Vídeň: středověká perestrojka podle Musorgského

Vladimíra Kmečová, 21.11.2014 20:00

Stredoveká perestrojka podľa Musorgského

Z neveľkého operného odkazu Modesta Petroviča Musorgského sa vo svete najviac ujal Boris Godunov. Druhé dielo, venované ruskej histórii – Chovanštinu – Musorgskij kvôli predčasnej smrti nedokomponoval, hoci mu venoval temer desať rokov života. Zostalo po ňom len kompletné libreto a hudobný náčrt bez úplnej orchestrácie, ktorý dokončili v ďalšom období viacerí skladatelia. Viedenská štátna opera oprášila Chovanštinu po dvadsiatich piatich rokoch v podobe, do ktorej ju dostal Dmitrij Šostakovič.Časovo rozsiahle epické dielo skladateľ sám charakterizoval ako veľkú historickú drámu. Srdcom príbehu sú udalosti okolo intronizácie Petra I. Veľkého. Moskva sa v tom čase zmietala v mocenských bojoch rodín Miloslavských a Naryškinovcov, z ktorých pochádzali obe manželky Petrovho otca, cára Alexeja I. Zo zväzku Alexeja a Marie Miloslavskej vzišlo trinásť potomkov, medzi inými Fjodor, Ivan a Sofia. Druhá Alexejova manželka, Natália Naryškinova, porodila cárovi tri deti, vrátane Petra. Keď v roku 1682 cár Fjodor umiera, je za následníka trónu vyhlásený desaťročný Peter, a to bez ohľadu na prednostné nástupnícke právo svojho staršieho, nevlastného bratra Ivana. V boji o moc pomáhal záujmy rodiny Miloslavských hájiť aj knieža Golicyn a Ivan Chovanskij, ktorému podliehala armáda streľcov. Táto vojenská jednotka, založená už Ivanom Hrozným, v inkriminovanom čase evidujúca 22 tisíc organizovaných, profesionálnych vojakov, predstavovala významnú vojenskú silu a Chovanskij bol považovaný za šedú eminenciu ruského cárskeho dvora. Po krvavom puči streľcov v máji 1682 boli za cárov vyhlásení obaja bratia, Ivan aj Peter, no výkonná moc padla do rúk regentky, princezny Sofie. Tri mesiace po prevrate sa Sofia zbavuje nebezpečného Chovanského. Je obvinený z účasti na masakri, ktorému sa nevyhli ani členovia cárskej rodiny a odsúdený na smrť. Novým vodcom streľcov sa stáva Šaklovityj a Sofiin obľúbenec – knieža Golicyn – je menovaný ministrom zahraničných vecí. O sedem rokov neskôr sa Peter ujíma vlády a zavádza prozápadné reformy, ktoré významne menia orientáciu Ruska smerom k Európe. Nevlastná sestra Sofia je zbavená regentstva a poslaná do kláštora. Streľci sa opäť pokúsia o prevrat, no tentoraz neúspešne. Golicyn končí vo vyhnanstve a Šaklovityj na popravisku. Revolúcia požiera svoje deti.

Okrem mocenského rozvratu krajina v tom čase zažívala aj náboženský konflikt. Cirkevné reformy zavedené patriarchom Nikonom v päťdesiatych rokoch sedemnásteho storočia veľká časť veriacich odmietla. V Ivanovi Chovanskom mali staroverci veľkú oporu. Po jeho smrti a prevzatí moci Petrom I. sa pre nich situácia radikálne zmenila. Odporcovia reformy boli vydaní svetskej moci, to znamená podrobení trestu smrti upálením. Musorgskij sa ako súčasť ruskej inteligencie devätnásteho storočia tiež vyrovnával s otázkou: kam má smerovať Rusko? Malo by sa otvoriť západnému svetu alebo by malo zostať sebou samým? On aj členovia Mocnej hŕstky vykazovali proruské tendencie, aspoň pokiaľ ide o hudobné vyjadrovanie, inšpiráciu hľadali v ruských tradíciách.

