Vesselina Kasarova jako Carmen v Bratislavě

Glosa z Opery SND: prekvapujúca Carmen Vesseliny Kasarovej

Bizetova Carmen patrí k trvalkám operného repertoáru Slovenského národného divadla. Z povojnového obdobia len prvá inscenácia mala kratší, dvojročný javiskový život s dvadsiatimi štyrmi predstaveniami. Už ďalšia, v réžii Miloša Wasserbauera z roku 1954, zotrvávala na plagáte pätnásť rokov. Hrala sa 146-krát, zažil som v nej ešte mladého Vladimira Atlantova a pamätníci radi spomínajú napríklad na famóznu Reginu Resnik. Nasledujúca sa síce ohriala len v štyroch sezónach, no stihla hostiť v titulnej úlohe napríklad slávnu Biserku Cvejić, vtedy ešte začínajúcu Stefaniu Toczysku či Alexandrinu Milčevu. V rokoch 1985 až 1997 sa pravidelne, vo vyše stovke repríz, prihovárala ďalšia Carmen. Po päťročnej pauze ju vystriedala už tá súčasná, zrodená v marci 2002 pod taktovkou Dušana Štefánka a v réžii Mariána Chudovského.

Prebojovala sa teda, pravdepodobne vďaka diváckemu záujmu o samotný titul, už do štrnásteho roku svojho života. Až do včerajška si nespomínam, že by v nej vystúpila výraznejšia zahraničná osobnosť. Hosťovanie renomovanej bulharskej mezzosopranistky Vesseliny Kasarovej teda vyvolávalo oprávnenú zvedavosť.

Nedávna päťdesiatnička a rodáčka zo Starej Zagory študovala pôvodne klavír a až potom na Hudobnej akadémii v Sofii spev. Debutovala na javisku sofijskej opery ako Rosina v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly. Medzinárodná spevácka súťaž Nové hlasy v Güterslohu (1983) jej otvorila cestu k angažmánu v Zürichu, neskôr si ju všimol Herbert von Karajan a vystúpeniu na Salzburskom festivale koncom osemdesiatych rokov zabránila umelcova smrť. Zakrátko vzácny mezzosoprán mladej Bulharky zaujal šéfa Viedenskej štátnej opery Ioana Holendera, ktorý jej ponúkol v rokoch 1991–1992 trvalé angažmán. Najskôr to boli menšie úlohy (z tohto obdobia si spomínam na jej Bersi v Andrea Chénierovi, Fjodora z Borisa Godunova či Polinu v Pikovej dáme), postupne však jej kariéra vzlietla do najvyšších sfér. Vyhľadávaná špecialistka na barok, Mozarta a belcanto dosiahla všetky „Mount Everesty“ v hierarchii operných domov. Mal som možnosť medzi rokmi 1998 až 2006 byť svedkom jej fascinujúcej Rossiniho Popolušky (Rossini Opera Festival v Pesare), Ruggiera v Händelovej Alcine (Opéra National de Paris) a po dvakrát zatajovala dych štýlom a brilantnými koloratúrami ako Sesto v La clemenza di Tito na Salzburskom festivale.

Uplynulo medzitým takmer desaťročie. Repertoár Vesseliny Kasarovej sa postupne rozširoval aj do dramatickejších teritórií. V roku 2008 debutovala na opernej scéne Zürichu v titulnej postave Bizetovej Carmen, s ktorou postupne prebrázdila aj veľké domy (Viedeň, Mníchov). Včera večer ju spoznalo publikum nie celkom zaplnenej historickej budovy Slovenského národného divadla. Napriek tomu, že Vesselinu Kasarovu poznám zo živých vystúpení i niektorých CD nahrávok, jej Carmen ma prekvapila.

V pozitívnom aj negatívnom. Tým potešiteľným bolo zistenie, že pôvodne lyrický a v koloratúre virtuózny mezzosoprán nabral na tónovom objeme, priebojnosti a dramatickosti, pričom nestratil farebné bohatstvo, okrúhlosť a rozsah. Najmä smerom do výšok sa hravo pohyboval v sopránovom území, čo dokázala nepísanými vysokými C. Otázniky na druhej strane vyvolávajú Kasarovej hĺbky. Vždy pôsobili zaujímavo svojím tmavým timbrom, hrudnou rezonanciou, boli však plynulo prepojené s nižšími stredmi. Tento raz zneli ako „hlas v hlase“. Ešte v úvodnej habanere mohli budiť dojem, že umelkyňa poníma toto číslo šansónovo, že sa len pohráva s farbou, provokuje, vnáša jej autentický výraz. No ukázalo sa, že to nie je „ozdoba“ populárnej árie, ale technický neduh, ktorého sa len ťažko zbavovala. V hlbokej polohe, azda aj zámerne tmavenej, sa jej hlas lámal, občas akoby zneli len konsonanty a vokály zanikali.

Predovšetkým do prestávky vyvolávala teda Carmen Vesseliny Kasarovej viac otáznikov než potešenia. V druhej polovici večera, najmä v tzv. kartovej árii, demonštrovala, že altovú polohu vie plynule zviazať so stredmi, takže toto číslo vyznelo úchvatne. Záver dokázala dramaticky vygradovať, aj vďaka tomu, že ten sa pohybuje skôr vo vyššej polohe. Po stránke hereckej si priniesla vlastný model hrdinky a snažila sa ho adaptovať do bratislavských aranžmánov. Nebolo jej čo závidieť, keďže inscenácia ako celok nedáva žiaden zmysel a okrem nej prakticky nik nehral.

Hosťujúci Jaroslav Kyzlink, ktorý bratislavskú Carmen ani nenaštudoval ani v reprízach nedirigoval, mal neľahkú úlohu pri minime skúšok prehodiť hudobnú výhybku zabehanej inscenácie, aby vôbec mohol zobrať za predstavenie zodpovednosť. Z jeho koncepcie cítiť švih, zmysel pre kontrasty, no v ansámbloch sa sólistom (mimoriadne slabé kvarteto pašerákov), ani priemerne hrajúcemu orchestru, príliš nedarilo ustrážiť rytmickú presnosť a zohratosť. Sťaženú pozíciu mal aj pri rešpektovaní predstáv titulnej hrdinky, ktorá formovala Carmen po svojom. Vďaka Kyzlinkovej muzikálnosti a remeselnej zručnosti sa podarilo chúlostivé miesta pozliepať a v závere večer vygradovať.

Partnermi hosťujúcej umelkyne boli predstavitelia strednej generácie domácich sólistov. Miroslav Dvorský ako Don José mal presvedčivejšie dramatické miesta partu, pre ktoré vlastní stále pevný, farebne príjemný a technicky zvládnutý tenor. Istý sklon k forsírovaniu občas sprevádza výšky, no až na drobné výpadky v plynulosti fráz v poslednom obraze, mu všetky chúlostivé miesta vyšli. V lyrickejších scénach (1. dejstvo) však pôsobil tvrdo a tónovo nepoddajne. Rozpaky vyvolala aj Micaela Adriany Kohútkovej.

Nie preto, že ide o charakter mladodramatického sopránu, ale pre deficit výrazovej poézie, sviežosti tónu, občas aj nadmerné vibrato a ostrejšie výšky. Skrátka, stvárniť vierohodný charakter čistej dievčenskej postavy už presahuje jej optimálne repertoárové hranice. Mala by sa s ňou čím skôr rozlúčiť. Sergej Tolstov (Escamillo) v árii z 2. dejstva, basbarytónovou polohou vyhovujúcej jeho rozsahu, celkom príjemne prekvapil, neskôr však mierne narážal na rozsahové limity vo vyšších tónoch.

Farebne suchým Zunigom bol František Ďuriač. Zostaviť menej súrodé kvarteto cigánok a pašerákov azda hraničí so zázrakom. Zvlášť jeho mužská polovica znela zúfalo. Ján Ďurčo vydával tóny akoby sa už cítil v Pizarrovi z pripravovaného Fidelia (šokujúce obsadenie!) a Jána Babjaka zasa vôbec nebolo počuť. Vedenie opery by sa malo zamyslieť nad hranicou profesionality.

Keby bola inscenácia podpísaná hosťujúcim režisérom, ktorý ju od premiéry nevidel, alebo nemal možnosť povedať dosť, dalo by sa pochopiť, že ju drží nad vodou prípadný kasový efekt. Bratislavská Carmen je však dielom hlavy v Slovenskom národnom divadle najvyššej, takže len od Mariána Chudovského záleží, kedy sa v ňom prebudí pud sebakritickosti. Nielenže symbolika a neustále točenie scény, ktoré boli už pred trinástimi rokmi málo čitateľné, nemajú výpovednú hodnotu, ale navyše, herecké kreácie väčšiny sólistov sú šlabikárovou ukážkou prekonaného, ba až smiešneho klišé. Jediný scénický symbol funguje bezchybne – po celý večer zvýraznené hodiny, na ktorých sa ručičky nehýbu. V Opere Slovenského národného divadla zastal čas.

Hodnotenie autora glosy: 60%

Georges Bizet:
Carmen
Dirigent: Jaroslav Kyzlink
Réžia: Marián Chudovský
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Choreografia: Jozef Dolinský
Orchester a sbor SND Bratislava
Bratislavský chlapčenský zbor
Zbormajsterka: Magdaléna Rovňáková
Premiéra 8. marca 2002 historická budova SND Bratislava
(napísané z reprízy 7. 10. 2015)

Carmen – Vesselina Kasarova
Micaela – Adriana Kohútková
Don José – Miroslav Dvorský
Escamillo – Sergej Tolstov
Frasquita – Jana Bernáthová
Mercedes – Denisa Šlepkovská
Remendado – Ján Babjak
Dancairo – Ján Ďurčo
Morales – Filip Tůma
Zuniga – František Ďuriač

www.snd.sk

Foto archiv, SND Bratislava / A.Klenková
(fotodokumentaci z bratislavského vystoupení V.Kasarové v roli Carmen SND nepořizovalo)