Pryč z Česka? (3)

Pavol Juráš, 10.05.2013 0:00

Preč z Česka? (3)
Dance open – Peterburg – Den třetí

Myslím, že už po druhom diele mohlo byť jasné, prečo odísť z Česka a kto ho nečítal, nech sa vráti (zde), že tá okrídlená veta má aj nejaký vnútorný metaforický význam. Po gala z dejín ruského baletu a celom tom obrovskom meste, kde sa krása a architektonická dokonalosť palácov a chrámov mieša s chudobou a biedou vedľajších uličiek, ale i tak nad tým všetkým presvitajú paprsky mystického slnka na oblohe, ktorú nekazí žiadne pohorie, televízne veže, ani paneláky, sa zdá, že celý tento festival je absolútne dokonalý. I keď sa žiadna časť festivalu nekonala v dvoch mimoriadnych divadlách, ich zlatistý odlesk je cítiť.

V legende – Mariinskom divadle práve finišovali dokončujúce práce k slávnostnému otvoreniu (2. mája). Historická budova so svojim zvláštnym kúzlom, rozľahlými krídlami, služobným vchodom, kde sa diváci tiesnili, aby sa prinajmenšom raz za storočie mohli dotknúť svojich idolov v žiari slnka a kupol chrámu svätého Mikuláša. Naproti ošarpaná budova slávneho konzervatória, ktorú stráži socha Rimskeho-Korsakova. Zákulisie Mariinskeho divadla bolo však také malé, že celkových 1590 zamestnancov má k dispozícii iba 40 percent plochy určenej zákonom; zradila aj zastaraná javisková technika a pri nasledovnom požiari bola zničená celá zbierka historických kulís. Problém bol vyriešený tak, že na druhej strane kanála, ktorý obteká zadnú stranu divadla, bola pristavaná nová budova s ohromnou akustikou a sálou pre dvetisíc divákov, ktorá je s tým starým divadlom spojená mostom. Prvé vybrané architektonické návrhy boli celkom radikálne a vyvolali veľký nesúhlas, takže v roku 2003 bola vypísaná nová súťaž, v ktorej zvíťazil Dominique Perrault, autor napríklad budovy Národnej knižnice v Paríži. Jeho projekt divadla s dvomi tisíckami sedadiel zahŕňa zlatý plášť zo skla pretkávaného zlatistými anodizovanými hliníkovými prúžkami. Otvorenie sa plánovalo pôvodne na rok 2008 a stavba sa enormne predražila. Po ďalších dvoch či troch architektoch, podľa toho ako počítame, stavbu dokončil Jack Diamond. Budova už teraz nenávidená i oslavovaná bude mať určite zaujímavý osud. Jedni ju nazývajú nákupné centrum, iní sa vysmievajú jej farbe, ďalší samozrejme kritizujú hypermodernú architektúru zasadenú do historického centra. Valery Gergiev je však šťastný, splnil sa mu jeden z jeho snov. Samozrejme nová budova je veľké plus pre stovky umelcov, ktorí sa tiesnili v síce historicky pôvabných podmienkach, ale dnešnému spôsobu práce celkom nevyhovujúcimi.

Druhým spomínaným divadlom je Michajlovské divadlo alebo Malé divadlo opery a baletu, kde sa napríklad konala legendárna premiéra Šostakovičovej Kateriny Izmajlovovej, ktorá bola neskôr označená pamätným zhodnotením politbyra v Pravde: “chaos namiesto hudby”. Tretí významný stánok Alexandrinské divadlo, som spomenul v druhom diele. Keď prechádzate mestom, podobne ako v Prahe, vidíte, významné a dôverne známe miesta. Dom u Pikovej dámy, kde prebývala kňažná Golicinová, o ktorej sa predpokladá, že bola predobrazom Puškinovej grófky z Pikovej dámy, ktorá poznala tajomstvo troch kariet. Môžete podobne ako Raskolnikov pokľaknúť na námestí Sennaja Ploščaď a priznať svoj hriech, samozrejme reálie príbehu Zločin a trest ako napríklad byt úžerníčky pri Gribojedovom kanáli sa nachádzajú hneď obďaleč. Môžete vidieť okná bytu kde bývala Anna Pavlová, Gogoľ, Nabokov, navštíviť múzeum v dome Šaljapina, ktoré tak-tak prežilo dobu keď bol mŕtvy basista označený za Nepriateľa ľudu. Na tichom Tichvinskom cintoríne, ak rozlúštite ornamentálne nápisy v azbuke, nájdete hroby Dostojevského, Rimskeho-Korsakova, Borodina, Musorgského, Rubinsteina, Glinku či bájkára Krylova. O vizuálnych a umeleckých artefaktoch ani nehovoriac. Záverečné vyhlásenie víťazov Grand Prix po ukončení gala sa konalo v Ruskom etnografickom múzeu, v prepychovej dvorane hneď vedľa návrhov Baksta, Benoisa, Roericha, Golovina, ikon a obrazov Andreja Rublova, Ilju Repina, či Natalie Gončarovovej. Zrazu sa vám to všetko spojí, jedna súvislosť zapadne do druhej, literárne predlohy, k tomu skladatelia, choreografi, výtvarníci, inšpirácie. Zrazu sa tie oká spoja v reťazec veľkej tradície. Cítite minulé šialenstvo obyvateľov, krv z dlaždíc, kde žiakovi Nižinskému kozáci pri demonštrácii rozbili hlavu, kde pri jazierku Pavlovová a Fokin pozorovali labute, kde Ďagilev plánoval svoju umeleckú revolúciu, kde by tak mohol bývať Baryšnikov za bielych nocí a mnohé ďalšie.

Záver festivalu 22. apríla ukončilo Gala on International Ballet Stars, na ktorom defilovali svetové hviezdy. Ak je Peterburg ako mesto pôsobivým hviezdnym znamením tak ako súhvezdia na nebeskej oblohe, tak i záverečné gala je žiarivým emblémom umenia. Navyše vznikli zaujímavé partnerské spojenia tanečníkov. Hneď v prvom čísle Grand pas zo Slávnosti kvetín v Genzane bol spojený sólista Bostonského baletu Joseph Gatti a primabalerína Evgenia Obraztsova (Bolšoj balet). Obaja tanečníci dokázali mimoriadne dispozície pre osobitný štýl Bournonvilla. Radosť z tanca, dokonalá technická istota a ohňostroj virtuozity vedľa pôsobivých obrazov tým, že sólistom zdatne sekundovalo osem balerín. Gatti predviedol dve luxusné variácie bez jediného zakolísania. Allegrové pasáže, drobné kroky a battementy, cabrioly, elegantná Obraztsova, boli ako z rozprávky. Keď niekto dokáže takto dokonale zatancovať Bournonvilla, tým len potvrdzuje, že tento štýl nie je mŕtvy, ale je na svete čím ďalej menej tanečníkov, ktorí sú schopní sa s nárokmi choreografie popasovať. Christopher Wheeldon, toho netreba predstavovať. Sólisti Dutch National ballet Anna Tsygankova a princ medzi baletnou elitou pánov Matthew Golding, ktorý vyzerá ako tancujúci Brad Pitt, zatancovali plesové adagio z Prokofievovej Popolušky. Zložité, koncipované zdvíhačky, neustály vzdušný pocit, že balerína sa ani špičkami nedotýka podlahy, vytvorili dokonalú ilúziu kúzelného stretnutia dvoch zamilovaných bytostí. Známe číslo tanečníkov It Should a Been Me od Petera Martinsa zatancoval s technickou suverenitou a arzenálom najzložitejších skokov s okúzľujúcim výrazom Daniel Ulbricht (New York City Ballet). Johna Cranka pripomenuli Alicia Amatriain a Jason Reilly (Stuttgart Ballett) v duete z Onegina. Najnáročnejšie zdvíhačky a partnerské figúry interpretovali ako súčasť vnútorného sveta svojich postáv a nezostali technike ani výrazu nič dlžní. Diana a Acteon sa stal vrcholom prvej polovice. Herman Cornejo (American Ballet Theatre) a Iana Salenko (Staatsballet Berlin) spojili tradície dvoch škôl, európskej – Salenko a americkej – Cornejo. Cornejovo vášnivé fyzické tancovanie, technické dispozície čo do rozsahu, vysoké skoky, bezproblémové piruety s päť a viac otáčkami, brilantné Saut de basque a akási vnútorná fyzická vášeň silne turbulentne korešpondovali s virtuóznou Salenkovou, ktorá predviedla jedno z najkrajších fouettée aké je možné dnes u balerín vidieť. Po tomto fyzickom a erotickom tanci sa dramaturgia stíšila v meditatívnom akoby z iného sveta prezentovanom tanci lásky: v Thais Rolanda Petita, ktoré zatancovali sólisti Bolšoj baletu Olga Smirnova a Semyon Chudin. Tichá a dokonalá harmonická rytmická poézia dvoch senzitívnych bytostí vyzerala ako pretvorený vizuálny obraz sólových huslí, ktorým odpovedá orchester. Prvá polovica vyvrcholila netradične. Scénu ovládol súbor Entredos Ballet Español, ktorý predviedol vášnivé flamenco, ktoré svojou dokonalou interpretáciou a choreografickou pôsobivosťou v ničom nezaostávalo za klenotmi klasického baletu. Rytmická predohra, keď tanečníci fyzickým konaním generujú zvuk vyvrcholila v gradovanom ošiali symfonického zvuku a dokonalej súhry v úžasnom rytme.

Druhá polovica začala opäť veľkolepo – fragmentom z baletu Petipu Talizman v redakcii Vasilyho Medvedeva. Yonahovi Acostovi (English National Ballet) sekundovala Anastasia Stashkevich z Bolšoj baletu. Opäť vzácne spojenie dvoch odlišných partnerov. Acosta z Londýna a prísna disciplinovaná „klasikárka“ z Bolšoj. Obťažné entré adagio, variácie, kóda dokázali, aká je škoda, že tento Talizman od Petipu je zabudnutý. Interpreti ho predchli vášnivou mužskou túžbou a Acosta osviežil klasiku svojim vnútorným ohňom. Stashkevich popri jeho drzej tanečnej pýche predviedla okázalo chladnú dokonalú interpretáciu medzi manierou a tradíciou. Štyri moderné choreografie v druhej polovici boli pestré a predviedli možné cesty baletu. Od moderny na špičkách (Fanfare, choreografa Douglasa Lee, interpreti Alicia Amatriain a Jason Reilly) so silným konceptuálnym rozmerom, cez Transparente Rolanda Savkovica, ktorý stavia na príbehu, situácii a psychológii a to ho vedie k vytváraniu choreografie (interpreti: Elisa Cabrera a Mikhail Kaniskin), až po kompaktnú modernu Davida Dawsona, ktorý v duete A Sweet Spell of Oblivion potvrdzuje, že sa dostáva medzi najlepších súčasných choreografov. Bez zbytočnej intelektuálnej maniery, či osobnej obsesie prezentovať niečo skutočne nové, vytvára hlboko zmysluplný pohybový slovník, ktorý však nestavia na vonkajšom efekte ale vnútornom prístupe tanečníkov. Fabien Voranger z Drážďan a Jurgita Dronina z Dutch National Baletu, vytvorili sugestívnu dvojicu, ktorá ovláda dokonale moderný slovník, ovláda predovšetkým ale svoje telo a neinterpretuje modernu formálne, ale má na ňu pripravené dispozície. S pohybom a krokmi sa hrajú a tým prekonávajú iné, niekedy príliš formálne choreografie. Jediná vtipná moderna bola od choreografa Antona Pimonova pod názvom Triangle, so sólistami Bolšoj baletu: Kristinou Kretovou, Annou Tikhomirovou a Artenom Ovcharenkom. Bola to veselá scéna o tom, ako dve ruské dievočky bojujú o jedného mladíka. Choreograf sa pohrával s ľudovými prvkami národných tancov, ktoré postavil na špičky pre dámy a vytvoril milostný trojuholník, ktorý roztancoval do furiózneho čardášu. Lucia Lacarra s manželom Marlonom Dinom (Bavorský štátny balet) sa predviedli v ich brilantnom čísle, v duete z tretieho dejstva Neumeierovej Dámy s kaméliami. Toto číslo zatancovali aj na Dance Open Gala, ktoré sa v marci konalo v Bratislave a netreba ho zvlášť predstavovať. Ak sme zažili rôzne pokusy o dokonalosť v Balanchinovom Stars and Stripes, tentokrát sme ho zažili úplne dokonalé. Joseph Gatti (Boston Ballet) a Ashley Bouder (New York City Ballet) sú ideálnymi súčasnými interpretmi. Bouderová, ktorá je navyše o hlavu vyššia proti Gattimu, už len tým vytvára skvelú vtipnú rovinu, lenže Gatti je taký rýchly, taký briskný, taký elegantný, že predvádza s balerínou neskutočné divy. A to, ako sa potom každý sám vysporiada s variáciou a spoločnou kódou, je baletná lahôdka. Gattiho rotačná technika je zázrak. Spôsob akým a ako rýchlo točí secondy, z ktorých prejde bez problémov do deviatich piruet, ktoré s pribúdajúcimi obrátkami spomaľuje a nakoniec 5 sekúnd vydrží v póze s nohou na passé, taliansky changement de pied, je interpretačný vrchol. Technická krása a osobný šarm Bouderovej až po také nuansy, ako spôsob akým otočí dvojitú piruetu v arabeske, ako povýši pas échappé, to je baletný orgazmus.

Dramaturgia gala večera pripravila mimoriadne finále. Vzkriesila klasickú choreografiu Valpružinej noci z Gounodovej opery Faust a Margarétka v choreografii Leonida Lavrovského. Ale akoby to nebolo samo osebe málo, postavila do troch rolí tri celkom odlišné a typovo vyhranené osobnosti. Daniel Ulbricht ako Pan, Anna Tsygankova a Matthew Golding ako Bakchus. Po zborovom úvode nasleduje slávne adagio, variácie všetkých troch sólistov a spoločný orgiastický ansámblový záver. Technicky vybrúsená choreografia ako pocta tanečníkom a baletnému vokabuláru, upútala svojou nádherou a spôsobom interpretácie. Obrovský ansámbel priezračných bytostí, elfov, dryád, zaplnil javisko a vytvoril fantastické tableaux ako z grand opery. Obzvlášť mimoriadne šťastné (a mohli by sa tým poučiť i domáce gala) sa javí využiť k scénam, v ktorých to pôvodne bolo aj ďalších tanečníkov. Večer nepôsobí potom chudobne, len samé duetá, ale má aj divadelný rozmer. Tsygankova so svojou nádhernou postavou a baletnými rukami bola dokonalou erotickou ženou, múzou či bohyňou v ťažkej choreografii (nádherné Pas baloné sauté v diagonále) a Golding, ktorý skoro nahý ako oživená tancujúca antická socha bol jej partnerom, vytvorili fyzicky dokonalý pár. Ulbricht v trikote s holou hruďou a výrazným líčením bol zase správny, rozšafný i démonický škriatok, ktorý charakter roly nehádzal na výraz, ale vytváral ho dokonalou interpretáciou choreografie. Fascinujúci záver gala.

Typická dance open-ovský prídavok je inscenovaná klaňačka, v ktorej všetci účinkujúci predvedú krátku variáciu. Niekedy je to lepšie ako celé dlhé tanečné ukážky v programe a rozhodne je to výborná bodka za večerom, o ktorom si v našich zemepisných šírkach môžeme nechať len snívať. Informácie o Grand Prix i s fotogalériou svetových hviezd nájdete v Baletnej panoráme (zde). Predstavenie snímala ruská televízia a dokument o festivale pripravila aj medzinárodná stanica Mezzo, takže si možno budete môcť porovnať prečítané s tým, čo uvidíte. Nezdolateľná energia a veľkolepé plány a schopnosť ich realizovať, ktoré má riaditeľka Ekaterina Galanova, schopnosť zaistiť sponzorov, vytvoriť mediálny boom, glanc pre festival, získať televízne štáby z celého sveta, usadiť v hľadisku umelecké honorácie z celého sveta a dať tomu strhujúce finále je obdivuhodná a mala by byť nasledovaná. Bedlivé umelecké oko umeleckého riaditeľa Vasilyho Medvedeva, jeho tichá súhra s prednými svetovými tanečníkmi, pedagogické a mentorské oko sú záruka umeleckej kvality. Dvojica, ktorej súhra spočíva v rovnováhe medzi spoločenskou udalosťou a umeleckým sviatkom, čo k veľkému umeniu, primabalerínam osobitá spoločnosť a povedzme kľudne high society a exkluzívna pompa patrí. Vybudovali festival a udržujú ho v presných súradniciach, posúvajú ho však vyššie a vyššie.

Podivuhodné mesto vybudované na močiari so všetkou nádherou skoro ako biblický nebeský Jeruzalem. Výnimočne nemôžem súhlasiť so Shakespearom. Slavnosti skončily a pohltil je vzduch, průhledný vzduch. A jako ta přízračná nádhera i nebetyčné věže, skvostné paláce, mohutné chrámy, ano i sám svět a vše, co k němu patří, rozplynou se jak slavnost nehmotná – a nebude po nich ni dým. I keď slávnosti Dance Open skončili, večné mesto baletu stále stojí i so svojimi pyšnými chrámami umenia. A divák odchádza bohatší a skúsenejší ako bol predtým. Môže v slobodnom svete ísť tam, kam chce. Uspokojiť sa s tým čo dostáva vo fastfoode domácej produkcie, či odísť na slávnostnú večeru. Môže odmietnuť konzumovať za svoje peniaze pokusy amatérskych kuchárov, ktorí zničia kvalitné suroviny, alebo sledovať prácu špičkových kulinárskych majstrov a stať sa gurmánom, ktorý vie rozlišovať medzi supermarketom a produktom osobne pripraveným s profesionalitou, sebazaprením a láskou. Táto pluralita možností je jednou z najväčších vymožeností nášho storočia, popri všetkej tej mizérii, ktorú musíme absolvovať.

Vďaka precíznej príprave festivalového tímu máme k dispozícii luxusné fotografie od prvotriednych svetových baletných fotografov: Nikolaja Krussera, Stanislava Belyaevskeho, Marca Haegemana a dalších takže ku každému číslu si čitateľ môže urobiť aspoň malý osobný obrázok. malú súkromnú predstavu.