180 let ztracená opera. Donizettiho Anděl z Nisidy se konečně dočká premiéry

Stratená opera Gaetana Donizettiho Anjel z Nisidy (Nisidský anjel) bude mať takmer 180 rokov potom, ako bola napísaná, svoju svetovú premiéru. Spomedzi dokončených Donizettiho opier je jedinou, ktorá doteraz nebola nikdy uvedená a podľa všetkého bude aj jednou z jeho najlepších. Opera "zmizla" ešte v roku 1840. O jej existencii sa v odborných kruhoch vedelo, ale keďže dielo nikdy nezaznelo, tak o ňom doposiaľ nebola vytvorená žiadna predstava. A to až do momentu, kým fragmenty opery objavila muzikologička Dr. Candida Billie Mantica, spoluautorka kritickej edície opier Vincenza Belliniho vydanej v Casa Ricordi v Miláne, v tom čase pracujúca pre výskumné oddelenie Maynoothskej univerzity v Írsku. Počas mnohých rokov hľadala v archívoch jednotlivé roztrúsené strany, kým sa jej podarilo operu ako celok skompletizovať. Ako jediná na svete dnes dôkladne pozná hudobný obsah Anjela z Nisidy ešte predtým, než bude mať svetovú premiéru. Tá sa bude konať v Royal Opera House v Londýne 18. a 21. júla tohto roku a dirigovať ju bude Sir Mark Elder. S Candidou Manticou, sme sa rozprávali o objavení opery a o tom, čo všetko obnášal proces jej rekonštrukcie.
Gaetano Donizetti (zdroj wikimedia.org)

 

Candida Billie Mantica (zdroj FB Candidy Mantica)

Pani Mantica, prečo táto Donizettiho opera nikdy nezaznela?

Mala byť jednou z jeho prvých opier premierovaných v Paríži. Skladateľ, hlboko frustrovaný a nespokojný s cenzúrou v Taliansku, sa v roku 1838 presťahoval do slobodnejšieho Paríža. Tam v tom čase otváralo svoje brány nové parížske divadlo Théâtre de la Renaissance (predovšetkým vďaka výdatným sponzorským príspevkom od Victora Huga a Alexandra Dumasa – poznámka autora). To si u Donizettiho objednalo túto operu. Skladateľ tak začal vytvárať romancu o vojakovi Leonovi, ktorý je zamilovaný do kráľovej milenky Silvie. Potom ako Nisidského anjela dokončil, začal sa v Théâtre de la Renaissance skúškový proces. Naštudovávanie opery sa však neustále naťahovalo a predlžovalo z dôvodov, ktoré Donizetti nevedel ovplyvniť, až nakoniec tesne pred uvedením divadlo zbankrotovalo.

Mohol predsa operu uviesť niekde inde…

Nevieme, či mohol. Treba si uvedomiť, že Donizetti odišiel z Talianska preto, aby operu premiéroval práve v Paríži, v Taliansku by neprešla cenzúrou. Keď sa ukázalo, že ani v Paríži to v dôsledku bankrotu nebude možné, zariadil sa inak. Zobral časť partitúry, urobil v nej úpravy a vložil ju do inej opery. Zvyšné strany zostali rozdrobené na viaceré fragmenty a boli ponechané svojmu osudu, Donizetti sa k nim už nikdy nevrátil.

Akú veľkú časť opery znovu použil?

Menej než polovicu. To, čo zostalo nepoužité a zabudnuté, predstavovalo asi jeden a pol hodiny hudby.

Ako sa potom stalo, že originálny zápis zmizol?

Nedá sa povedať, že by celý zmizol. Stratila sa len jeho časť. Niektoré strany partitúry sa zachovali a našli sa uskladnené v parížskej Bibliothèque Nationale. U veľkej časti odbornej obce však prevažoval názor, že sú nepoužiteľné a nedajú sa žiadnym spôsobom rekonštruovať. V stave, v akom sa porozhadzované zvyšky partitúry dochovali, nebola opera zahrateľná ani v nejakej parciálnej časti.

Vy ste ju však nakoniec celú zrekonštruovali. Prečo teda odborná obec bola presvedčená, že sa to nedá?

