Baletní panorama Pavla Juráše (107)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Baletný a tanečný záver roku v Brne
* K čomu nám sú mladí choreografi? – Ateliér v NDB
* Alžbeta a Salomena
* Krásne výkony vo Vaculíkovej Anne Karenine
* Fotogaléria Strings z Zürichu
***

Po Panoráme spoza hraníc sa vrátim trochu k Brnu. K projektom, ktoré sa do mediálnej pozornosti moc nedostali. Poslednú dobu je možné v moravskej metropole vidieť rôzne pohľady na balet súčasnosti a minulosti, či skôr tanec. Nový šéf baletu Mário Radačovský vzkriesil ideu choreografického Ateliéru, ktorý kedysi založila Lenka Dřímalová, ktorá ho potom sama pochovala možno aj preto, že úroveň nebola dostačujúca ani na choreografické laboratórium, kde si členovia súboru, ktorí sa cítia disponovaní (a že ich je) vyskúšajú prácu tvorcu. Tento aspekt sa potvrdil aj teraz. Mnoho povolaných, málo vyvolených. Úroveň jednotlivých choreografií je taká kolísajúca, že snáď mala zasiahnuť aj dramaturgia a šéf a niektoré čísla radšej vypustiť, lebo neniesli ani elementárne znaky remesla a invencie už vôbec nie. Podobne ako dnes vo všetkom i v choreografii si každý myslí, že stačí mať poruke interpreta, svoju obľúbenú muziku a niekde dielo predvádzať a už sa zrodil choreograf. Nie je to tak. Genéza je zložitejšia. A choreografa neurobí ani vysoká škola v Prahe, kam sa mnohí utiekajú, aby získali vysokoškolský diplom. Je to podobne ako v profesiách napríklad réžia divadelná či filmová. Talentov je ako šafranu a tvorcov kontinuálne pracujúcich, ktorí by mali šancu rásť, ktorí by k tomu dostali priestor, je tiež málo. Ani mladú generáciu už etablovaných choreografov, napríklad na úrovni tvorčích projektov, si žiadny šéf nijako zvlášť do svojho súboru nepozýva. Veľký zástoj cudzincov, ktorí nemajú dispozície pre klasický balet vo veľkom súbore ako je Brno a túžia choreografovať, je neúrekom. Ich nedostatky interpretov sa tu ešte znásobujú, keď majú sami niečo vytvoriť. Väčšinou sa jedná o infantilné pokusy buď byť originálny alebo naivne pospájať nejaké tie arabesky, nejako to zaobaliť a dielo je na svete. Možno nabudúce viac rezať a neutrápiť diváka, dať väčší priestor do minutáže tvorcom, ktorí majú talent, predpoklady a potrebujú sa ďalej rozvíjať a ich nelimitovať minutážou.

Táto povinná minutáž poškodila choreografiu Markéty Habalovej Mezi světy, ktorú pôvodne vytvorila pre absolventský ročník brnianskeho Konzervatória (tu). Pôvodných tridsať minút logicky napísaného libreta a vypointovaného príbehu, hudobnej dramaturgie a psychológie postáv musela okresať o polovicu, čím sa jej idea logicky scvrkla. Veľká škoda, lebo Habalová už mnohokrát preukázala potenciál i schopnosť svoje zámery čitateľne realizovať a v pohybovom slovníku, čo je to najdôležitejšie v choreografii, hľadať vlastné vyjadrenie a nekopírovať obľúbené figúry, ktoré obdivujeme v cudzine, na webe a podobne. V diele vyniká kľúčové dueto, ktoré by obstálo aj samostatne. Krátenie hlavne ublížilo ingredienciám Habalovej libreta, kde pôvodné libreto bolo vyvážené medzi dramatické aj komické situácie. Komické prvky sú v choreografii obzvlášť problémom. Tak ako komické balety. Všetci sa radšej schovávajú za intelektuálny háv tragédií a v bohato komponovaných depresiách útočia na citové zmysly divákov. Nie je to len fenomén domáceho prostredia, ale rovnako je to aj vo svete. Že by si mladý tvorca trochu zo seba urobil srandu alebo priniesol pozitívnu energiu a radosť na scénu, o tom nemôže byť ani reč.

***

Tragicky o mesiac neskôr dopadol projekt Hany Litterovej a Zuzany Lapčíkovej Alžběta a Salomena. Nie neznáma Hana Litterová, tentokrát podpísaná aj pod scenár a réžiu, precenila svoje sily. V hybridnom projekte, ktorý mal spojiť tanec, činohru a hudbu do moderného javiskového tvaru vyšlo inscenátorom obludné bludisko bez východu. Herci pateticky memorujú texty, ktoré sa obmedzujú na kópie biblických textov, parafrázy a neustále vypočítavanie majetku bohatej rodiny Smiřických, o ktorých dielo pojednáva. Litterová zle vsadila kartu v scenári na pochopiteľnosť, psychológiu a motiváciu postáv. Kým herci hovoria monológy, tanečníci dialógy vedú v naivnej pantomíme, ktorá už ani nemôže byť horšia. Presný opak logického usporiadania, ktoré by sa ponúkalo. Nie je jasné, prečo matka nenávidí Alžbetu, ktorú zatvorí do podzemného žalára. Ako zázrakom sa potom u nej objaví vykúpenie – Ota Jindřich. A ten sa ako dostal do tejto kobky? Zrazu celí zamilovaní ruka v ruke spolu blúdia väzením. Tieto nelogickosti narastajú (matka hovorí: dnes nemá miesto žiadna čierna a je sama celá v čiernom kostýme).

Zdvojenie postavy Alžbety medzi herečku a tanečnicu neprináša nič, pretože herečka je stále na scéne a keď príde tanečnica tancovať variáciu na jej monológ sú tam spolu. Žiadne rafinované vymieňanie protagonistiek ako Litterová sama zažila v kultových baletoch Libora Vaculíka. Samozrejme aj takéto postupy sú v dnešnom divadle možné, ale museli by mať opodstatnenie. V diele sa niet čoho chytiť. Je presýtené sexuálne naivnými scénami, ktoré sa okrem javiska odohrávajú vo veľkých detailoch ešte aj v projekcii, ktorá len ukazuje infantilné a nad dimenzované zachádzanie s týmto médiom. Čo je ale horšie je fakt, že choreografka nevykresala iskru svojho pohybového slovníka, za ktorý v minulosti bola aj ocenená. Mrežou väzenia je malá scéna Reduty ešte zmenšená a postavy tak tancujú akési podivné útvary na dvoch metroch štvorcových. Tanečné postavy sú matné. Nie sú v žiadnom dejovom oblúku vývoja, ani motivácie. Príchod Ota Jindřicha v pláštiku je ako z iného baletu, keď sa zjaví dobrosrdečný princ.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat