Baletní panorama Pavla Juráše (146)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Aktuality
V rámci divadelného festivalu Divadelní svět Brno, ktorý v tohtoročnom ročníku zmenil všetko možné, sa dostal na program aj balet. Konečne! Je to trochu zaujímavý dramaturgický úkaz, nie faktom – balet vedľa hegemónie činohry, to je záslužné – ale voľbou súboru. Len málo divákov mohlo z marketingovej kampane pochopiť, že nepríde slávny „dospelý“ súbor, ale malý súbor, ktorý tvorí šestnásť tanečníkov do dvadsať rokov – Bayerisches Staatsballett II. Junior Company. Po slávnych hosťovaniach, ktoré Brno hostilo, či už to bola Eifmanova Červená Giselle, Kresnikova Ulrike Meinhof, či fantastické ochutnávky nemeckého repertoáru, ktoré exportoval Rudo Kubičko, je to riskantný krok. Našťastie veľký riaditeľ z Mníchova Ivan Liška ťaží v dramaturgii pre juniorský súbor zo svojich kontaktov, a tak mládežníci zatancovali Balanchina, Manena, Duata, staré, dnes už klasické, bezpečné diela, ktoré sa neopozerajú a môžu slúžiť ako pripomienka bujarých rokov tanečnej renesancie. Zároveň je to aj spovedné zrkadlo školstvu a mladým tanečníkom.

Večer v mnohých vrstvách podnetný, aj keď zle prezentovaný a trápne uvedený. Najväčšia chyba je, že možno príliš zahladené vedenie volilo ako štvrtú časť prapodivnú inscenáciu Obrázkov z výstavy. Keby strčili do večera rekonštrukciu škandálneho Triadického baletu, urobili by lepšie (tu). Direktor Liška si situáciu ešte sťažil, keď balet sám uviedol a vychrlil na divákov zmäť mien, nápadov, inšpirácií. Miesto kvízu kto pozná na javisku citácie výtvarných gigantov ako Klein, Beuys, Picasso, Oppenheim, Lichtenstein, Magritte, Pollock, Koons, Mondrian, Seurat (niet nič hlúpejšie od inscenátorov ako divákovi podsúvať, aby miesto sledovania tanca niečo hádal), sa dielo zvrtlo skôr v hádanie, kto z troch choreografov akého iného choreografa vykradol či citoval.

Trojica domácich choreografov Ivan Liška, Norbert Graf, Ayman Harper vytvorili balet podpriemernej kvality. Do tajničky zahalená bezmocnosť čnela, okrem dvoch nápaditých „kartiniek“, až ku stropu. Najlepšie dopadlo sólo, ale celkom infantilne priradené k chalúpke Baby Jagy, ktoré s atletickou kondíciou a silou predviedol Carl Van Godtsenhoven. Ten sa už predtým rozohrial v Balanchinovom Allegre Brillante. Samozrejme títo mladí netancujú poetické Balanchinove veršovanie tak ako svetové celebrity, ale rozhodne ho netancujú tak biedne, ako sú biedne domáce pokusy. Obzvlášť páni pôsobia ako pracovití pútnici pred bránami zasvätenia; vysokí, s krásnymi líniami, elegantnými port de bras, štýlovosťou a javiskovou energiou. Van Godtsenhoven sa cíti na javisku šťastný a silný, nebojí sa, užíva si priestor a krásne zmysluplné tancovanie. To potvrdil ešte v tretej role, v Manenovom rannom Concertante, kde excentrická holandská legenda opäť stavia balet ako symbolistickú katedrálu, ktorá rastie k nebotyčným výškam. Na partitúre pre balet výborného skladateľa Franka Martina (Brňania si možno spomínajú na jeho Etudy kedysi v Mahenovom divadle, 2002) sa dnes legenda nehanbí za svoje mladé pokusy vyrovnať sa s pocitom vstúpiť na scénu, tancovať a tvoriť. Len demi point si hrať a existovať tak, akoby nebolo možné inak.

