Bohéma: Murger – Puccini – Konwitschny

Najnovšia bratislavská inscenácia Pucciniho Bohémy z dielne Petra Konwitschneho patriaca k jeho „umierneným“ réžiám bola slovenskou kritikou prijatá pozitívne a podobný názor na ňu zdielam aj ja. Predsa však cítim potrebu uviesť na pravú mieru niektoré vyhlásenia inscenátorov (dramaturga a režiséra), ktorí sa svoju podobu diela snažia prezentovať div nie ako obrazoborecký čin. Doterajším inscenátorom a ich divákom vyčítajú podliehanie sentimentalite a dojímanie sa ľúbivými melódiami skladateľa. Preštudoval som si recenzie posledných dvoch inscenácií Bohémy v SND (1977 v réžii Braňa Krišku a 1994 Václava Věžníka), v ktorých recenzenti unisono akcentovali vyhnutie sa sentimentalite. Ani pôvodne florentskú inscenáciu Jonathana Millera, ktorú som videl v roku 2005 v Paríži, nepokladám za sentimentálnu, podobne postmodernistické naštudovanie Jonesa a McDonalda v Bregenzi v 2002 a klasická (popisnorealistická) Zeffirelliho inscenácie vyvažuje nákazlivý poetizmus niektorých výjavov dôsledným realizmom iných. Voči spomínaným réžiám je Konwitschneho divadelný názor modernejší, no rozhodne nie jediný pravý. Taktiež si treba uvedomiť, že medzi sentimentalitou a citovosťou sú veľmi krehké hranice, pokiaľ pred prvý pojem nevsunieme adjektívum „prehnaná“ a pred druhé „pravá“. Niekto si môže poplakať aj nad nesentimentálne stvárnenými tragickými osudmi, iný aj sentimentálny „doják“ môže prijímať s odstupom. Kto má teda najväčšiu zásluhu na tom, že väčšina divákov sa dojíma nad osudom Mimi? Sú to inscenátori, Puccini, Murger alebo povedané s Miguelom Unamunom tragický pocit života v ľuďoch a národoch?

Murgerova Bohéma
Spisovateľ a člen parížskej bohémskej skupiny (od tridsiatych po päťdesiate roky 19. storočia) vydal svoje memoáre najprv časopisecky (1845-49) s názvom Scény z bohémy, potom ako divadelnú hru s pomocou Théodora Barriéra s titulom Život bohémy (v 1849) a napokon ako knihu Scény zo života bohémy (v 1851), ktorú Goncourtovci označili za vstup socializmu do literatúry napriek tomu, že Marx pokladal bohémov za lumpenproletariát. Pôvodne sa pod pojmom bohém rozumel cigán či vagabund pochádzajúci z Čiech, od 1830 (kedy ho použil Balzac) sa pod ním chápali mladí umelci žijúci na pokraji spoločnosti a revoltujúci proti nej. Z ich mikroprostredia vznikol celý rad literárnych a divadelných diel. Napríklad slávny fotograf Nadar v roku 1845 publikoval román Šaty Déjaníry (s hrdinami navlas podobnými postavám z Murgera) a posledným echom témy boli Spomienky Schaunarda (1887) od Alexandra Schanneho. Významné bolo ale aj dielo vydané troma bohémami (Nadar, Noel, Lélioux) rok po Murgerovej smrti v roku 1862 s názvom Život Murgera a pravá história bohémy. Najvlastnejšou charakteristikou umelcov, ktorí sa vedome alebo vynútene, dočasne alebo natrvalo (pretože ich diela boli nepredajné) vyčlenili zo spoločnosti, bola okrem biedy, slobody a mladosti aj láska vyjadrená ich vzťahom ku grisetkám. Pojem pôvodne označoval len chudobne oblečené dievča, neskôr sa k tomu pridala charakteristika koketnosti. Boli to dievčatá zarábajúce si prácou (ako šičky, robotníčky, neskôr modelky), ktoré sa po celotýždennej drine mohli cez nedeľu povyraziť s mladými študentmi a umelcami. Najlepšie ich charakterizuje postava Marcela z Mussetovej novely Mimi Pinson, kde tvrdí, že sú čestné, úprimné, veselé, maškrtné, hladné a smädné a vedia ľúbiť, z čoho vyplýva, že ich nemožno spájať s loretkami, ktoré sa už blížia ku kurtizánam.Stewe Bradshaw, autor knihy Kaviarenská spoločnosť a život bohémy od Swifta po Dylana, uvádza, že popri realisticko-autobiografickej a ironickej línii rozprávania je už  aj u Murgera  prítomná rovina sentimentálna. Autor vraj vyšperkoval bohémov pre potešenie meštiakov a ponúkol im lákavý pohľad na pre nich nedostupný životný štýl.

