebo do toho nad ním a podobne. Keby bolo dielo vtedy premierované, tak by bola vydaná aj tlačená verzia partitúry, kde by sa všetky tieto nejasné veci s autorom konzultovali ešte pred vytlačením, a nepresnosti by boli odstránené. Keďže premiéra nebola, tak máme len rukou písanú verziu. A toto vôbec nedokážete zeditovať na prvýkrát, to je konštantný proces stále nového a nového editovania, dokiaľ všetky muchy nevychytáte.

Národná knižnica v Paríži (zdroj en.wikipedia.org)

Ako ste teda nakoniec prišli na to, ako usporiadať jednotlivé strany partitúry správne?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentujte

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na