Kouzelná flétna v Banské Bystrici od Dominika Beneše

Čarovná flauta ako príťažlivé rodinné predstavenie

Javiskové dedičstvo salzburského génia Wolfganga Amadea Mozarta dlhodobo v celosvetových štatistikách, vyhodnocujúcich frekvenciu uvádzania operných skladateľov, zaberá jednu z troch vedúcich pozícií. Z jeho odkazu víťazí Čarovná flauta, ktorá aj v konkurencii s najhranejšími talianskymi operami sa udržiava v prvej pätici. Tajomstvo úspechu Mozartovho predposledného hudobno-divadelného opusu 620 (La clemenza di Tito nesie číslo 621), ale zároveň poslednej premiéry za života skladateľa (30. septembra 1791 v Theater im Freihaus au der Wieden), nie je ťažké odhaliť.

Námet prostý, prístupný adresátovi bez vekového obmedzenia, morálne očisťujúci a zároveň pootvárajúci filozofickú dimenziu. Z hľadiska diváckeho je tu príbeh s postavami z rôznych spoločenských vrstiev, odveká konfrontácia princípov dobra a zla, v Čarovnej flaute sa stretávajú árie lyrické, virtuózne i ľudové, je v nej humor, hudobná poézia i próza, no a predovšetkým geniálny Mozartov rukopis. Z pohľadu interpretov je to na jednej strane hygiena pre hlasy, na druhej nemilosrdná previerka technickej zdatnosti spevákov. Túto partitúru neoblafne žiaden nedoškolený hlas. Jej transparentnosť odhalí každý prehrešok. Navyše, v sólistických partoch máme možnosť počuť najvyššie sopránové a najnižšie basové tóny. Nuž a pre inscenátorov je Čarovná flauta tiež veľkou výzvou. Hrozia dva extrémy: podľahnutie prvoplánovej rozprávkovosti, alebo zamotanie sa do filozofického labyrintu s odklínaním slobodomurárskych súvislostí. Prax ukazuje, že ani druhá, „sofistikovaná“ cesta nemusí vždy priniesť jednoznačné obohatenie a často uviazne v ťažko čitateľnej symbolike, prípadne len vo verbálnej rovine.

V Štátnej opere Banská Bystrica zaradili Čarovnú flautu do repertoáru so zámerom obohatiť ponuku hracieho plánu o rodinný typ predstavenia. Takáto objednávka môže byť zradná. Skĺznuť do triviálnosti nie je kumšt, vmestiť sa do mantinelov zmysluplného výkladu a decentného humoru už také ľahké nie je. Navyše, padlo rozhodnutie uviesť dielo v slovenskej verzii (použitý bol osvedčený preklad Jely Krčméryovej), čo považujem za plne opodstatnené. Niet sporu, že opera v jazykovom origináli vyznie ideálne, no hriechom nie sú ani preklady do národných jazykov, o čom svedčí prax v divadlách typu Anglickej národnej opery v Londýne, Komische Oper v Berlíne či Volksoper vo Viedni. Bystričania išli ešte o krôčik ďalej a dramaturgička Alžbeta Lukáčová upravila hovorené časti partu Papagena do stredoslovenského nárečia. Spravila to v decentnej miere, so vkusom, takže ľudová postava priam splynula s mestom pod Urpínom a jeho publikom. Na navštívenej druhej premiére značne omladenými diváckymi radmi. Rodiny s deťmi rôzneho veku sledovali trojhodinové predstavenie so zatajeným dychom. Padol jasný dôkaz, že cesta ponúkania opery návštevníkovi v štádiu jeho osobnostného formovania a získavania základných kultúrnych návykov je možná formou kompletnej inscenácie. Narážam tým na módne ponuky prierezov diel s moderátorom. Ako prvý kontaktný krok táto forma obstojí, no informáciu o podobe celistvého operného diela nepodáva.

Vedenie divadla oslovilo k zinscenovaniu Čarovnej flauty mladého českého režiséra Dominika Beneša, ktorý si priviedol scénickú a kostýmovú výtvarníčku Zuzanu Přidalovú a svetelného dizajnéra Martina Špetlíka. Ich ambíciou bolo vyhovieť zákazke objednávateľa a zároveň predostrieť víziu, ako možno prostredníctvom rozprávky s víťazstvom dobra nad zlom nenásilne upozorniť, že toto posolstvo v najelementárnejšej podobe kóduje tiež filozofický princíp spravodlivosti. Vznikla tak inscenácia hravá, bezbariérová, nabitá akciami, ktoré ladia s hudbou. Vzhľadom na obmedzené technické možnosti javiska sústredil sa inscenačný tím na dva koncepčné okruhy. Jedným bola réžia svetiel a farieb (bez lacných efektov), druhým veľmi presné vyformovanie charakterov postáv. Scéna vo svojom základe sa zásadne nemení, tvorí ju polkruhový horizont, doprava miernymi schodmi zošikmená čiernobiela kocková podlaha a spúšťanie stĺporadí. Veľmi dôrazné a zrozumiteľné je odlíšenie svetov dobra, zla a ľudovosti: farebné (aj v krásnych kostýmoch) a svetelné. Nápadito vyriešil Dominik Beneš aj miesta odohrávajúce sa mimo javiska (neboli to samoúčelné barličky), keď na jednom mieste sa hlas Paminy ozýva z balkóna a Papageno pred poslednou áriou vstupuje z hľadiska, zatiaľ čo z opačnej strany prichádzajú traja chlapci. Vznikol tak sympatický stereo efekt.
Drobné posuny si réžia predsa len dovolila. Po predohre so spustenou oponou (oceňujem jej nerozohrávanie) Tamina neprenasleduje had, ale skupinka šermiarov. Nie celkom ma presvedčilo herecké preexponovanie trojice dám Kráľovnej noci do polohy stríg. To, že slúžia zlu, nemuselo byť znázornené až na hranici karikatúry. V podstate aj samotná Kráľovná noci v próze a hereckom geste sa odkláňa od stavovskej dôstojnosti (nevedno, prečo počas prvej árie padá na zem), čo trocha splošťuje jej zástoj. Jej družina, ilustrovaná tanečníkmi, však pôsobila invenčne. Nadbytočné mi pripadalo exponovať Papagenu v pridaných nemých výstupoch. Na druhej strane, trojicu chlapcov-géniov sa podarilo vytvoriť veľmi milým spôsobom (v pyžamových kostýmoch s balónikmi, neskôr v pestrých pršiplášťoch s dáždnikmi) a všetky ich akcie boli bravúrne vymyslené. Nesmierne vtipnou pointou bol posledný kostým Papagena, ktorý na tričku niesol nápis I love (srdiečko) Banská Bystrica. Kostýmy boli celkovo krásne, bohato pôsobiace a vkusné. Rozprávkovému a nadčasovému priestoru, tak ako ho určuje zámer tvorcov diela, sa Dominikovi Benešovi a jeho tímu oplatilo nespreneveriť.

Veľmi dobrým dojmom zapôsobilo tiež hudobné naštudovanie Igora Bullu. Bolo koncepčne vyvážené v tempách, v hudobnej reflexii deja, rešpektovalo spevákov. V rámci možností (neslobodno podľahnúť ilúzii, že banskobystrické divadlo má pre Mozarta špeciálne vycvičených hudobníkov) hral orchester čisto, so snahou diferencovať dynamiku a farbiť atmosféru. Potešilo, že Bulla našiel primeraný kľúč k udržaniu primeraného temporytmu, že popri lyricky vláčnych áriách doprial ansámblom svižné gradácie. Zdvojenie postavy Sarastra a Sprechera (Hovorcu) nie je celkom neobvyklé, chybou však je (a to ide na konto iných), že z osôb a obsadenia v bulletine táto postava úplne vypadla. Rovnako ako orchester si pochvalu zaslúži zbor (pripravila ho Iveta Popovičová), ktorý spieval kultivovane a disciplinovane.

Banskobystrická Štátna opera dlhodobo otvára možnosti nastupujúcej generácii sólistov a pripravuje im aj v zmysle výberu úloh výborné podmienky. Tak tomu bolo aj teraz, keď na prvej premiére vytvorili hlavné postavy Michaela Kraus (Pamina), Peter Malý (Tamino) a Marek Pobuda (Papageno). Navštívená druhá premiéra ponúkla ďalšiu dávku talentov. Úlohu Paminy stvárnila Michaela Popik Kušteková s obdivuhodnou paletou hereckých nuáns, a čo je ešte dôležitejšie, lyrickým sopránom sýteho timbru, vyrovnanosti v registroch, presnej intonácie a kultivovaného modelovania fráz. Jediné, k čomu by mala smerovať ďalšia práca, je zaoblenie niektorých vo forte spievaných výšok. Náročnú g molovú áriu z druhého dejstva predniesla s veľkou dávkou emocionality a štýlovosti. Nájsť Kráľovnú noci, ktorá sa s krkolomnými koloratúrami oboch árií pohráva s absolútnou technickou bezpečnosťou, nie je ľahké. Mariana Hochelová tieto predpoklady spĺňa a pritom nejde o vyslovene ľahký, ale farebne obsažný hlas.

Dušan Šimo je v divadle nesmierne vyťaženým prvým lyrickým tenoristom, pravidelne obsadzovaným aj v operetách, takže mozartovskú očistu potreboval ako soľ. Pre túto rolu má zodpovedajúcu farbu hlasu, jej rozsah mu nerobil problémy ani v chúlostivých prechodových tónoch a až na občas nie celkom presné rytmické traktovanie, resp. akcenty, spôsobené zrejme slovenským textom (v recitatívnych miestach 1. dejstva), bolo jeho frázovanie solídne. Šimon Svitok sa s postavou Papagena stotožnil do najmenších detailov. Ak v prvých výstupoch ešte znel jeho objemný, už do dramatického fachu smerujúci barytón trocha hrubšie, tak postupne sa jeho dynamické a výrazové spektrum nesmierne rozšírilo a plne stotožnilo s duchom postavy. Herecky bol ideálnym predstaviteľom roly. Ivan Zvarík disponuje pre part Sarastra ojedinelou zvučnosťou najhlbšej polohy. Čierny bas je dnes raritou, a ak by sólista ešte viac obrúsil občas trocha živelnejšie hrany svojho materiálu, stal by sa ešte vzácnejším. V prvej árii znel vyrovnane, v druhej však začal s problémami v intonácii, ktoré však postupne skorigoval. Veľmi dobre spievajúcim a hrajúcim Monostatom bol Anton Baculík. Oľga Bezačinská zaujala najmä herecky. Trio dám Kráľovnej noci (Katarína Procházková, Oľga Hromadová, Judita Andelová) znelo pomerne nesúrodo, príjemnejšie sa počúvali traja chlapci v podaní Dariny Benčovej, Adriany Pružincovej a Adriany Známovej.

Sobotná druhá premiéra, úplne zaplnená, sa stretla s mimoriadne vrúcnym ohlasom u publika. Plne akceptovalo prístupnú a zrozumiteľnú režijnú koncepciu, hudobné naštudovanie i sólistov. V Banskej Bystrici sa zrodila inscenácia, ktorá plne zodpovedá typu rodinného predstavenia a má obrovské šance svojou estetickou hodnotou kultivovať mladého diváka. V tom je veľká devíza novej Čarovnej flauty. Verme, že ju verejnosť využije.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Wolfgang Amadeus Mozart:
Čarovná flauta
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Dominik Beneš
Scéna a kostýmy: Zuzana Přidalová
Svetelný dizajn: Martin Špetlík
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Orchester, zbor a balet Štátnej opery Banská Bystrica
Premiéra 27. mája 2016 Štátna opera Banská Bystrica
(napísané z 2. premiéry 28. 5. 2016)

Tamino – Dušan Šimo (alt. Peter Malý)
Pamina – Michaela Popik Kušteková (alt. Michaela Kraus)
Sarastro – Ivan Zvarík
Kráľovná noci – Mariana Hochelová (alt. Jana Bernátová)
Papageno – Šimon Svitok (alt. Marek Pobuda)
Papagena – Oľga Bezačinská (alt. Michaela Tonková)
1. dáma – Katarína Procházková (alt. Helena Becse Szabo)
2. dáma – Oľga Hromadová (alt. Eva Melichaříková)
3. dáma – Judita Andelová (alt. Angelika Kulanová-Pavlech)
Monostatos – Anton Baculík (alt. Peter Račko)
1. ozbrojenec – Matej Bartko (alt. Juraj Kašša)
2. ozbrojenec – Martin Kurek (alt. Juraj Duda)
1. chlapec – Darina Benčová (alt. Lenka Jombíková)
2. chlapec – Adriana Pružincová (alt. Ivana Kurtulíková)
3. chlapec – Adriana Známová (alt. Nora Hutňanová)

www.stateopera.sk