Bratislava: Selim paša jako majitel hotelu v dnešním Orientu

Mozart v dnešnom tureckom hotelovom rezorte
Únos zo serailu v Opere SND s Petrom Valentovičom a Jánom Ďurovčíkom

Singspiel začal Wolfgang Amadeus Mozart komponovať ako čerstvý päťadvadsiatnik, keď už mal za sebou tucet mladíckych opier i prvú veľkú seriu Idomeneo. S libretistom Johannom Gottliebom Stephaniem ml. sa oprel o námet Christopha Friedricha Bretznera (použitý o rok skôr ako text k singspielu Belmont und Konstanze od Johanna Andrého), spracúvajúci dobovo populárnu, exotikou zaváňajúcu tureckú tému (reflektovali ju v operách viacerí skladatelia, napríklad Rameau, Michael Haydn, Salieri, Rossini, Gluck), vnášajúcu zároveň do príbehu motív vernosti, skúšanej lásky, komického grobianstva i moralitu. Šľachetnosť víťazí v závere nad zlom.

Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi bol námet s hlavnou hrdinkou Konstanze bližší o to väčšmi, že rovnaké meno niesla jeho nastávajúca. Tlkot zamilovaného srdca Belmonteho bol tak trocha jeho vlastným citovým búšením, ako sám v korešpondencii priznal. Do diela „zrelej“ mladosti vtisol inštrumentačnú paletu v opernej spisbe unikátnu, pohrávajúcu sa s netypickými kombináciami nástrojov, s farbami kresliacimi miestny turecký kolorit, s výrazovo a psychologicky diferencovaným vývojom postáv. Prosto rafinovanosť orchestrálnej štruktúry i vokálnych línií doslova vyráža dych. Ak prívlastok génius priraďujeme k umelcom niekedy trocha benevolentne, tak Mozartovi patrí na prvom mieste a bez akejkoľvek pochybnosti. Špecifiká tejto partitúry na predpremiérovom matiné, pod moderátorskou taktovkou Jaroslava Blahu, priamo pri klavíri s mimoriadnou výstižnosťou, zrozumiteľnosťou i vtipom osvetlil autor hudobného naštudovania Peter Valentovič. Bola to lekcia pútavého hudobného rozboru diela, ktorá ho publiku (no žiaľ, ako zvyčajne, nie ignorantským študentom našich hudobných vzdelávacích inštitúcií) priblížila slovom i hudbou.

Tak ako bol svojho času Mozartovi blízky príbeh Únosu, dnes sa s ním v inom slova zmysle stotožnil vo svojej debutovej opernej réžii Ján Ďurovčík. Doma i vo svete známy a vysoko cenený choreograf, režisér a manažér v oblasti tanečného a muzikálového divadla si splnil svoj sen. Počas celej profesionálnej kariéry túžil popasovať sa s operou, a keďže prvá pozvánka z pražskej Štátnej opery sa v dôsledku vtedajších organizačných zmien v divadle nerealizovala, čakal na inú – z domoviny. Neprichádzala, tak sa o ňu pokúsil sám. Bolo veľmi sympatické, že Ján Ďurovčík celú genézu svojho bratislavského operného debutu bez okolkov a zahmlievania na tlačovke rozbalil. Rovnako šťastnou bola vtedajšia odpoveď vedenia súboru, ktorá sa s ním dohodla na Mozartovom Únose zo serailu. Teda na téme, ktorá je Ďurovčíkovi, vzhľadom na jeho obľúbenú dovolenkovú destináciu, tureckú riviéru, bytostne blízka. Fakt, že nová inscenácia vznikla v rámci projektu takzvaného Operného štúdia, nebudem rozvádzať. Slovko takzvaného som nenapísal náhodne, operné štúdiá vo svete pracujú na úplne odlišnom princípe ako v Bratislave. U nás boli síce protagonisti vyberaní na základe predspievania (čo by mala byť skôr norma pri obohacovaní obsadení), no tým to zhaslo. Pracovalo sa v štandardnom časovom režime, čiže o nejakej systematickej edukačnej činnosti, praktickej a teoretickej, nemôže byť ani reči. Z údajnej stovky adeptov voľba padla na ôsmich, štyroch domácich a štyroch zahraničných.

Navyše, žiadne informácie o sólistoch sa divák z bulletinu nedozvedel a narýchlo vložené životopisy na webe divadla by mali v niektorých prípadoch obsahovať korektnejšie údaje.

Garantom hudobnej zložky bol Peter Valentovič. Jeden z najväčších talentov ešte stále skôr mladšej než strednej generácie dirigentov, dosiaľ na scéne Slovenského národného divadla dostával príležitosti ako druhý dirigent. Únos zo serailu bol po celkovo spackanej operete Zem úsmevov jeho prvým vlastným bratislavským operným naštudovaním. Uchopil sa ho po hĺbkovej analýze partitúry, z ktorej sa snažil vyťažiť inštrumentačnú pestrosť a nápaditosť, delikátnu charakteristiku postáv, vzťahov, situácií. Transparentnosť faktúry by aj najmenšie zakolísania v orchestri vyhodila na povrch, takže zároveň s vkladom dirigenta, treba oceniť aj disciplinovanú a výrazovo zanietenú hru nášho telesa. Peter Valentovič presne cítil pulz žánru, diferencoval kontrasty v tempách, od veľmi živých až ohnivých cez uvoľnenú, nie však živelnú komiku po elegantné oblúky v lyrických frázach sólistov. „Tureckosť“ hudby, okorenenú špecifickou inštrumentáciou, nechal vyznieť naplno, právom až trocha ostentatívne (je totiž pre dielo typickou), v zvýraznení dychových a bicích nástrojov. V názorovej zhode s inscenátormi sa mu hudobný druh singspielu nikdy nevymkol z rúk, celý ťah predstavenia nebol dominantne komický či umelo nadľahčovaný, ale kopíroval hudobnú a dejovú linku, často sa nesúcu v dôstojných líniách. Kde však bolo miesto pre šantivosť a elegantný vtip, tam dostali priestor.

Ešte malé poznámočky. K škrtom: vlastne chýbala len ária Belmonteho z 3. dejstva, tzv. Baumeister-ária Ich baue ganz auf deine Stärke, ktorá sa občas vynecháva, a napokon nenachádza sa ani na legendárnej či „referenčnej“ Kripsovej nahrávke. K doplneniu hudby o úryvky z iných Mozartových diel či Valentovičom dopísané podfarbenia situácií: táto „licencia“ neuškodila, no nechýbala by mi. Aj keď v prvom prípade aranžmán módnej prehliadky po Janičiarskom zbore bolo pôvabným spestrením a v druhom, zvukové ornamenty plnili istú „dramatickú“ funkciu pri riadenom uspávaní personálu serailu. A ešte dodatok na adresu tímu, vrátane dramaturga: osobitne oceňujem, že nevznikol jazykový hybrid (viď Čarovná flauta), keď spevácke party i hovorené dialógy ostali v nemčine. A priori nezamietam alternatívu prekladu, iba kombináciu dvoch rečí.

Režisér Ján Ďurovčík sa k predlohe zachoval s veľkou dávkou galantnosti a tolerancie. Nestáva sa často (u nás takmer vôbec), že sa podarí preniesť príbeh z čias spred cca piatich storočí do dneška a navyše mu nájsť zmysluplnú lokalitu. Dokonca tú istú, kam ho situovali Mozart a Stephanie, tureckú riviéru. Akurát že dnešnú. A poviem hneď na rovinu: éterom sa šíriace obavy, či najmä režisér, prípadne scénograf Martin Černý, menej už kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, nenačrú do rezerv z muzikálového slovníka, tím rezolútne odvrátil. Vzniklo operne čisté, nesmierne živé, na kontrasty bohaté a v charakteroch postáv presne vymodelované predstavenie. Ján Ďurovčík pristupoval k Mozartovi s úctou, nazval by som to „modernou pietou“, pretože ak aj dej posunul, nemusel zľavovať z režírovania textu, mohol sa naplno oprieť o hudbu, nemusel meniť osobnostnú a emocionálnu výbavu originálnych postáv.

