Bratislavská vzpomínka na Oskara Nedbala

Bratislavská spomienka na Oskara Nedbala 

Zhodnotenie prínosu Oskara Nedbala pre českú hudobnú kultúru ponechám na českých hudobných historikov a obmedzím sa na jeho bratislavské pôsobenie v rokoch 1923 – 1930, kedy bol riaditeľom (v niektorých rokoch s Václavom Jiříkovským spoluriaditeľom) Slovenského národného divadla.Hoci dnes sa všeobecne jeho prínos pre rozvoj slovenského operného divadla hodnotí o čosi menej, než prínos jeho synovca Karla (šéf opery v rokoch 1928 – 1938), veci treba vidieť v širších súvislostiach. Zaiste Karlova dramaturgia bola oveľa progresívnejšia než dramaturgia šéfov opery pracujúcich pod Oskarom (Dědeček, Holeček s ktorými dramaturgiu formoval) a bratislavský súbor bol v tridsiatych rokoch už podstatne zrelší. No treba si uvedomiť, že Oskara neúmerne zaťažovali administratívno-finančné povinnosti, ktoré po jeho tragickom skone vyriešil podnikateľ Drašar.

V čom spočíva teda prínos Oskara Nedbala? Nadväzujúc na krátky no plodný prínos Milana Zunu Nedbal významne pozdvihol úroveň orchestra i zboru Slovenského národného divadla, vytvoril tradíciu symfonických koncertov, zapojil bratislavský súbor do medzinárodného operného diania, propagoval českú operu (české úradníctvo tvorilo leví podiel publika) a vytvoril si vrelý vzťah k opere slovenskej a jej prvým interpretom. Ak tieto hodnoty analyzujeme bližšie, tak zistíme, že ako dirigent (hoci väčšinu inscenácií najmä svetového repertoáru ponechával na svojich podriadených) naštudoval v Slovenskom národnom divadle predovšetkým najznámejšie české opery, ale tiež Foerstrovu Deboru, Folprechtovu Lásky hru osudnú, Novákov Lampáš, Smetanovu Libušu, Jirákovu operu Žena a boh, no dvakrát uviedol prvú slovenskú operu Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland a aj pokus Figuša Bystrého o národnú operu Detvan. Za sedem sezón, v ktorých niekedy počet premiér dosahoval dvadsiatku, zo svetového repertoáru naštudoval iba Wagnerovho Holanďana, Lohengrina a Zlato Rýna, Goldmarkovu Kráľovnú zo Sáby, Straussovho Ružového gavaliera a Flotovovu Martu.Do repertoáru prirodzene pretlačil aj svoje diela operné (Sedliak Jakub), operetné (Vinobranie, Donna Gloria) z baletov Andersena, no hlavne úspešné Z rozprávky do rozprávky (53 repríz). V rámci symfonických koncertov, z ktorých viaceré boli venované výročiam významných osobností (Smetanu, Maršíka, T. G. Masaryka, Schuberta, Foerstera, Štefánika), pravidelne uvádzal Smetanovu Moju vlasť, ďalej Slovanské tance, z menej známych overtúru Maryša od Nováka, Half-Time od Martinů, Jirákovu 1. symfóniu  či Folprechtovu kantátu Hymnus vzkriesenia, ale v roku 1930 aj Moyzesovu Symfonickú overtúru či Bellov operný fragment Jaroslav a Laura, zo svetového repertoáruz Mahlerou 4. symfóniu. Pokiaľ ide o interpretov, Nedbal mal vrelý vzťah k prvej dvojici slovenských operných spevákov – Helene Bartošovej a Jankovi Blahovi a vzhľadom na svoje kontakty vo svete (najmä Viedni) dokázal do Slovenského národného divadla pritiahnuť významných svetových sólistov (Mariu Nehmet, Rosette Anday, Máriu Olczewskua, Adu Sari, Lea Slezaka, Kiristinu Morfovú, Kolomana Patakyho, Georgija Baklanova a rovnako tak české operné hviezdy – Emu Destinnovú, Richarda Kubklu,  Pavla Ludikara, Otakara Mařáka. Povesť súboru upevnil dvojnásobným hosťovaním v pražskom divadle Varieté (v roku 1930 s účasťou Fjodora Šaljapina), no historici najviac spomínajú zájazd do Španielska (1924),v ktorom Slovenské národné divadlo (s niektorými vypožičanými českými sólistami) uviedlo 16 predstavení V Barcelone a Madride.

Dňa 26. marca uplynie 140 rokov od narodenia tohto významného českého dirigenta, skladateľa (opereta Poľská krv znesie porovnanie s najlepšími Lehárovými opusmi) a člena slávneho Českého kvarteta, ktorého umelecké ambície boli vyššie než to v tej dobe dovoľovali spoločenské podmienky. Bratislava sa s ním rozlúčila len pár dní po jeho smrti Tryznou, ktorej posledným hudobným číslom bol Valse triste z jeho baletu Rozprávka o Janovi (Pohádka o Honzovi).
Foto archiv