Chovanština spája historické fakty oboch revolučných rokov do jedného celku. Skladateľovým cieľom nebolo popisne rekonštruovať dejiny, ale zobraziť časť veľkej panorámy ruskej histórie. Mocenské intrigy, desivý zánik streľcov, náboženská horlivosť starovercov sú obrazom tragického hľadania národnej identity Ruska. Zatiaľ čo Boris Godunov je tragédiou jednotlivca, Chovanština je tragédiou krajiny. Je to konfrontácia rôznych vízií Ruska a pre Rusko. Hlavnou „postavou“ opery je ľud. Tichý, trpiaci ľud, ktorý je vždy len obeťou existujúceho režimu. Armáda streľcov, ktorá je len hračkou v rukách a nástrojom moci Chovanského. Spoločenstvo starovercov, ktoré je prinútené odísť do exilu alebo páchať hromadné samovraždy. To všetko je súčasť ruskej histórie a z tohto pohľadu je Musorgského hodnotenie neľútostné. Chovanština nie je pompézna ani nablýskaná. Chovanština je tragický život. Šedý, ponurý, neľútostný, bez príkras. Taká istá šedá, strohá a bez elegancie je aj scéna. Trojetážová kovová konštrukcia, pripomínajúca zmes krížov a šibeníc, ktorej časť sa pohybuje medzi javiskom a prepadliskom.Zvislé členenie delí priestor na niekoľko samostatných buniek. Jedna bunka – jedna postava. Interakcia medzi nimi je prakticky nulová. Boj o moc hrá predsa každý sám za seba a sám pre seba. Celý dej sa odohráva na tejto konštrukcii, naproti obvyklému horizontálnemu pohybu postáv po scéne je tento raz všetok pohyb smerovaný vertikálne. Vzostupy a pády. Na prvý pohľad náhodné umiestnenie postáv ale rešpektuje pozičné, spoločenské aj gendrové postavenie. Na začiatku je scéna ohradená bieločervenou páskou, ktorú odnímajú zakuklené mužské postavy. Ako sa ukáže neskôr, sú to cárski vojaci. Samozrejme, cár je skrytou hlavnou postavou. Aj po odstránení pásky zostáva „hrací priestor“ presne vymedzený. Okolo konštrukcie je narysovaná jedna plná a jedna prerušovaná čiara. Toto je životný priestor, daný mocou a všetci aktéri sa doň musia vtesnať. Len Dosifej s Marfou vedome prekračujú čiaru. Na záver opery, v okamihu, kedy sa rozhodli pre dobrovoľnú smrť na hranici, porušujú mantinely svojho života, ktoré im ktosi vydelil.Réžia Leva Dodina pracuje s touto symbolikou a je ňou do určitej miery obmedzovaná. Nepokladám to však za redukciu, ktorá je nutným (a zlým) dopadom takto riešenej scény. Dodin servíruje niečo, čo možno pri štvorhodinovom predstavení pokladať za nudu ale rovnako dobre aj za snahu primäť diváka pracovať s videným a vytvárať si súvislosti. Obmedzenie v priestore limituje hlavne sólistov v tvorení svojej postavy. Sú nútení modelovať ju predovšetkým spevácky a väčšine sa to veľmi dobre darí. Najslabším miestom inscenácie je tanec perzských otrokýň. Choreografia sa úplne míňa s exotickou hudbou, striptízové odhaľovanie tanečníc odetých do neforemných elastických nikábov síce vedie k odhaleniu nejakého nápisu na prsiach, ktorý ale zrejme neprečíta ani divák v prvom rade s ďalekohľadom.Predstavenie ale rozhodne nemožno pokladať za stratu času, spevácky aj hudobne je to skvelo zvládnuté dielo. Semyon Bychkov presne vystihol vzájomné pôsobenie vizuálneho a hudobného vnemu. Hudba v širokých melodických linkách odráža individuálny spôsob vyjadrovania každej postavy, respektíve zboru, neustále sa mení, má hlboký psychologický účinok a efektne graduje až do apokalyptického finále. Už po prvej pauze bolo jasné, že si dirigent získal sympatie publika a nadšenie z jeho hudobného naštudovania po druhej pauze nebralo konca.

Speváckou hviezdou večera bol jednoznačne zbor. Pre obsadenie všetkých zborových rolí bol súbor Viedenskej štátnej opery doplnený o Zbor Slovenskej filharmónie. 145 spevákov na veľkom priestore, ktorý zborové scény v tejto opere majú (takmer dve hodiny), podalo od samého začiatku do konca vyrovnaný, plne koncentrovaný a nesmierne presvedčivý výkon a plným právom si od publika vyslúžilo obrovské ovácie.

Hoci viedenská Chovanština nie je prehliadkou ruských basov, sólistické obsadenie, až na drobné výnimky, nesklamalo. Ferruccio Furlanetto so stále nádherným hlasom ponúkol vyváženú vokálno-hereckú kreáciu titulnej roly. Je to typ speváka, ktorý dokáže dokonale splynúť s postavou a nepotrebuje veľa priestoru na vyjadrenie dramatických momentov. Hrdosť, arogancia, prakticky neobmedzená moc Chovanského, náhly strach po zmene politickej klímy aj falošný sebaklam o svojej neohroziteľnosti – to všetko je predovšetkým v hlase a v úsporných, ale účinných gestách.Ain Anger nie je žiaden starý religiózny fanatik, odovzdaný osudu. Jeho Dosifej napriek všetkým okolnostiam vyžaruje kľud aj charizmatickú istotu, je to skala, na ktorej môžu jeho súverci stavať svoj chrám. Len náhle preblesky emočného vzrušenia v kľúčovej scéne druhého dejstva prezrádzajú, že postava duchovného vodcu aj má politické rysy. Hlas je pevne ukotvený, dobre sa nesie, má lesk aj prieraznosť.Výborne vyznel aj Šaklovityj v podaní Andrzeja Dobbera, predovšetkým v árii Spit streľeckoje gnezdo, kde dokázal, že do mohutného, hrmiaceho barytónu dokáže vniesť aj vrúcnu nehu.Obsadenie dramatického tenora Christophera Ventrisa do roly Andreja Chovanského je stávkou na istotou, pokiaľ ide o hlasové dispozície, herecky však pôsobí strnulo a v rámci možností daných réžiou nepresvedčivo.Pôvodne ohlasovanú Elisabeth Kulman v roli Marfy nahradila ruská mezzosopranistka Elena Maximova, a nebola to zlá kúpa. Zamatový hlas má dramatickú nosnosť, speváčka disponuje lesklými výškami, ktoré sa pevne klenú ponad zbor či orchester, ale aj plne znelým hrudným registrom. To všetko spolu s príjemný výzorom, hereckou inteligenciou a perfektnou ruštinou robí z Maximovej ideálnu predstaviteľku Marfy.Naopak, postava Golicyna nesadla Herbertovi Lippertovi, predovšetkým spevácky (rola je pre neho príliš vysoko), ale ani herecky.Norbertovi Ernstovi výšky nerobili žiaden problém, herecky vytvoril úsmevnú postavičku trocha prefíkaného, trocha anxiózneho a trocha paranoidného Pisára.Z vedľajších rolí sa hlasovo presadila Lydia Rathkolb v roli Susany aj Marian Talaba ako Kuzka. Nepríjemná hystéria v hlase a ostrý tón diskvalifikujú Caroline Wenborne ako Emmu.Trochu rozpačito skončila záverečná ďakovačka premiérového večera, keď sa na scénu ani napriek opakovaným pokusom Ferruccia Furlanetta nepodarilo dostať inscenačný tím. Dlho po padnutí poslednej opony, keď bolo hľadisko už viac než z polovice prázdne, sa Lev Dodin odvážil vyjsť pred oponu. Čakalo ho nemilosrdné vybučanie. Len si nie som istá, či za inscenáciu alebo za zbabelosť!?

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Modest Petrovič Musorgskij:
Chowanschtschina
Dirigent: Semyon Bychkov
Réžia: Lev Dodin
Scéna: Alexander Borovskiy
Zbormistr: Thomas Lang
Svetla: Damir Ismagilov
Choreografia: Yuri Vasilkov
Dramaturgie: Dina Dodina
Orchester a zbor Štátnej opery
Slovenský filharmonický zbor
Zbormistr: Jozef Chabron
Premiéra 15. novembra 2014 Wiener Staatsoper Vídeň

Iwan Chowanski – Ferruccio Furlanetto
Andrei Chowanski – Christopher Ventris
Golizyn – Herbert Lippert
Schaklowity – Andrzej Dobber
Dossifei – Ain Anger
Marfa – Elena Maximova
Schreiber – Norbert Ernst
Emma – Caroline Wenborne
Susanna – Lydia Rathkolb
Warsonofjew – Marcus Pelz
Kuska – Marian Talaba
Streschnew – Wolfram Igor Derntl
1. Strelitze – Hans Peter Kammerer
2. Strelitze – Il Hong
Vertrauter Golizyns – Benedikt Kobel