Aj keď ich kostymérka odela do moderných šiat. Koľkože nápaditých, výstižných a krásnych kostýmov pre túto inscenáciu Ľudmila Várossová vytvorila? Ťažko zrátať. A nielen to, osobitne oceňujem (a kto ma pozná, vie, že nie som obhajcom aktualizácií za každú cenu a dokazovania, že opera v tradičnom balení dodýchava) režisérovo pochopenie pre vyváženosť vokálnej a hereckej zložky u sólistov. Ďurovčík ich nenecháva ani na sekundu v bezradnom gestickom tápaní, no zároveň plne rešpektuje ich potrebu v náročných áriách neplytvať dychom a energiou. Našiel teda akurátny balans medzi koncentráciou na spev a hereckým vyjadrením situácií, aranžovaním v náročnom pohybe, o čo tiež nebola núdza. Mladý spevácky kolektív, zložený vo viacerých prípadoch z javiskových debutantov, mohol byť pre režiséra výhodou i komplikáciou. Pokiaľ ide o herectvo, prevládla prvá možnosť.

Serail z čias dávnominulých nahrádza hotelový rezort, Selim sa z pašu mení na jeho bohatého majiteľa. Má v ňom kúpele, odpočinkové zóny, usporadúva módnu prehliadku, disponuje početnou skupinou bodygardov (či SBS-károv) s pripojením na internet (chvíľková projekcia webovej stránky v úvode je skutočne nenásilnou pripomienkou, v akej dobe sa nachádzame), no ani modernú informačnú technológiu réžia nevypichuje a nezneužíva. Selim „vlastní“ aj zajatkyne (aj to je v dnešnom svete možné) rôznych naturelov a prihlúplo grobianskeho dozorcu. Hovorová postava v podaní Andreja Hryca sa síce trocha vymyká z tradície vznešenejších, toleranciu symbolizujúcich Selimov, občas ide trocha do afektu (nekvalitná nemčina je súčasťou konceptu), no jeho smerovanie ku katarznému záveru je jednoznačné. Nechýba ani pohľad na typické trhovisko v Beleku (letovisko na riviére), kde si údajne dodnes možno zakúpiť zakázané hypnotikum. Ani táto scénka sa nevnucuje dlhým trvaním, je to len jediná výstižná a nesmierne efektná sekvencia, dokresľujúca atmosféru orientu.

Osobitou stránkou vizuálnej koncepcie je práca so svetlom, farbami a čiastočne projekciou. Martin Černý vytvoril variabilnú scénu, ktorú možno radikálne zmeniť behom pár sekúnd (prípadne počas spustenej revuálky), do nej vniesol, čo sa len v rámci dejových situácií dalo. Je to mimoriadne funkčná a dynamická výprava, obohatená o účinné svietenie, resp. v kľúčovej chvíli tajomnú tmu. Krásne vyznieva viacrozmerná projekcia paláca. Celkovo tých výtvarných podnetov, často len chvíľkových, ale funkčných, je toľko, že aj skúsený divák žasne, že sa to vôbec dá. Kostýmy Ľudmily Várossovej nielenže plne ladia s dejiskom, ale korešpondujú s mladosťou interpretov, dodávajú im štýl, švih, vtip i sexepíl.

Bolo mi nesmierne ľúto, že priam optimálny rámec, ktorý ponúkla hudobná i vizuálna zložka, sa na prvej premiére nepodarilo naplniť spevácky. Mozart odhalí všetko, ide o inscenáciu na profesionálnom javisku, a tu neobstojí žiadna argumentácia, že išlo o tzv. štúdio. Navyše, ak pred rokom sa predspievania (kde ešte nebol aktuálny dirigent Peter Valentovič, ktorý nahradil Friedricha Haidera) zúčastnila stovka záujemcov, dal sa očakávať kvalitnejší výber. Druhá premiéra, na ktorej sa podieľali aj domáci sólisti, dopadla badateľne lepšie. Eva Bodorová má za sebou dva roky v Opernom štúdiu v nemeckom Düsseldorfe a zopár maličkých rolí na tamojšej scéne. Konstanze je však z iného cesta. Má pre ňu dispozície, pokiaľ ide o tmavší timbre i pohyblivosť hlasu. Jej premiérový výkon bol však pomerne nevyrovnaný. Najlepšie jej vyšla druhá ária Traurigkeit ward mir zum Lose, kde uplatnila zmysel pre legatovú frázu a štýl a znela vyvážene v polohách. V náročných koloratúrach či už vstupnej árie Ach, ich liebte…, alebo krkolomnej, na rozsah extrémne vypätej Martern aller Arten, sa objavovali aj tóny suchšie, najmä vo vyššom strede. Koloratúra nebola celkom bezúhonná ani po technickej, ani intonačnej stránke. Alternujúcu Marianu Hochelovú, ktorá má za sebou celý rad rolí v mimobratislavských divadlách, vlastne nebolo treba objavovať. Stačilo ju jednoducho obsadiť. V jej Konstanze sa snúbilo ušľachtilé frázovanie, detailné tieňovanie dynamiky aj v najvyšších tónoch s virtuozitou koloratúr. Všetky tri árie predniesla a precítila s emóciou a výrazovým odlíšením. Azda iba v najhlbšej polohe jej tónu chýbalo trocha viac rezonancie.