Pucciniho Bohéma
Hoci na svetovej premiére opery v Turíne Claude Debussy vyhlásil, že ešte nikto tak skvele nevystihol atmosféru Paríža ako Puccini, viacerí autori (a myslím si že oprávnene) pripisujú tejto opere univerzálnu platnosť. Sám Puccini sa počas konzervatoriálnych štúdií začlenil do milánskej scapigliatúry (modernejšej obdoby parížskej bohémy), počiatkom rokov deväťdesiatych v Torre del Lago sa priatelil s mladými výtvarníkmi zo skupiny macchiaolistov (najznámejší člen tohto výtvarného prúdu bol Boldini, autor portrétu Giuseppe Verdiho), pre ktorých v roku 1994 založil Bohéma klub. Ale rovnaké životné zásady a štýl vyznávala napríklad aj chicagská literárna bohéma začiatkov 20. storočia, alebo generácia beatnikov v USA počiatkom druhej polovice minulého storočia. Puccini so svojimi libretistami Murgerovo dielo značne pozmenil. Z pôvodných dvadsiatich dvoch kapitol spisovateľa vznikli štyri (v nálade odlíšené) obrazy. Z epizódy o maľovaní Červeného mora zostala len Marcelova úvodná replika: „Questo Mar Rosso mi ammollisce e assidera“ (vietor mi dýcha na to More Červené), vypadla závažná epizóda s prijímaním postavy literáta Barbemucha medzi bohémov (prvé dejstvo Leoncavallovej Bohémy) a napriek protestom libretistu Illicu Puccini zamietol celý obraz odohrávajúci sa vo dvore Mussetinho bytu (druhý obraz Leoncavallovej verzie), pretože stavia do menej priaznivého svetla hlavnú ženskú predstaviteľku. Aj časové vymedzenie príbehu od jedných po druhé Vianoce je tu zhustené (prvé dva obrazy vianočné, tretí cca po dvoch mesiacoch a posledný o pár mesiacov neskôr), čím sa len posilňuje dojem, ako rýchlo sa míňa mladosť, láska a život. To tvrdý verista Leoncavallo od polovice svojej Bohémy oveľa viac akcentujúci motívy biedy a tragiky naopak nechá Mimi romanticky zomrieť so slovami „Natale“ (Vianoce).Všetky štyri hlavné atribúty bohémskeho života spolu súvisia a nachádzajú adekvátny priestor aj v Pucciniho spracovaní. Bieda (hlad a chlad) je základnou charakteristikou ich života, kvôli objektivite však treba dodať, že ju s výnimkou záveru opery vôbec nevnímajú tragicky (výjavy z prvého, druhého i štvrtého obrazu). Zrejme sú si vedomí, že je daňou za slobodu. Tú získali mladí umelci tým, že sa odmietli podriadiť trhovým a pokryteckým pravidlám života spoločnosti svojej doby. A kedy inokedy sa človek cíti viac slobodným, ak nie vo svojej mladosti (Murger napísal Bohému 27 ročný a Puccini 38 ročný). Veď predstavuje zlatý vek ľudského života, takže neprekvapuje, ak sa publikum Bohémy dojíma a identifikuje so šesticou hlavných postáv nostalgicky spomínajúc na vlastnú mladosť, plány, predsavzatia a lásky, z ktorých väčšinou neskoršie zostávajú len trosky a nesplnené túžby. Láska a mladosť sú tu spojené nádoby. Rudolf vo svojej skromnej izbe „sny svojej lásky spriada“ a Mimi je pre neho „la mia breve gioventú“(moja krátka mladosť). Marcel v momente keď znova zahorí láskou k Musette spieva „la mia gioventú non é ancor morta“ (moja mladosť ešte nezomrela)a pre Mimi je láska piú dolce del miele (sladšia ako med). Avšak tak ako mladosť tak aj láska trvá len krátko, či už pre prelietavosť mladých ľudí alebo pre krutý osud života v biede vedúci k predčasnej smrti. Výrazným zásahom do Murgerovej pôvodiny je zmena charakteru postavy Mimi. Kým v próze je Mimi ešte možno frivolnejšia ako Musetta, pre svoju Mimi si Puccini vypožičal z Murgera epizodický príbeh Franciny kopírujúc jej zoznámenie s hľadaním kľúčov i jej smrť v náručí milého (Murgerova Mimi zomrela opustená v nemocnici v roku 1848). Takýto záver je už v Murgerovej hre, kam ho pretlačil spoluautor dramatizácie Barriére súc inšpirovaný rukopisom Dumasovej Dámy s kaméliami. Mimi najlepšie zosobňuje Pucciniho ženský ideál pasívnej, vernej, milujúcej, jednoduchej (a v niektorých jeho operách aj obetujúcej sa) ženy a práve jej charakter a osud zvádza azda k prevahe citového spoluprežívania a dojímania sa publika. Jej bezhraničnú lásku dokazujú slová „amore é tutta la mia vita“ (celý môj život je láska) alebo „vorrei che eterno durasse il verno“ (chcela by som, aby zima trvala celú večnosť), pretože milenci sa dohodli, že sa rozídu s príchodom jarných lúčov. Jean Claude Yon tento typ grisetky nazval grisetkou sentimentálnou výrazne odlišnou od aktívnej Mussetovej Mimi Pinson.

A tým sa dostávame k pucciniovskej sentimentalite, ktorá sa zvykne vyčítať autorovi nielen pri Bohéme ale pri väčšine jeho opier. Lorenzo Arruga v Dejinách talianskej opery hovorí, že občas sa hanbíme za Pucciniho snahu zapáčiť sa publiku a rozplakať ho, no zabúdame, že dnešné popieranie citovosti a prílišná racionalita sú rovnako nezdravé. Viacerí talianski operní historici a kritici sa pokúšajú zdôvodniť Pucciniho prílišnú citovosť poukazom na historický kontext. Napríklad dirigent Gianandrea Gavazzeni (v knihe Nepriatelia hudby, venovanej veristom) píše, že opera si v Pucciniho časoch vyžadovala nové obsahy, jej poézia sa mala stať bezprostrednejšou, prchavejšou v rytmoch a dojemnou v zobrazeniach. Piero Santi (Svetonázor a vokalita v Pucciniho melodráme) dokonca odvodzuje charakter Pucciniho hudby od zmeny štruktúry publika (z aristokratického na meštiacko-ľudové), ktoré bližšie než k tradičnému opernému publiku má k návštevníkom rodiaceho sa filmu. Zároveň variuje Gavazzeniho názor, že základné vášne, ktoré pred časom mali moc pôsobiť na divákov, strácajú na sile a presvedčivosti, pretože divák sa vo svojom každodennom živote čoraz viac stretáva s komplikovanejšími a rafinovanejšími odtieňmi ľudskej psychiky. Z tejto výsostnej spoločenskej podmienenosti autor odvodzuje aj rýdzo estetické parametre Pucciniho hudby a melódie, ktorá sa často podobá kaviarenskej piesni alebo romanci. Bohéma teda predstavuje nóvum nielen skokom od výlučnosti a exkluzivity k zobrazeniu bežného života a obyčajných smrteľníkov ale aj v hudobnom výrazive.Kým v belcantovej opere sa účinok dosahoval výlučne hlasovými prostriedkami, teraz hudobnú drámu vyjadruje spev spolu s orchestrom Podľa Alda Nicastra (Melodráma a Taliani) najviac prekvapuje, ako sa hudba Bohémy málo ponáša na všetko to, čo bolo skomponované pred ňou. Nejde len o už spomínaný zástoj orchestra ale aj o charakter melódií, ktoré Mosco Carner nazýva „zoppicanti“ (skackavé), nový charakter recitatívu, postupný ústup od uzavretých čísel a stvorenie konverzačného štýlu s plynulým prechodom medzi recitatívnymi a arióznymi plochami partitúry. Nový štýl je zrejmý najmä v komických a masových výjavoch, ku ktorým ako účinný kontrast sú priradené scény poeticko-nostalgické. Sú autori, ktorí práve nostalgiu pokladajú za základnú náladotvornú atmosféru Pucciniho opier a azda nikde to neplatí viac ako v Bohéme. Michele Girardi (Poetická skutočnosť Bohémy) upozorňuje, že nostalgické pasáže sa dajú odhaliť aj na miestach, kde by sme to nečakali, napríklad v Marcelovej replike Benoitovi „quant´anni ha, caro signor Benoit“(snáď prezradíte nám, koľko rôčkov je vám). Stupňujúcu sa nostalgiu skvele vyjadruje skladateľ už v prvých taktoch poetického tretieho obrazu, keď spoza scény zaznie Musettin spev doplnený zborom „se nel bicchiere sta il piacer, in giovin bocca sta l´amor (ak je v pohári rozkoš, v mladých ústach je láska), pričom skladateľ použil prvú hudobnú myšlienku Musettinej árie z druhého obrazu. No kým tam bol jej spev (v zhode s dramatickou situáciou) plný zvodnosti a rafinovanosti, teraz z neho zaznieva smútok a nostalgia. Je to len únava po prebdenej noci alebo bolestné poznanie, že jej láska k Marcelovi už dlho nevydrží? Citovosť Pucciniho hudby treba dať (okrem osobnostného založenia a snahy zapôsobiť na meštiacke publikum svojej doby) do súvislosti aj s jeho odmietnutím veristickej nezúčastnenosti (resp. odstupu od deja a postáv), ktorá ho výrazne odlišuje od ostatných skladateľov mladej talianskej školy.

Konwitschneho Bohéma
Podľa niektorých môže byť v podstate tradičnou inscenáciou, podľa iných nenechala z pôvodiny kameň na kameni. Nie je realistická v zmysle rešpektovania textu a situovania príbehu v scénografickej zložke, je realistickou v tragickom a neľútostnom poňatí príbehu. Režisér urobil z bohémov skôr zúfalcov a z Mimi symbol utrpenia a smrti. Zo spomínaného štvoruholníka charakterizujúceho život bohémov, v ktorom Puccini akcentuje najviac mladosť a lásku, Konwitschny stavia do popredia biedu vedúcu k smrti. V snahe vyhnúť sa tomu, čo považuje za sentimentalitu, hoci iní by to mohli pokladať za poetičnosť, nostalgiu, melanchóliu či romantičnosť, udržuje náladu v jednej rovine stierajúc kontrastnosť nálad a charakteristík prostredia, ktoré im vdýchol skladateľ. Vo svojom zámere je logický a konzekventný. Čokoľvek by režisér vymyslel, Pucciniho dojemné melódie nepotlačí. Tak ako je márnou snahou vyrobiť z Madamy Buttefly antikolonialistickú operu, tak aj Bohéma nie je primárne dielom sociálno-kritickým. Konwitschny sa k takémuto chápaniu Bohémy priblížil. Je len otázne, či tým umocňuje výsledný účinok.
Foto archiv, Jozef Barinka