Divadlo či filharmonie (Bůh versus žena) podle Donizettiho

Divadlo či filharmónia (Boh versus žena) podľa Donizettiho

Počas krátkej návštevy Paríža sa mi pošťastilo po prvý raz namiesto francúzskej národnej opery (Teatre Bastille resp. Palais Garnier) navštíviť divadlo nesúce meno neďalekého slávneho bulváru – Theatre des Champs-Elyseés. Divadlo začalo svoju činnosť 31. marca 1913 premiérou Berliozovho Benvenuta Celliniho a o týždeň neskôr otváracím koncertom, na ktorom dirigovali svoje diela Debussy, D´Indy, Dukas a Saint Saens.

Preštudujúc si program jubilejnej sezóny 2012/13 som zistil, že v tomto prípade ide o zvláštny druh divadla, ktoré v podstate (s výnimkou zborového telesa) nemá vlastný umelecký súbor ale len organizačný personál zabezpečujúci opernú a koncertnú činnosť v budove divadla s vynikajúcou akustikou. V aktuálnej sezóne má divadlo na programe len 5 scénicky uvádzaných operných inscenácií (z toho tri s názvom Medea, a to od barokového skladateľa Charpentiera cez klasicistu Cherubiniho po modernistický experiment symbiozy opery a baletu Pascala Dusapina, ďalej Donizettiho Favoritku a Mozartovho Dona Giovanniho). Mimoriadne bohatý je však koncertný program. Na základe jeho štrukturovania by som mohol povedať, že divadlo má bližšie k bratislavskej Redute resp. k SF než k operným divadlám. V divadelnej sále sa totiž v aktuálnej sezóne uvádza ešte 8 opier koncertantne (z toho 3 od Haendla, ale aj Fidelio s J. Kaufmannom, Trojgrošova opera K. Weila, Vinciho Artaserse, Purcellov Dido a Aeneas a Belliniho Puritani a paradoxne aj „divadelný“ Verdiho Don Carlos v exportnom obsadení aj s naším Štefanom Kocánom ako Inkvizítorom), no potom už nasledujú len omše a oratóriá (Bach, Mozart, Brahms, Rossini, Haydn), cyklus prezentujúci mladých umelcov (v dvoch operách Haendla, Brittenovo a Verdiho Requiem), v komornej sále recitály vokalistov (Ciofi, Nucci, Garanča, Calleja, Di Donato, Flórez) a inštrumentalistov, pár baletných produkcií (Svätenie jari dirigované Gergievom), nedeľné matiné, koncerty pre mládež a rodiny s deťmi.

Tento bohato členený cyklický program vyniká dramaturgickou pestrosťou a na jeho realizáciu si divadlo angažuje francúzskych i zahraničných umelcov, orchestre, zbory či baletné súbory. Základ tvoria koncerty Národného francúzskeho orchestra (13 koncertov dirigovaných najmä Danielom Gattim a Kurtom Masurom), Komorného parížskeho orchestra, ktorý poznáme z BHS (14 koncertov) a Orchestra Lamoureux (3 podujatia). Najvýznamnejšími zo zahraničných orchestrov sú Filharmonia z Peterburgu (s Jurijom Temirkanovom), Rotterdamska filharmónia hrajúca Smetanu i Dvořáka, Viedenskí filharmonici a Stastkapelle Dresden.

Premiéra Donizettiho opery La Favorite (7.2.2013) nebola na moje prekvapenie celkom vypredaná. V sále, ktorá má kapacitu 1905 sedadiel, zostali prázdne bočné miesta na balkónoch (cenovo do 35 EU) a obecenstvo vyšších poschodí sa líšilo od tých z parteru nielen v oblečení ale aj tým, že sedelo s kabátmi na kolenách, aby nemuselo platiť 2 EU za šatňu. Celkovo mi však toto publikum pripadalo o poznanie vlažnejšie než publikum v Bastille alebo v talianskych divadlách, potleskov na otvorenej scéne mohlo byť aj viacej, hoci pri záverečnej klaňačke štyria protagonisti a dirigent dostali hlučné bravó, kým režisérka a scénografka (azda ani nie celkom zaslúžene) rovnako hlučné búú.

Inscenátori – dirigent Paolo Arrivabeni a režisérka Rita de Letteriis si vybrali pôvodnú francúzsku verziu Donizettiho opery, ktorú pri parížskej premiére v roku 1840 takmer „pochovala“ sopranistka Rosina Stolz, pretože sa nemohla preniesť ponad fakt, že skladateľ napísal najväčší a najefektnejší sólový part pre tenoristu Dupreza a nie pre ňu. O pár rokov Donizetti vyhotovil taliansku verziu diela, ktorá sa väčšinou hráva dodnes, pričom koncom 19. storočia isté zásahy do partitúry pri storočnici narodenia skladateľa v Bergame urobil aj Arturo Toscanini.

Favoritka je teda romantická talianska opera skomponovaná v Paríži. Medzi jej viacerými libretistami figuruje aj rutinovaný Eugene Scribe. Dej opery tak časovo ako miestne predstavuje typické loci comune romantizmu, teda španielsky stredovek tentoraz na dvore kráľa Alfonza XI., pričom rovnako typické je aj situovanie jednotlivých dejstiev – v prvom a poslednom dejstve je to ponurý kláštor, v druhom prírodná scenéria na brehu rieky a v treťom kráľovský dvor. Niektoré zo situácií, ako napríklad keď si roztúžená Leonora pomýli nového ctiteľa Fernanda s s Alfonzom, nájdeme neskôr vo Verdiho Trubadúrovi, iné zasa evokujú atmosférou Silu osudu. Ideovo je opera dejiskom konfliktu medzi láskou duchovnou (láskou k Bohu) a profánnou (k žene), ktorý si musí rozriešiť Fernando najprv ako mladý novic očarený anjelským zjavom neznámej ženy, potom ako zaľúbený milenec a úspešný bojovník proti Maurom, následne sklamaný a rozhorčený v momente sobáša, kedy sa ukáže, že jeho vyvolená je kráľovou milenkou a napokon opäť na chvíľu kláštorný mních pred smrťou milovanej prehlasujúci, že „l´amour est plus fort“. Hudobne dielo pôsobí prepracovanejšie ako niektoré skoršie skladateľove opery. Kým pôsobivá overtúra mierne inklinuje skôr k Rossinimu, cabaletty solistov už predznamenávajú Verdiho. Porovnanie medzi francúzskou a talianskou veziou diela v tomto prípade sa neprikláňa tak jednoznačne v prospech talianskeho variantu ako pri Verdiho Sicílskych nešporoch či Donovi Carlosovi. Na jednej strane stojí francúzska delikatesa hudobnej reči na druhej talianske brío, ktoré akoby trocha potláčalo meditatívno-duchovný rozmer diela. K talianskej verzii by som sa priklonil len v závere opery, ktorá po Leonorinom vydýchnutí prudko končí efektnou výškou tenoristu, kým vo francúzskom originále príchod zboru a Baltazára pripomína, no nevyrovná sa zmierlivému finále Sily osudu alebo Simone Boccanegru zostajúc kdesi na polceste.