Duatovo mladícke impromptu do sveta hviezd choreografie Jardí Tancat, mladými interpretmi dostalo novú dimenziu. Neutopilo sa v španielskom kolorite, chuti vyčvachtať sa v lorcovskej tragike, ale dosiahlo až tam, kde sa pohyb javí ako nutnosť a ľudská prirodzenosť k vyjadreniu. Tanečníci nehyperbolizovali, neprehrávali, ale na boso fyzicky rozjímali a vzali za svoje emotívne vírenie lkajúcej Marie del Mar Bonet. Vedľa Van Godtsenhovena hviezdila Isidora Marković, sólo v Allegro, sólo v Manenovi i Duatovi. Perspektívna dáma podobne ako Marten Baum, Simon Jones, Francesco Leone či zaujímavá Marta Cerioli. Škoda, že sa festivalový manažment zmohol akurát na preklad pár viet z nemčiny k jednotlivým baletom, podivné orákule s obdarovaním slávneho rodáka Lišku fľaškou vína; nedodal podujatiu patričný rámec. Lebo aj keď je to len akási nadstavba ku škole, včelín k rastu, skúsenostiam, zbieraniu návykov a rozvíjaniu talentu, títo hostia by si zaslúžili omnoho viac.

Naopak druhý deň žiarili v Mníchove českí umelci. Lukáš Slavický zopakoval svojho Armanda v Dáme s kaméliami. Debutoval po jeho boku Adam Zvonař ako Des Grieux v druhej pánskej hlavnej roli milovaného Neumeierovho baletu. Ich milenkami boli Ekaterina Petina ako Marguerita a Séverine Ferrolier ako Manon. Aj sám tanečník je nadšený: Tančit Des Grieuxeho po boku prvních sólistů Bavorského státního baletu je pro mne krásný zážitek. Moc děkuji Ivanu Liškovi za obsazení do tak podstatné role v baletu Dáma s kaméliemi.“

Dáma s kaméliemi - Adam Zvonař ako Des Grieux (foto archiv A. Zvonaře)
Dáma s kaméliemi – Adam Zvonař ako Des Grieux (foto archiv A. Zvonaře)


Čo sledujem

François Alu (foto Julien Benhamou)
François Alu (foto Julien Benhamou)

Sú to dva roky, čo som v Panoráme upozornil na debut člena baletu Parížskej opery Françoisa Alu v postave Basilia (tu). Za tie dva roky tanečník urobil svojou pracovitosťou, premyslenou javiskovou interpretáciou a vysokým nasadením, ktorým sa zmocňuje rolí, ohromnú kariéru (BPPJ 73 tu, BPPJ 75 tu, BPPJ 62 tu). Dostal sa na titulky prestížnych francúzskych časopisov, poskytol desiatky rozhovorov, postúpil na pozíciu Premier Danseur, ale aj zostal skromným, poctivým umelcom, ktorý s obľubou navštevuje aj činoherné predstavenia. Françoise nevybral konkrétne video z YouTube, ale skromne poprosil, že by chcel prezentovať tvorbu Charlieho Chaplina. Prečo? „Pretože pre mňa to bol úžasný umelec, kompletný umelec. Bol producent, hral, tancoval, organizoval a pracoval tak tvrdo, toľko, až uspel!“ hovorí nespochybniteľná hviezda francúzskeho baletu. Takže, až budete mať voľný večer, siahnite s odporučením sympatického tanečníka po niektorom z Chaplinových filmov. Nepatria do starého železa. „Pre mňa je skvelým príkladom, kým by som časom chcel byť: kompletným umelcom.“

V článku sú použité citácie z článkov a rozhovorov:
www.ballet.co.uk – Simonetta Dixon a Mandy Kent: Roberto Bolle – Principal Dancers,
The New York Times – 13. 6. 2007 – Roslyn Sulcas: Returning to a Favorite Role for an Almost-Final Goodbye,
The New York Times – 25. 6. 2007 – Gia Kourlas: A Final, Radiant Juliet, Then Farewell,

www.alainelkanninterviews.com – 22. 7. 2007 – Alain Elkan: Roberto Bolle www.granmilano.com – 24. 6. 2011 – Roberto Bolle on why Natalie Portman should give back her Oscar… and more (interview),
www.granmilano.com – 14. 6. 2012 – Roberto Bolle: I conquered America… ABT, Black Swan and solitude (interview),
www.granmilano.com – 6. 6. 2013 – Roberto Bolle: Being a star is hard (interview),
www.swide.com – 3. 9. 2013 – Roberto Bolle on beauty, love and talent (interview),
www.granmilano.com – 28. 3. 2015
 Roberto Bolle on (not) retiring at forty (interview)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na