Pryč z Česka? (2)

Preč z Česka? (2)
Dance Open – Peterburg – Den druhý 

Začať nedeľu môžete bohoslužbou v chráme alebo účasťou na tréningu svetových baletných hviezd. Tam i tam budete srdečne vítaní a budete pociťovať skutočne božiu prítomnosť dokonalosti a absolútnej harmónie. V Divadle Leonida Jacobsona, v priestoroch, v ktorých sídlil jeho súbor, s centrálnym divadielkom uprostred, v ktorom uvádzal svoje slávne baletné miniatúry, obklopený baletnými sálami, prepojenými kľukatými chodbičkami so zodraným linoleom budete cítiť trochu úzkosť, ale vľúdne historické plagáty a fotografie na stenách vás upokoja a nebudete myslieť na školské družiny v Československu. Na každom kúsku cítite históriu baletu, dejiny, o ktorých ste sa učili či počuli. Priestory za vojny slúžili ako márnica, kam privážali stovky mŕtvych Leningradčanov a dali miestu zvláštny dekadentný nádych. Za každým rohom zároveň akoby na vás vyskočil prízrak mŕtveho tvorcu prenasledovaného režimom. Jeho učeníkov, jeho tanečníkov, ktorí tu potili slzy, krv a pot. 

Zároveň sa v rámci festivalu v týchto priestoroch pre niekoľko desiatok študentov z celého sveta konali Master-class, (ktoré vyvrcholili koncertom mladých hviezd) pod vedením napríklad Yulie Makhaliny, ktorú si isto pamätajú brnianski diváci, keď v rámci ruského gala vystúpila v Petitovej miniatúre Mladík a smrť s javiskovým partnerom Stanislavom Fečom (a ako Umierajúca labuť) a Fečo ju sprevádzal aj na Master-class, kde spolu učili popri ďalších predných ruských baletných pedagógoch. Stanislav Fečo (veľký rozhovor sme uviedli zde) mal aj tú česť viesť oba exercise pre baletné hviezdy z celého sveta. Škoda, že nevedie tréningy aj pre českých tanečníkov v Česku. Holt doma nikto nie je prorokom.

21. apríla bolo na programe medzinárodné gala, ktoré však malo rýdzi národný charakter, skoro edukačný: History of Russian Ballet. Večer v modernistickej socialistickej budove, ktorá pripomína Janáčkovo divadlo. Predstavenie začalo s dvadsaťminútovým meškaním, kým sa všetci diváci posadili. Dramaturgia Vasilyho Medvedeva a Ekateriny Galanovej sofistikovane prepojila umelecké osobnosti z dejín ruského baletu s tanečnými číslami. Projekcia na úrovni staníc Mezzo či Arte, v ktorej sa striedali fotky, videozáznamy so slovným načítaným komentárom, ktorý predstavil danú choreografickú osobnosť, sa prepojila do živého tancovania. Nepôsobilo to ani ako výchovný koncert, ale ako listovanie v slávnej minulosti nielen baletu ale celého národa, keďže osobnosti a ich umelecký svet boli silne zviazané s dobou a jej konvenciami, možnosťami i tragikou.

Večer otvoril Arthur Saint-Léon s animovanou freskou z baletu Koníček hrbáčik. Prvý nacionálne folklórny ruský balet s populárnymi národnými melódiami a charakternými tancami. Bol to veľký Pas de quatre štyroch balerín: Anastasie Kolegovej, Ekateriny Osmolkiny (Mariinske divadlo), Eleny Evseevy a Anny Tikhomirovej (Bolšoj balet). Na časopriamke nasledoval chronologicky Marius Petipa a jeho znovu objavená krása baletu Esmeralda vďaka Vasilymu Medvedevovi a Yurimu Burlakovi, ktorý diváci mohli vidieť i v kinách, či naživo v Berlíne. Virtuózne Pas de Six sólisticky interpretovali Iana Salenko (Staastballett Berlin) a Dinu Tamazlacaru (Staastballett Berlin) so zborom Národného baletu z Ukrajiny, ktorý sa v tomto i nasledujúcom večere predstavil ako partner sólistických hviezd. Salenko sa predstavila ako veľká balerína klasického formátu so zmyslom pre charakterovú drobnokresbu a javiskový výraz. Tamazlacaru jej výborne sekundoval ako tanečný partner i interpret. Po úvode a Pas de quatre sa obaja predstavili vo svojich variáciách, Salenko v tej známej s tamburínou. V záverečnej kóde doslova rozbalili svoje tanečné majstrovstvo. Cez Petipu sme sa dostali k inej žiarivej hviezde a to Mikhailovi Fokinovi. Organizátori festivalu zaistili účasť dnes najžiadanejšej interpretky baletnej miniatúry Umierajúca labuť Uliany Lopatkiny (Mariinske divadlo). Lopatkina je dokonalou labuťou. Jej osobitá interpretácia v nespočetných umierajúcich labutiach, ktoré sme videli a ešte uvidíme je jedinečná nielen fyzickými predpokladmi baleríny pre túto úlohu, ale aj jej osobitnou reinkarnáciou v mýtus labute, v mýtus Anny Pavlovej ako prvej interpretky. Lopatkina je ako zjavenie, ktoré kĺže po vodnej hladine, v dráždivom pomalom tempe, nezápasí ako splašená o prežitie, ale pokorná sa podvoľuje osudu, možno práve z lásky nad stratou svojho partnera. Extáza a kŕč umierania prichádza až v samotnom závere. Dovtedy vládne absolútny pokoj a vláčny pohyb tela a rúk. Divák celkom podľahne kúzlu umelkyne, ale zároveň ho akýsi vnútorný pud núti prosiť, aby tento umelecký zázrak neskončil tak rýchlo ako Saint-Saënsova krátka hudba. Od Fokina a tragickej melanchólie sme sa dostali k jadrnej veselosti v podobe Dona Quijotta v redakcii Alexandra Gorského, ktorý ho vzkriesil pre Bolšoj. Leonid Sarafanov (Michajlovské divadlo) a Kristina Kretova (Bolšoj balet), ktorí toto svadobné Grand pas de deux tancovali i v Bratislave, sú ideálny pár. Stokrát videné, chronicky známe pas de deux s jeho variáciami tancujú ako vesmírnu odyseu a ukazujú kam sa balet vyvinul a kam sa ešte vyvinie, do akej technickej virtuozity a k porušeniu akýchkoľvek gravitačných a iných fyzikálnych zákonov. Legendu Agrippinu Yakovlevnu Vaganovú, ktorá ako javisková interpretka vrchol nedosiahla, ale vychovala generáciu umelkýň ako Semenova, Vecheslova, Balabina, Ulanova, Dudinska, Shelest, Yastrebova, Plisecka, Ossipenko, Kurgapkina, Petrova, Moiseeva, Kolpakova a ovplyvnila nielen ruské baletné školstvo, si pripomenuli súčasní poslucháči tejto najslávnejšej baletnej školy sveta vo veľkom valčíku. 24 detí a 12 starších žiakov so suverenitou a vnútorným zanietením zatancovali v jednoduchom cvičebnom úbore virtuózny valčík. Vďaka draho vykúpenej slobode sa mohlo medzi hviezdami objaviť aj meno Giorgi Balanchivadzeho – Georga Balanchina. Sterling Hyltin a Amar Ramasar (New York City Ballet) zatancovali dueto z autorovho baletu Who Cares? ako veľkolepý a oslobodzujúci americký zázrak. Vystihli Balanchinovu poetiku vnútorného i pohybového hnutia, ktoré nie je zaťažkané prehrávaním či atletickými výkonmi, ale radosťou z pocitu byť a existovať na javisku. Záver prvej časti tvoril fragment z veľkej baletnej fresky Plamene Paríža v choreografi Vasilyho Vainonena, ktorý prvýkrát postavil namiesto baleríny do stredu deja zbor, ako hlavnú postavu. Päť sólistov a zbor predviedli baskický tanec, ktorý len naoko môže pôsobiť choreograficky jednoducho, ale pre päticu sólistov je náročný.

Dúfajme, že ruský balet tu nekončí a bude mať výrazný zástoj i v našej prítomnosti a umeleckej budúcnosti. Ale najlepšie bude za ním vycestovať a nenechať sa odradiť jeho slabým odvarom prezentovaným v našich končinách.

Hodnotenie autora: 90%

(Pokračovanie)
Foto Pavel Juráš, archiv Dance Open: Marc Haegeman, Vladimir Cherenkov, Nikolay Krusser, Stas Levshin, Tatiana Shpakovskaya, Irina Tuminene