O zakázané hudbě, Musorgském, ale i Becherovce. James Conlon na Opeře Plus

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
Do Bratislavy sa tento víkend po 25 rokoch vracia viacnásobný držiteľ ocenenia Grammy americký dirigent James Conlon, ktorý spolu s Plácidom Domingom vedie operu v Los Angeles. Účinkoval vo všetkých významných operných domoch po celom svete, pričom len v Met dirigoval viac ako 270 predstavení. Rozprávali sme sa spolu o hudbe autorov obdobia holokaustu, o potrebe zrevidovať dejiny hudby 20. storočia, či o tom, ako Hollywood nechtiac vyťažil z vyčíňania nacistov v Európe. Porozprával nám o najväčších výzvach pri inscenovaní Musorgského opier, ale aj o tom, prečo sa pri svojej prvej návšteve Československa v časoch hlbokého komunizmu cítil ako James Bond.
James Conlon (foto Robert Millard)
James Conlon (foto Robert Millard)


Pán Conlon, ste propagátorom hudby generácie autorov, ktorí boli prenasledovaní nacistami a ich hudobné diela zostali nepovšimnuté. Dnes už môžeme povedať, že takmer upadli do zabudnutia. Čo vás doviedlo k hudbe práve týchto skladateľov?

Chcel by som hneď na úvod upozorniť, že nejde len o židovských autorov, ktorí takto skončili. Všetci do jedného majú jednu spoločnú črtu. Ich hudba je dodnes ignorovaná a dôvodom tejto ignorácie je skutočnosť, že ich pred mnohými desiatkami rokov potlačil nacistický režim. Niektorí boli zavraždení, piati-šiesti z nich zahynuli priamo v koncentračných táboroch, iní boli nútení utiecť do exilu a ako skladatelia v ňom upadli do zabudnutia. Zanechali nám ale množstvo dobrej hudby. V rámci programu nadácie OREL Foundation sme preto vytvorili projekt Recovered voices (Zachránené hlasy) a snažíme sa o aktívnu propagáciu ich tvorby.

Ide o veľmi pestrú skupinu ľudí. Nemuseli sa nevyhnutne ani poznať, a keby sa boli poznali, asi by sa vzájomne ani nemuseli uznávať. Dokonca rozhodujúca väčšina ich hudby bola skomponovaná ešte pred tým, než boli internovaní. Je to tvorba spred roka 1933 a nejde len o hudbu holokaustu. Ide o hudbu, ktorá zmizla, ktorá sa úplne stratila práve v dôsledku holokaustu.

Nacisti zakázali akúkoľvek hudbu židovských autorov. Avšak títo autori nie sú ani všetci nevyhnutne Židia. Stačilo, že boli politicky nepohodlní. Nacistom vadil dokonca aj jazz. Dobrým príkladom je Ernst Křenek, autor opery Jonny spielt auf, ktorá mala od začiatku obrovský úspech u publika. Křenek bol jazzový hráč a jeho hudba bola označená za dekadentnú, a tým pádom okamžite zakázaná.

Známy poster s afro-americkým muzikantom hrajúcim na saxofón vytvorený práve k tejto jeho opere nacisti zmenili a stal sa oficiálnym plagátom propagandy tzv. zdegenerovaného umenia (Entartete Kunst). Pridali na plagát žltú hviezdu a z muzikanta urobili opicu. Takže vidíte, netýkalo sa to len Židov.

Vľavo titulná strana klavírneho výťahu opery jazzového huslitu Ernsta Křeneka, vydanie z r. 1926; vpravo nacistický poster (foto archív autorky)
Vľavo titulná strana klavírneho výťahu opery jazzového huslitu Ernsta Křenka, vydanie z r. 1926; vpravo nacistický poster (foto archív autorky)

Walter Braunfelds bol iba polovičný Žid, ale aj tak ho nacisti nenávideli. Žil v Mníchove, mal tam pomerne dobré postavenie a keď sa v dvadsiatych rokoch v meste kreovala NSDAP, požiadali ho, aby napísal hymnu – nacionalistickú ódu na ich stranu. Odmietol. Lenže okamžite tak prišiel o svoj post. Síce prežil – dobre sa poznám s jeho vnukom Štefanom – ale vedel, že hneď ako vyhladia Židov, budú nasledovať poloviční Židia. Ich vyhladenie malo byť naplánované na rok 1947. Našťastie tieto plány už nacisti nemali čas zrealizovať, lebo prehrali vojnu.

Títo odstavení skladatelia sa už nikdy potom nedostali na svoje pôvodné posty, pričom predtým to boli pomerne významní ľudia. Za 13 rokov sa toho dá zničiť strašne veľa. Takže ani obsahovo sa nedá povedať, že by celá generácia hudobných skladateľov, ktorí zmizli a s ktorými sa „stratila“ aj ich hudba, bola nevyhnutne priamo postihnutá holokaustom. Mnohých sa to dotklo len nepriamo. Ale doplatila na to celá jedna vetva umenia.

Vieme to dnes nejako účinne napraviť?

Jediný spôsob, ako túto hudbu znovu oživiť, je dostať ju k poslucháčovi, znovu ju začať hrať. Ak ju nebudeme hrať, nikto ju nebude poznať. Väčšina tej hudby je síce vydaná, ale to nestačí. Nesmie to zostať v rovine akéhosi múzea – aha, máme tu čosi nahraté, leží nám to na poličke, pozrite sa! Hudba, ktorá nie je hraná, akoby neexistovala. Celé moje zanietenie spočíva v tom, aby sme inšpirovali ľudí hrať túto hudbu. Za posledných desať rokov všade, kde som sa na školách stretol s mladými muzikantmi – na Julliarde, Colburn School, New World Symphony – vždy som využil príležitosť predstaviť niečo z tejto hudby mladým študentom.

Nie všetci skladatelia potlačení nacistami sa nepresadili. Napríklad Schönbergova hudba bola predsa tiež zakazovaná a likvidovaná, a napriek tomu nakoniec prežila.

Práve preto sa Schönbergovi nevenujem, lebo ho ako autora netreba propagovať. On bol síce potlačený režimom a jeho umenie bolo označené za zdegenerované, ale bol jeden z mála nepohodlných autorov toho obdobia, ktorého hudba prežila, vie sa o nej, hráva sa. Niekto by si mohol povedať, že prežila asi preto, lebo bola lepšia než hudba tých ostatných, ale ja vám hovorím, nie je to tak. Schönbergova hudba sa dočkala po vojne podpory v Nemecku. Nemci dnes o holokauste naozaj veľa vedia a ja som mal štastie, že som na tú hudbu natrafil, keď som pôsobil práve v Kolíne, kde som stretol množstvo ľudí, od ktorých som sa mohol o nej dozvedieť. V Nemecku samozrejme zároveň uznávajú vinu, ktorú ako národ nesú, a preto sú veľmi otvorení myšlienke venovať sa otázkam tejto éry. Ale rovnako kvalitnú hudbu produkovali ďalší autori ako Viktor Ullmann, Pavol Haas alebo Erwin Schulhoff, ktorý zahynul v koncentračnom tábore v Mníchove. Mimochodom, učia v Bratislave študentov hudby, kto bol Erwin Schulhoff?

Ja som sa s jeho menom na škole nestretla.

Možno bol rozdiel medzi tým, čo sa učilo v Prahe a čo v Bratislave. On bol jediný český autor, ktorého hudbu síce nacistický režim potlačil, ale jeho diela hrávali vo východnom bloku, pretože bol marxista. On je dokonca autorom oratória s názvom Das kommunistische Manifest.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na