Anjel z Nisidy je dosť nezvyčajná opera. Obsahuje totiž – ako v hudobnom vyjadrení, tak aj v zápletke – súbežné tragické aj komické elementy. Bola to opera buffa, a pritom zároveň tragédia. To je absolútne výnimočná kombinácia. Keď však Donizetti pochopil, že opera nebude uvedená, vyškrtal z nej všetky komické časti, vyhodil viac ako polovicu strán a urobil veľa zmien. Prepísal napríklad sopránový part na mezzosoprán, pomenil niektoré melodické linky ako aj balans medzi hlasmi, ich vzájomný dramatický kontext a mnohé ďalšie veci. K takto prepracovanej hudbe bolo dodané úplne nové libreto a vznikla opera La favorite, ktorú ponúkol Académie royale de musique. Keďže La favorite mala fenomenálny úspech, Donizettiho ani nenapadlo, aby sa ešte niekedy vracal k Nisidskému anjelovi, nakoľko jeho podstatnú časť zabalenú v „inom obale“ práve úspešne predal. To, čo zostalo z Anjela, bolo už príliš rozfragmentované a nedalo sa vzkriesiť. Ešte v nedávnej dobe tak ani nebolo jasné, či sa podarí zhromaždiť aspoň všetky tie strany partitúry, ktoré neboli použité v La favorite, respektíve zistiť, koľko z nich prípadne medzičasom nenávratne zmizlo.

Ako ste postupovali potom, ako ste získali prístup k tej časti opery, ktorá sa nachádzala v parížskej Národnej knižnici?

Tam sa nachádzalo štyristopäťdesiat zvyšných nepoužitých strán, poprehadzovaných a náhodne umiestnených v osemnástich rôznych šanónoch. Samozrejme, ukázalo sa, že chýbali nielen tie časti, ktoré Donizetti fyzicky vybral a vložil do La favorite, ale aj iné. V tom, čo zostalo, nebolo možné určiť, ani v akom poradí idú po sebe jednotlivé listy. A ďalší problém bol, že Donizetti písal obrovskou rýchlosťou a nemal čas sa zdržiavať, operu musel podľa kontraktu dokončiť do konca roku 1839 a pritom popri nej pracoval súbežne ešte na dvoch ďalších – La fille du régiment a Les Martyrs. Písal teda v strašnom chvate a ponechával veľmi veľa vecí nedotiahnutých. Bol presvedčený, že hudobný kontext si hráči domyslia na základe hudobnej praxe, spoliehal sa tak na hudobnú inteligenciu vtedajších orchestrov. Ak niektoré načmárané a preškrtnuté a znovu ešte raz preškrtnuté miesta poskytovali až trojakú možnosť interpretácie, hráči v tom čase sami správne vedeli vyhodnotiť, ktorá verzia je správna, tie ostatné by ich uchu „nezneli dobre“. Lenže tento inštinkt, ktorý mali vybudovaný vtedy, sa medzičasom dosť zmenil, nakoľko sa zmenila aj hudba, ktorá sa dnes hrá. To, čo by vtedy „neznelo dobre“, dnes už znie pre nás celkom prijateľne, a preto z dnešného pohľadu môžme byť na pochybách, ktorú verziu mal autor na mysli. Dnes dokonca už hráči potrebujú presné inštrukcie, ako hrať 200 rokov starú hudbu, sami si už nič nevedia doplniť. Donizetti toto však nemohol predpokladať, a tak sa nezdržiaval zaznamenávaním vecí, ktoré mali byť jasné, a množstvo detailov v jeho rukopise chýba. Ak sa napríklad pozrieme na vyznačenie frázy, nie je nám vždy celkom jasné, kde ktorá začína a kde končí. Alebo nevieme, či nejaký znak patrí do tohoto riadku, alebo do toho nad ním a podobne. Keby bolo dielo vtedy premierované, tak by bola vydaná aj tlačená verzia partitúry, kde by sa všetky tieto nejasné veci s autorom konzultovali ešte pred vytlačením, a nepresnosti by boli odstránené. Keďže premiéra nebola, tak máme len rukou písanú verziu. A toto vôbec nedokážete zeditovať na prvýkrát, to je konštantný proces stále nového a nového editovania, dokiaľ všetky muchy nevychytáte.

Národná knižnica v Paríži (zdroj en.wikipedia.org)

Ako ste teda nakoniec prišli na to, ako usporiadať jednotlivé strany partitúry správne?

To bol spočiatku dosť veľký problém. Nakoniec sa ho podarilo rozlúsknuť vďaka náčrtu libreta, ktorý bol ručne napísaný jedným z dvoch libretistov – Gustave Vaëzom. Pracovala som s týmto prvotným náčrtom logického sledu deja a to mi vždy pomohlo zorientovať sa, kde v partitúre sa práve nachádzam. Podľa libreta som potom usporiadavala jednotlivé strany za sebou. Samozrejme k úplnému skompletizovaniu sme potrebovali získať aj tie strany, ktoré tvoria La favorite, a dosadiť ich na chýbajúce miesta. A keďže, ako som už povedala, tie boli prepracované, soprán prepísaný na mezzosoprán, melodické linky pomenené, tak ich bolo potrebné „prepracovať“ naspäť do pôvodnej verzie.

A tu sa vyskytol veľký problém. Asi pred tridsiatimi rokmi sa originálny zápis partitúry La favorite stratil. Nie že by partitúra naozaj zmizla, skôr je zrejme niekde uložená v trezore v súkromných rukách investorov alebo u neznámeho zberateľa. Nikto však nevie, kto ju teraz vlastní. Preto som musela pracovať len s čiernobielymi reprodukciami originálneho zápisu, ktoré sa nachádzajú na mikrofilmoch v newyorskej Public library. No a to je veľmi ťažké, pretože tieto časti partitúry Donizetti upravoval takým spôsobom, že každá zmena bola prelepená nanesením vrstvy s novou úpravou, a takto sa zmeny vrstvili jedna na druhú. Na niektorých miestach partitúry sú na sebe až tri rôzne vrstvy – pôvodná z Anjela z Nisidy, prerábky pri adaptovaní na La favorite a potom napríklad opravy chýb v prerábkach. Donizetti akceptoval všetky prerábky po druhú vrstvu, ale už nie všetky zmeny v tretej vrstve sú jeho. Ak pracujete s originálom, tak vidíte, ako sú na sebe vrstvy naukladané, a teda vidíte aj to, čo bolo pôvodne pod nimi. Ak pracujete s mikrofilmom, tak nevidíte nielen vrstvy, ale ani rôzne iné detaily, a neviete ihneď určiť, čo bolo pôvodné a čo je potom prepísané. Preto niekoľko desiatok odborníkov, ktorí sa o proces rekonštrukcie zaujímali, nakoniec prišlo k presvedčeniu, že sa to zrekonštruovať nedá.

Ja som to napriek tomu skladala stranu po strane, detail po detaile, editovala som takt po takte a následne znovu preeditovávala, ak sa ukázalo, že správna je iná verzia. Keď už boli jasné všetky značky a aj to, ktorá úprava je z ktorej vrstvy, tak som tú definitívnu verziu prepisovala. Nakoniec sa ku mne dostal ešte aj text kompletného libreta, ktorý bol založený na existujúcich dvoch kópiách libreta zaslaných v roku 1840 vtedajšiemu cenzorskému úradu (tiež sa nachádzajú v Paríži – poznámka autora). Avšak ukázalo sa, že tieto texty sa na viacerých miestach výrazne líšia od toho, čo je v partitúre. Tak sa to muselo znovu analyzovať od počiatku. Nakoniec ale v istom štádiu začali všetky veci do seba zapadať ako skladačka puzzle, a tak sa podarilo zrekonštruovať tie strany, ktoré som už mala, a podarilo sa mi aj zistiť, ktoré strany aj tak ešte stále chýbajú. Nebolo ich už ale veľa. Tie sme potom hľadali ešte inde.

To, čo popisujete, musel byť doslova detektívny proces. Ako dlho to celé trvalo?

Jedna vec bolo samotné pátranie, iná vec je zoraďovanie strán a analýza jednotlivých vrstiev manuskriptov. Ďalšia editovanie uskutočnených prerábok naspäť do pôvodnej verzie. Hlavne časti La favorite sa ťažko čítajú. Donizetti ich prerábal mnohokrát a pri každej prerábke vždy urobil nejaké škrty. A potom, keď už bolo jasné, čo a ako má byť, finálnu verziu som zaznamenávala do špeciálneho počítačového programu. Je to viac ako 700stránová partitúra a každá jedna nota prešla mojimi rukami. A myslím to teraz nielen tak, že prešla mojimi rukami, keď som ju zaevidovala do počítača, ale strávila som veľa času pri analýze, či je nota vôbec správna a do ktorej vrstvy zmien patrí. Celý proces mi trval osem a pol roka.

Je opera teraz úplne kompletná?

Je takmer kompletná, až na drobnosti. Niektoré strany manuskriptu sa počas procesu, kedy Donizetti fyzicky vybral časť partitúry a vložil ju do La favorite, zrejme naozaj stratili, lebo nie sú ani tu a ani tam, ale je to našťastie len minimum strán. Občas niekde chýba pár taktov recitatívov a tie sa podarilo nanovo dokomponovať. Napríklad v treťom dejstve je pekná sopránová ária, v ktorej chýba záver – cabaletta. Vedeli sme, že Donizetti cabaletty, ktoré už raz napísal, používal kdekoľvek stále znovu a znovu. Presne takú cabalettu, ktorá tam perfektne pasovala, sme našli v Marii di Rohan. Zrejme to naozaj bola ona, aj keď úplnú istotu nemáme. Tak sme ju použili.

Chýbali aj kde tu nejaké drobnosti a štyri čísla ešte nemali urobenú plnú orchestráciu, pretože Donizetti si vyhradil v zmluve, že orchestráciu k nim urobí až tesne pred uvedením opery. V jednom prípade – išlo o milostný duet – túto orchestráciu neskôr urobil pre La favorite, kde ale bola hudba prestransponovaná o pol tónu nižšie. Tak sme to vrátili naspäť do pôvodnej tóniny a použili túto orchestráciu. Zvyšné tri orchestrácie urobil skladateľ Martin Fitzpatrick, ktorý je dirigentom v Eno (Anglická národná opera). Opera je teraz zrekonštruovaná do podoby takmer identickej predstavám skladateľa. To, čo sme nakoniec museli dokomponovať, je úplné minimum, doslova len zopár preklenovacích taktov nachádzajúcich sa na rôznych miestach.

Donizettiho rukopis. Posledná strana Nápoja lásky (zdroj archív autora)

Myslíte si, že premiéra, ktorá bude v Royal Opera House teraz v júni, bude skôr udalosťou pre odbornú obec a Donizettiho nadšencov, alebo sa Anjel z Nisidy dostane aj do povedomia širšej verejnosti a začne sa bežne uvádzať v operných domoch?

Dúfam, že sa stane regulérnym repertoárom v operných domoch. V Londýne bude teraz uvedená len koncertná verzia diela, ale už čoskoro bude aj kompletné predstavenie opery. Už teraz viaceré divadlá chcú túto operu hrať a pýtajú si notový materiál. Je to čistého času dve a pol hodiny hudby, z ktorej väčšina nikde a nikdy nezaznela. Z premiéry sa bude robiť nahrávka, mala by byť vydaná niekedy začiatkom budúceho roka, takže sa opera dostane aspoň touto formou aj k širokej verejnosti. Som presvedčená, že Nisidský anjel donúti ľudí rozmýšľať o Donizettim inak než doposiaľ, hlavne čo sa týka jeho hudobného štýlu a šírky hudobnej inšpirácie. Talianský hudobný jazyk je tu prerobený na francúzsky, respektíve dokonca európsky hudobný jazyk.

Treba ale zdôrazniť ešte jednu vec. Pri mnohých „stratených“ operách, ktoré sa po sto rokoch alebo aj neskôr znovu našli, je zrejmé, že častokrát existoval veľmi dobrý dôvod na to, aby sa stratili. Buď ich autor radšej sám nechal „stratiť“, alebo sa párkrát zahrali, a keďže nebol o ne ani len minimálny záujem, tak zapadli niekde v archíve divadla prachom bez povšimnutia a dlhé roky sa o nich nevedelo. Po mnohých rokoch sa potom aj tieto nekvalitné diela znovu objavili. Toto nie je ten prípad. Táto opera patrí medzi to najlepšie, čo Donizetti napísal. Hlavne treba mať na zreteli, že skladateľ odišiel z Talianska práve preto, lebo väčšia sloboda v Paríži mu umožňovala vyhnúť sa nielen talianskej cenzúre, ale aj prísnejším normám týkajúcim sa spôsobu zhudobnenia. Théâtre de la Renaissance, ktorého repertoár na rozdiel od Académie royale de musique alebo Opéra comique nebol tak striktne definovaný, mu umožnil oveľa viac experimentovať s formálnou štruktúrou hudobného jazyka, ktorý sa tak dosť líši od talianského a je výrazne flexibilnejší. Keď potom časť opery použil v La favorite, vrátil sa aj hudobne naspäť a túto flexibilnejšiu štruktúru čiastočne opustil.

Pôvodne bol tento výskum súčasťou vášho PhD programu na univerzite v Southamptone, neskôr vás o vykonanie rekonštrukcie celej opery požiadala Opera Rara, ktorá sa špecializuje na raritné a zabudnuté opery, a vy ste tak mohli pokračovať v práci na tejto opere pod ich hlavičkou. Budete sa teraz podielať aj na jej prvom uvedení?

Budem prítomná dokonca aj na skúškovom procese v Royal Opera House. Ak sa niekde počas skúšok vyskytne problém, ja som asi jediný človek na svete, ktorý tú operu v tejto chvíli pozná odpredu dozadu, každý jeden takt. Neexistuje žiadna referencia, ako treba ktoré časti zahrať, takže ak budú potrebovať čokoľvek prekonzultovať, tak sa zrejme logicky budú obracať iba na mňa. Budem tam a časti opery si tak vlastne budem môcť vypočuť ešte predtým, než v júni prvýkrát po sto osemdesiatich rokoch od jej napísania konečne aj zaznie.

Ďakujem za rozhovor

Théâtre de la Renaissance (zdroj archív autora)

 

Nisida je malý vulkanický ostrov ležiaci v Neapolskom zálive severne od mesta Neapol. Bol osídlený už v dobách Rímskej ríše a napríklad generál Marcus Iunius Brutus (Aj ty, Brutus…?) si na ňom vybudoval prázdninovú vilu, v ktorej pripravoval svoj plán na zavraždenie Juliusa Caesara. V čase, kedy sa odohráva Nisidský anjel, patril ostrov do Neapolského kráľovstva. Pre taliansku cenzúru bolo neprijateľné, že opera prináša príbeh o milenke neapolského kráľa. Neskôr, keď bol v La favorite kráľ zmenený na kastílskeho, pričom milenka zostala tá istá, už naraz dielo talianskej cenzúre nijako neprekážalo.

Donizetti a jeho libretista 5. januára 1840 podpísali kontrakt o uvedení diela s reprezentantom divadla Théâtre de la Renaissance Anténorom Jolym. Tento kontrakt sa dodnes nachádza vystavený v Bibliothèque-Musée de l’Opéra National de Paris a uvádza sa v ňom, že Anjel z Nisidy bude zahraný dvadsaťkrát za sebou počas vzájomne nasledujúcich predstavení s výnimkou prípadu, ak sa tri po sebe nasledujúce predstavenia nebudú dobre predávať. Divadlo nebude môcť premiérovať žiadnu inú operu, kým nezačnú tržby Anjela prudko klesať. Kompenzácia pre Donizettiho, v prípade porušenia kontraktu, je dohodnutá zrejme separátne v inej zmluve.

Skúšky v Théâtre de la Renaissance sa mali začať 1. februára 1840. Divadlo sa však dostalo do finančných problémov, a muselo už v januári zastaviť uvádzanie všetkých ostatných operných produkcií, prípravy na Anjela však neskôr pokračovali vďaka pôžičke päť tisíc frankov, ktorú divadlu poskytol sám Donizetti. Divadlo medzičasom pokračovalo aspoň v uvádzaní baletu. V máji 1840 však vedenie divadla radšej vyhlásilo bankrot, aby sa tak vyhlo zaplateniu veľkej pokuty, ktorú dlžalo Donizettimu za neuvedenie diela.

Posledná strana Nisidského anjela bola použitá aj ako posledná strana La favorite, preto obe opery majú na originálnom zápise uvedený ten istý deň vzniku – 27. december 1839. Zaujímavý bol aj dôvod, pre ktorý Donizetti prepísal sopránový part na mezzosopránový. Pôvodne bola hlavná úloha v Anjelovi písaná pre sopranistku Annu Thillon. Keď skladateľ tieto pasáže opery prerábal pre La favorite, už vedel, že podmienkou uvedenia opery bude požiadavka, aby hlavnú rolu spievala mezzosopranistka Rosine Stoltz, milenka nového riaditeľa Académie royale de musique Léona Pilleta.

La favorite bola svojho času veľmi úspešná, ale dnes sa hráva pomerne málo. V roku 1978 zaznela v Metropolitnej opere s Lucianom Pavarottim, Shirley Verrett a Sherrillom Milnesom pod taktovkou tento mesiac zosnulého dirigenta Jesúsa Lopéza-Cobosa.

Nisida (zdroj commons.wikimedia.org)

 

VIZITKA
Candida Billie Mantica
vyštudovala muzikológiu v Cremone na Università di Pavia, kde spolupracovala s profesorom Fabriciom Della Seta, ktorý bol nedávno tvárou úspešnej iniciatívy požadujúcej sprístupnenie Verdiho nepoužitých rukopisov a sedemsto strán vyškrtnutých z Falstaffa na vedecké účely. Candida Mantica je spoluautorkou kritickej edície opier Vincenza Belliniho vydanej v Casa Ricordi v Miláne. Je autorkou kritickej edície Belliniho opery Adelson e Salvini. V rokoch 2014 – 2016 bola členkou výskumného oddelenia Goetheho univerzity vo Frankfurte nad Mohanom. Špecializuje sa na taliansku a francúzsku operu devätnásteho storočia, štúdium manuskriptov a digitalizáciu hudobných zápisov a ich analýzu.

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář