Baletní panorama Pavla Juráše (134)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Giselle Johna Neumeiera – slovo k tradícii
* Znetvorený riaditeľ Bolšoj baletu končí
* Čo sleduje Magdalena Matějková?
***

Vitajte! Posledný diel z tohtoročných 41. Hamburských baletných dní. Giselle v redakcii Johna Neumeiera. Potom, čo sa choreograf vo veľmi mladom veku tvorcu vyjadril ku odkazu klasiky a inscenoval trojlístok Labutie jazero, Luskáčika a Spiacu krásavicu, došiel vedľa reedícií diel z éry Baletu Russes aj ku Giselle ako chef d’œuvre romantizmu. Zásadné príspevky Neumeiera k interpretácii Giselle sú dva. Ad 1 – využíva rozsiahlu pôdorysnú štruktúru partitúry, aby mal dosť času na vypracovanie rozsiahleho romantického baletného tableaux. Keď iní bezradne škrtajú, nevediac čo s veľkými hudobnými plochami zvláštnej romantickej kvality, Neumeier hrdo rozpracováva tradičný sujet, ktorý obohacuje o svoj slávny rozprávačský talent. Jasne je profilovaný Albrechtov priateľ Wilfried, ktorému sa zjavne nepáči kratochvíľa svojho pána. Zároveň choreograf touto postavou dopovedá, aký vojvoda v skutočnosti je: mladý, nezrelý, možno aj hlúpy. Egocentrický a skutočne sa nehodiaci do sveta mimo paláca. Albrecht si síce vyzlečie plášť a uniformu šľachtica, ale celkom prirodzene si k odevu mladíka Loysa ponechá meč. Blbec? Musí ho na to upozorniť kamarát. A keď Giselle narieka, že jej kvetinka má osudný počet lupienkov a hrozí strata jej lásky, je to Wilfried, kto chytro jeden lupeň utrhne, aby počty na okvetných lístkoch dosiahli zdarný výsledok. Silne podčiarknutá je aj matka Giselle Bertha, ktorej Neumeier dáva aj sociálny charakter drámy, keď je matka slepá. Tým je viac než v iných verziách odkázaná na svoju dcéru a jej bezmocnosť sa stupňuje.

Rafinovane, ako ešte v dejinách tanca nikdy, je vykreslená snúbenka Albrechta Bathilda. Presne naopak ako väčšina choreografov, ktorí z nej robia nudnú postavu či vyspelú femme fatale, ju Neumeier stavia do mladého veku, ako boli zásnuby na kniežacích dvoroch romantickej éry bežné. Nesie si na poľovačku macka, s ktorým sa hrá. Aj keď jej zjav prezrádza, že bude čoskoro krásna a reprezentatívna manželka, jej obmedzený pohľad na svet, ktorý dozoruje guvernantka, je viac než jasný. A tak tu stoja dvaja snúbenci – Bathilda na prahu dospievania a rovnako tak nezrelý vojvoda Albrecht. Rozdelenie úloh vhodné pre veľkého dramatika. Odhalenie vojvodu sa tak nekoná kvôli Hilarionovi, ktorý je viac než sympatický, ale preto, že k domčeku sa vráti družina z dôvodu, že Bathilda si tam zabudla svoj talizman oného – macíka. Keď som sa dotkol Hilariona, ten je jedným z najsympatickejších. Je to skôr on, kto jasne pasuje ku Giselle. Nie je taký pekný a fyzicky očarujúci ako Albrecht-Loys, ale je to verný priateľ. Excentricky krásna je scéna príchodu družiny. Neumeier vo svojej modernej výtvarnej kompozícii s Yannisom Kokkosom necháva prísť vyzdobených poľovníkov v elegantných uniformách pre lov. Nezahodí ani nuansy čo sa ponúkajú, ako dámy v jazdeckom odeve, ktoré už bolia nohy, sprievod lovcov, ktorí pánom pomáhajú, Jagdmeistera. Vpádom tejto aristokratickej menšiny na teritórium vidieka aj vtipne ukazuje komické rozdiely ich životov. Bathildin otec princ von Kurland je starý pán, jediný dalo by sa povedať dospelý a skúsený a aj ten v osudovej križovatke situácií zlyhá. Neumeier prebohato rozpráva o všetkých účastníkoch drámy. Aj v druhom dejstve necháva k hrobu Giselle dôjsť jej úbohú matku, ktorú ako ináč sprevádza verný Hilarion (viď tým, že on je všeobecne ako vinník skazy dievčaťa odmietnutý a matka Giselle necíti voči nemu výčitky) a modlia sa spolu pri čerstvom hrobe. Matka dokonca z povery o mieste, kde jej dcéra na večnosť odpočíva, kreslí okolo hrobu ochranný kruh, aby zastavila zlé víly, ktoré by sa duše jej nevinnej dcéry mohli zmocniť. Práve tento kruh neskôr chráni Albrechta pred tanca chtivými mŕtvolami. Dôležitý symbol, ktorého význam je rozkúskovaný a jasný koniec dostáva až v závere baletu, je kvetina. Ak ju Albrecht skoro zboxuje, lebo mu lezie na nervy, Giselle s ňou tancuje. Na konci sa tento význam jasne kodifikuje, keď Giselle miznúca už v prvých lúčoch slnka, prináša Albrechtovi kvetinu. Posledný dar? Zbohom. Keď slnko dosahuje intenzity takej, že priezračná krajina sa napája jeho lúčmi vidíme, že kvetina už nie je biela, ale červená ako krv. Celý balet je s veľkým vkusom inscenátora pretkaný pradivom vzťahov, ktoré pomáhajú dráme, využívajú pre profiláciu krásne hudobné pasáže a nesnažia sa pritom o nejakú prvoplánovú rekonštrukciu baletnej pantomímy 19. storočia.

Ad 2 – je to Neumeierova veľká úcta a láska k tradícii baletu. Je to samozrejme on, kto životne obdivuje ťažké osudy veľkých umelkýň, kto si považuje bolestného génia, ktorý v mnohých prípadoch bol skazou samotného umelca. Neumeier prizval k spolupráci na choreografii legendu najpovolanejšiu Nataliu Makarovu. O jeho pocte klasickému baletu svedčí, že na predchádzajúcej inscenácii titulu v Hamburgu zase pracovala ešte legendárna Galina Ulanova. Týmto druhým bodom sú povedané jasne A aj B. „A“ je tradícia a plnohodnotné uvedomovanie si odkazu. „B“ je prístup Neumeiera k pasážam, ktoré sú zdanlivo voľné. Tam choreograf vytvára osobitý pohybový slovník, ktorý vedome stavia do príkreho kontrastnú k tradičnej choreografii. Extravagantné pohyby, lomené figúry, rýchle tempo kontrakcií, bolestné vnútorné monológy postáv vypĺňajú plochy hudby. Výborným príkladom je predohra, ktorá je monumentálnym tableaux, kedy vidíme priateľov a celú obec trúchliť nad mŕtvou Giselle. Jednota sošnej kompozície sa rozpadá na kánonické pohyby aktérov, ktorí na dramatickú hudbu predohry prežívajú svoj osobný bôľ nad stratou dcéry, priateľky, kamarátky. Táto sýta scéna celkom šokujúco otvára príbeh. Podobne na mnohých miestach, kde si to žiada Neumeierov rozprávačský talent, sa takáto situácia stane.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat