Baletní panorama Pavla Juráše (93)
Tentoraz:
* Kráľovná baletu Brigitte Lefèvre zosadená!
* II. diel vzostupov a pádov
* Brigitte Lefèvre a Gérard Mortier
***
Brigitte Lefèvre je osemnásť rokov vedúcou riaditeľstva baletu Parížskej opery, ale v skutočnosti to prišlo v roku 1992, keď nastúpila do horných vrstiev vedenia ako správca. O dva roky neskôr sa stala zástupcom riaditeľa Patricka Duponta. Nikto si netrúfol byť prorokom, že ona zostane vyhľadávanou kráľovnou najvyššej inštancie baletu Parížskej opery s riaditeľmi Hugues Gall 1996 až 2004, Gérard Mortier 2004 až 2009 a nakoniec Nicolas Joel 2009 až 2014. Po minulom týždni zostávame v Paríži v druhej epoche vlády kráľovnej baletu.
Po riaditeľovi Huguesovi Gallovi (tu), po jeho ôsmich rokoch v opere i balete, je čas na zmenu. Prichádza Gerard Mortier. O mŕtvych len dobre, hovorí sa. Sme ešte ale v minulosti. Mortiera predchádza povesť z festivalu v Salzburgu a Theatre de la Monnaie v Bruseli. Je to obrazoborec, vzor súčasných riaditeľov. Miluje súčasných režisérov, netradičných tvorcov, mazanie hraníc medzi žánrami a hlavne súčasných skladateľov. Miluje Mozarta, nemá rád Pucciniho, o to viac miluje Wagnera a hlavne on nevie nič o tanci. Po svojom príchode dáva plnú moc Brigitte Lefèvre. Avšak žiada ju v akomsi špecifickom faustovskom pakte o aktívnu spoluprácu a zúčastňovania sa propagácie a politiky okolo domu. I tanec bude úplne iný. On „vraj“ chce potešiť verejnosť a tanečníkom často potvrdzuje menovanie na vyššie priečky v hierarchii. Tanečníci sú ako predmety propagácie divadla. Má rád tiež nový žáner Opera – balet, ktorý kombinuje texty, spev a choreografiu a na repertoár príde niekoľko týchto spoločných produkcií. 
S Mortierom balet opery začal svoju novú umeleckú generáciu. Zostáva však niekoľko hviezd vrátane Manuela Legrisa a Laurenta Hilaira, ktorí zažili Nurejeva a hlásia sa k nemu. Podobne ako predtým Galle a tí, ktorí ťažili zo skúseností svojich starších kolegov. Brigitte Lefèvre preto aj naďalej používa rovnaký repertoár veľkých Nurejevových baletov, ale teraz je povinná vykonávať propagačné akcie pre moderných tvorcov i extra pre divákov, ktoré nemusí nutne schvaľovať ona ani hviezdy. Lefèvre však s dohľadom aj naďalej dozoruje a dáva váhu súčasnej tvorbe. Väčšinou sa ale prijímajú aj rozmary tých hviezd, ktoré sú uzavreté do klasického tanca či uprednostňujú veľký súčasný domovský repertoár. Hoci oni poskytujú referencie, že sú neustále zranení mišmašom rôznych druhov a rukopisov choreografov. Provinčný divák z Európskej únie však víta, že môže vidieť za víkend tri balety iného druhu … Mení sa aj vizuálna podoba propagácie, grafika ide trendovým či moderným smerom. Ale späť do detailov. Sme teda v sezóne 2004/2005. Sezóna pestrá ako už dávno nie.
Tá na ploche tridsiatich minút v cvičebnom úbore spomína na svoju kariéru v balete parížskej opery „len v zbore“. Lúči sa. Sama si spieva melódiu a tancuje variáciu „tieňa“ z Bajadéry. Spomína na Nurejeva, rozpráva divákom, že má dve deti, aký má plat, čo má na balete rada. Silne pôsobivý, viac než všemožné choreografické hmýrenie, je záver. V ňom vysvetlí ako baletky, ktoré sú sujets ako ona trpia v Labuťom jazere, keď robia ľudský dekór sólistom. Na celú hudbu bieleho adagia z II. dejstva tancuje sama svoj zborový part. Je to jeden z najsilnejších momentov na tejto scéne v tejto dekáde. Protiklad. Memento možno? Dráma jedného života, osudu? Výborný dramaturgicko-režijný zámer? Ale aj to patrí k súčasnému tancu a baletu. Potom prišiel baletný večer Preljocaj s vytvorením Sna Medey a s podmanivým dielom MC 14/22 (dostupné aj na DVD). 
Nasleduje obnovená premiéra Spiacej krásavice v slávnej scenérii a kostýmoch; Squarciapino / Frigerio. Laetitia Pujol ťažko kritizovaná sa vzdá úlohy, Marie-Agnès Gillot tancuje s Robertom Bolle. Melanie Hurel je potom nasadená na niekoľko repríz do Aurory, ale opäť bez prístupu na najvyšší titul. Do Garnier je daná nová súčasná choreografia O Slozony, O Composite (Trisha Brown), ktorá nie je síce považovaná za mimoriadny balet, ale bude sa stále vracať. Na repertoár príde ďalšia moderna v programe Soirée de ballets: Ich bin (Susanne Linke) – Les familiers du Labyrinthe (Michèle Noiret) – a Les sept pêchés capitaux. Je to tiež o Orfeovi a Eurydice od Piny Bausch – Marie-Agnès Gillot nájde jednu zo svojich hlavných rolí. Po rokoch v Nederlands Dans Theater a povedzme skoro klasických súborov, hosťuje na prianie riaditeľa Alain Platel a Merce Cunningham.
Potvrdením zmeny generácií je odchod Elisabeth Maurin v Rómeovi a Júlii. Rozlúčka s poslednou dámskou hviezdou s pečiatkou “Nurejev”. Vráti sa však v nasledujúcej sezóne ako hosťujúca hviezda v úlohe matky v Malej tanečnici od Degasa.
Medzi baletomanmi spôsobí rozruch menovanie. Wilfried Romoli dokončí kariéru ako prvý tanečník a Delphine Moussin, ktorá by nikdy nemala byť, je menovaná hviezdou. Gerard Mortier sa spýtal, kto si čo viac zaslúži? Mladé hviezdy, ktoré majú všetko pred sebou, alebo vymenovanie “maršalskou palicou” za poskytnuté služby. Iste Romoli a Moussin boli hviezdy v srdciach mnohých vytrvalých divákov, ale to je pri týchto vymenovaniach banálne. Ako sa môžeme zmieriť s tým, že názvom hviezda či prvý sólista sú titulovaní tanečníci, z ktorých jeden má tri roky do dôchodku a druhá, ktorá má ruku v sadre a odchádza deň po vymenovaní na materskú dovolenku? Tento červ v ovocí hviezd zostane ako podivný, nepochopiteľný čin prvej spoločnej sezóny Mortiera a Lefèvre. Je to koniec prestížnych udalostí. A to nie je všetko. Opäť Gerard Mortier vypočul sirény verejnosti na vymenovanie Emmanuela Thibaulta. Ten sa dočkal. Je nesporným miláčikom verejnosti, ale je „chudobný“ tanečník. Inokedy by sa nikdy nestal hlavným tanečníkom najmä preto, že nedokázal zatancovať hlavné roly väčšiny repertoáru. Síce teraz, keď vidíme úroveň niektorých hviezd, môžeme povedať, že Emmanuel Thibault je ešte lepší. A nakoniec jeho propagácia ako prvého tanečníka ujde. Ale pomoc! (také menovanie musí byť odôvodnené a priori a nie a posteriori). Thibault tancuje len Zlatého bôžika, Modrého vtáka, Pas de trois v Paquite a Labuťom jazere a pokúšal sa o Basilia i Colasa v La fille mal gardée. Ešte šťastie, že Mortier prijal do súboru dnešnú hviezdu Mathiasa Heymanna, ktorý prišiel zároveň s dnes viac presadzovaným Marcom Moreauom (v minulej sezóne Psyché, Dafnis a Chloe). (tu a tu)
Sezóna 2005/2006? To je opäť Parc, Jewels, Petite danseuse de Degas, Air, Bella Figura, Nosferatu. Brigitte Lefèvre sa po Belarbiho Búrlivých výšinách naďalej rozhodne využívať svojich talentovaných tanečníkov ako choreografov. Teraz je na rade Nicolas Le Riche, aby uspokojil súbor svojim baletom Caligula. Guillaume Gallienne vytvára pompézny balet na Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Ak sú niektoré scény pôsobivé, celok je podivný. Do repertoáru vstúpi klenot, pre Paríž obzvlášť efektný balet Dáma s kaméliami Neumeiera. Je označený ako mini – škandál pre rozdelenie obsadenia v rozpore s vôľou choreografa medzi Auréliu Dupont a Manuela Legrisa. 
Benjamin Pech sa nakoniec dočkal titulu. Ale ako urážku jeho obdivovateľov bol menovaný na turné súboru v Šanghaji, v Číne, kde tancoval Albrechta v Giselle a Federica v l’Arlésienne. Hervé Moreau tiež dosiahol najvyššie zasvätenie i Aurélie Dupont v Bajadére. Menovanie je úplne legitímne. Po minulo sezónnom Emanuelovi Thibaultovi je tu ďalší mazák; Stéphane Favorin, ktorý je menovaný za prvého sólistu „asi za“ čarodejnicu v Sylphide a Matku v Márnej opatrnosti. “Hodnota nie je počet rokov“, ozýva sa. Mathias Heymann sa už po prvej sezóne stáva coryphées.
A už sme v sezóne 2006/2007. Je to pestrá sezóna, v ktorej sa križuje niekoľko smerov. Pokračujú reprízy úspešnej La Dame aux camélias. Debut sezóny je Hommage à Lifar, ktorá je správne rozporuplná medzi tradicionalistami a milovníkmi objavovania baletnej histórie navyše spätej s Parížom a tými, ktorí si rozkokošene hovejú na moderne. Thierry Malandain, vodca svojho Baletu Biarritz pre súbor choreografuje, ale dielo sa v repertoári neohreje. Čaká sa na Duata s jeho White Darkness a Benjamin Millepied prvýkrát pracuje pre tento slávny dom múz s choreografiou Amoveo. Vracia sa Balanchine s Apollon Musagète či ten podivne nudný kus O Slozony, O Composite. Možno vďaka Mortierovi v Bastille vznikne podivný večer La soirée à Robin Orlyn, ktorý je možno aj omylom. Poznáte Orlyho? Miláčik Lefèvre Roland Petit vstúpi do repertoáru s baletom Proust ou les intermittences du cœur, ktorý zaznamená aj televízia a DVD a poskytne tak dokument o jedinečnej energii Manuela Legrisa v dramatickej charakternej úlohe, o fyzickej kráse Stephane Bulliona, technike Hervé Moreaua a ďalších.
Po dlhšej dobe sa v rámci Nurejevových klenotov vráti ten prazvláštny, výpravný a choreograficky bezčasový balet Cendrillon. Na konci sezóny ešte na zasmiatie La fille mal gardée s výbornou Dorothée Gilbert (ktorá je ťažko zranená a netuší, či vôbec jej strmo stúpajúca kariéra bude pokračovať) a Nicolasom Le Riche. Tiež si všimnite, že v tejto sezóne dáva zbohom jeden z pamätníkov Nurejeva Laurent Hilaire. Lúči sa vo veľkom štýle, nie ako dôchodca, ale ako Apollo a v Piesňach potulného tovariša Béjarta vedľa Manuela Legrisa.
Jérémie Bélingard sa konečne dočká byť étoile. Silou irónie dokonca po Don Quijotovi, čo je jedna z mála úloh (Basilio), ktorú neodmietol, nezrušil a dokonca i vystúpil, keď sa postupne nenápadne vytratil zo všetkých klasických produkcií a programov. Ak je jeho talent nesporný, jeho nedostatok klasického repertoáru je pre baletomanov do neba volajúci. Niektorí dokonca volajú, že sa malo dať étoile aj „downgradovať“ – degradovať na zem. Emilie Cozette, ktorá nezaujala nejaké špeciálne miesto u paparazzov baletu, je menovaná za Popolušku. Mathias Heymann opäť po roku postupuje a je sujets. Najskôr za odmenu je povýšený opäť bočný tanečník Christophe Duquenne na premier danseur. Dočká sa aj snaživý Karl Paquette, ktorý niežeby nemal techniku, ale akosi jeho štýl, prezentácia, elegancia je nedostatočná na premier danseur. Ale čo už, podporujeme mladé talenty!
Sezóna 2007/2008 sa skladá z návratov. Vracajú sa Búrlivé výšiny, ktoré už museli zmeniť aj názov kvôli autorským právam, reprízy Orphée et Eurydice, Caligula, Signes, La Dame aux Camélias a Paquita, či aspoň III. dejstvo Raymondy. Zaujímavosťami sú Wayne McGregor so svojou novou prácou Genus, či Ekov Dom Bernardy Alby. Hlavná novinka súčasných prúdov je aj Sasha Waltz, ktorá z Berlína a svojej milej avantgardy a nedivadelných priestorov doputovala na monumentálne javisko Bastille s Berliozovým Romeom a Júliou, kde excelujú senzitívni milenci Aurélie Dupont a Hervé Moreau. Táto sezóna pokračuje v lúčení dlhoročných mužských klasikov: Wilfried Romoli a Kader Belarbi sa lúčia. Dorothée Gilbert je zdravotne v poriadku a je vymenovaná za svoju Kláru po boku Manuela Legrisa v Luskáčikovi. Vtipné je, že je to predstavenie bez výpravy a kostýmov kvôli štrajku techniky. Zábavná udalosť. Vymenovanie tejto mladej baleríny je hodné toho mena a povesti baletu opery. Mladá charizmatická, technicky vybavená balerína, ktorá má svoj štýl. Navyše je aj často pozývaná do zahraničia. Ak sledujete pozorne novú sezónu Mathias Heymann opäť postupuje a je prvým tanečníkom. Sekunduje mu Stéphane Bullion.
Prichádzame k poslednej sezóne Gerarda Mortiera 2008/2009. Sezóna je dramaturgicky spojená Balanchinom a Robbinsonom aj vďaka veľkému soirée gala s New York City Ballet, ktorý je pozvaný na otvorenie sezóny. Brigitte Lefèvre pokračuje v politike dávať priestor talentovaným tanečníkom ku choreografovaniu. Tentokrát je to „klasikár“ José Martinez, ktorý vytvorí balet Les Enfants du Paradis s kostýmami kolegyne Agnès Letestu. Nie je to žiadny triumf, ale balet sa bude tešiť v repertoári značnej početnosti repríz. Benjamin Millepied urobí druhú choreografiu v rámci večera Jerome Robbinsa. V repertoári sa vracia: Parc, La Fille mal gardée, Proust.
Súbor má veľké úspešné turné so soirée Lifar, Petit, Béjart, ktorých zastupujú: Suite en Blanc, L’Arlésienne a Bolero. Novinkou je balet Hark od Emmanuela Gatyho ako feminný pendant k Preljocajovmu MC14/22. V sezóne vstúpi do repertoáru výpravný Onegin Johna Cranka a III. symfónia Mahlera od Johna Neumeiera, ktorú neskôr diváci uvidia aj v kinách. Grand classique sezóny je Raymonda, samozrejme oná patetická, vzrušujúco dekadentná Nurejevova bombastická šaráda. Adieux súboru i svojim fanúšikom dá v Oneginovi miláčik Manuel Legris. Každú sezónu odchádzali silné osobnosti a Legris tento bolestný ruženec uzatvára. Onegin spôsobil personálny požiar nielen v osudoch hrdinov. Vďaka jedinečnej kreácii Tatiany sa dočká byť étoile Isabelle Ciaravola, ktorá bola dlho blokovaná ako Coryphaeus a jej cesta hierarchiou nebola vôbec strmá. Už v minulej sezóne práve v Tatiane dala zbohom aj kariére v súbore, tak ako káže zákon (tu). Ďalšie povýšenie smerom k Olympu je Mathias Heymann za Lenského. Na prvých sólistov sa nedostal nikto, pretože konkurz sa nekonal, keďže neboli miesta ani zmluvy.
Ako možno vidieť, toto obdobie potvrdzuje silný prerod repertoáru smerom k súčasným tvorcom. Síce sa podporuje klasický repertoár, ale nie tak ako v minulosti. Od Nurejeva zostali len dva veľké akademické balety. Klasický repertoár nepodporuje ani starnutie hviezd. Doba Mortiera s Lefèvre je tiež pravdaže poznamenaná odchodom všetkých hviezd Nurejeva a príchodom mladšej, menej brilantnej generácie. Mám pocit, že hviezdy idú ku dnu a ťahajú tam súbor, počnúc menej kvalitnými prvými sólistami. Je však mnoho krásnych talentov hlavne medzi dievčatami. A u pánov to je fenomén, rýchlo uznaný aj oficiálne Mathias Heymann. (tu a tu)
Je pravda, že repertoár bol obohatený o dôležité balety v tanečnej histórii: Onegin, Dáma s kaméliami, aj Márna opatrnosť od Asthona.
Oživenie Raymondy ošetrené odstránením variácií Jeana de Brienne a Bernarda s Bérangerom na konci druhého aktu. Nurejev by sa zhrozil a hodil po niekom stoličku. Hviezdy sú ochotné znova tancovať Abderachmana, ale nechcú čeliť Jeanovi de Brienne. Hlavne po tom, čo je balet natočený v obsadení: Marie-Agnès Gillot, José Martinez a Nicolas Le Riche. Marie-Agnès Gillot odmieta tancovať všetky klasické roly napriek tomu, že v nich žiarila a chce sa stať hviezdou v moderne.
Legris by si zaslúžil celú panorámu ako jedinečná osobnosť, ktorá preklenula niekoľko všemocných riaditeľov a prepojila Nurejeva a éru Lefèvre. A hlavne udržal kvalitu, vysokú technickú zdatnosť zatancovať Nurejevove balety. V tomto smere po veľkej pauze naviazal na neho až Mathias Heymann.
Po Huguesovi Gallovi Gerard Mortier obrátil situáciu rýchlo a príliš veľa menoval počas týchto piatich rokov. Okrem Dorothée Gilbert a Mathiasa Heymanna žiadne vymenovanie, ktoré by bolo vzrušujúce, extra zaslúžené, oslnivé. Problém je aj medzinárodný, pretože parížske hviezdy zas tak niekam už nikto nepozýva. Samozrejme s výnimkou Japonska, kde sú hviezdami stále. Tanečníci sú často zranení alebo odmietajú tancovať balety, ktoré nechcú, na rozdiel od svojich kolegov v medzinárodných súboroch. V tomto kurze o to viac platia slová Brigitte Lefèvre, ktorá ponúka umenie tanca v nových súvislostiach a pestrosti. „Tanec je umenie, odraz, zakorenený v živote samotnom. Dar priestoru a pohybu môže byť viac než to, čo sme. To je veľmi dôležité umenie, iný spôsob myslenia, iný spôsob spytovania, spojenia sa s hudbou, tichom, výtvarným umením,” povedala. Dovidenia do budúceho čísla a ako sa hovorí v Paríži à suivre…
Foto archiv, Anna van Kooji, OpusArte
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