Angličanka Emily Bradley (Blonde) poňala svoj part s veľkým šarmom, príjemným, ľúbezne zaliečavým zafarbením strednej polohy, no tej najvyššej (väčšmi v prvej árii Durch Zärtlichkeit und Schmeicheln) už chýbala technická suverenita. Na druhej premiére vytvorila Číňanka Moyan Li postavu Blonde skôr s črtami operetnej subrety. Vedela si zašantiť, milo sa hnevať, no jej hlások neznel vyrovnane. Patrik Horňák (Belmonte) je momentálne študentom berlínskej Vysokej školy hudobnej Hannsa Eislera, je teda ešte v štádiu vývoja. Jeho lyrický tenor má príjemnú farbu, lesk i cit pre modelovanie mozartovských fráz. To všetko, vrátane všeobecnej muzikálnosti (v Bratislave absolvoval VŠMU v hre na klarinete), mu postačuje, pokiaľ sa part nedostane nad strednú polohu. Tam už cítiť manko v technike, hlas je zrazu stlačenejší a chýba mu voľnosť. Podstatne kvalitnejším Belmontem je Martin Gyimesi, z ktorého vyrástol mozartovský tenor par excellence. Príjemná lyrická farba, príkladné frázovanie, koncentrovanosť tónu v každej polohe ozaj potešili a obohatili inscenáciu.

Pre Matúša Šimka s ľahkým lyrickým tenorom je part Pedrilla vyhovujúci len v strednej a hlbšej polohe. Vydarila sa mu romanca z 3. dejstva Im Mohrenland gefangen war, no vo výške exponovanejšia ária Frisch zum Kampfe! narazila na zreteľné technické limity a nutnosť načrieť do záchrannej falzetovej zóny. Američan s českými koreňmi Shawn Mlynek bol herecky ešte spontánnejším Pedrillom a jeho farebne príjemný lyrický „Spieltenor“ sa zdatne vyrovnal aj s technickými úskaliami partu.

Rakúšan Josef Ruppert bol pomerne kontroverzným Osminom. Na jednej strane prekvapil zvučnými, štíhlymi hĺbkami, ktoré v tomto parte siahajú do extrémnych hodnôt, no od stredu vyššie hlas strácal na objeme a farbe. Najväčším problémom bola preňho ária O, wie will ich triumphieren, prekračujúca jeho technickú výbavu. Výkon „staršinu“ inscenácie, Jána Gallu v postave Osmina, aj napriek občasnému vybočeniu z rytmu a úplne spackanému duetu s Blonde z 2. dejstva, vyznel plastickejšie. Hlas ešte stále má svoje silné miesta, u neho neboli také priepastné rozdiely v polohách ako u mladého Rakúšana a obdivuhodne sa s rolou popasoval aj herecky a fyzicky.

Celkovo priniesol nový mozartovský prírastok mimoriadne inšpiratívnu hudobnú aj vizuálnu zložku a zopár nadpriemerných výkonov. Uspel ako regulárna repertoárová inscenácia, no ako produkt takzvaného Operného štúdia o zmysluplnosti tejto umelej platformy opäť nedokázal presvedčiť.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Wolfgang Amadeus Mozart:
Únos zo serailu
Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigent: Peter Valentovič (alt. Maroš Potokár)
Réžia: Ján Ďurovčík
Scéna: Martin Černý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Orchester a zbor SND
Premiéra 16. a 17. júna 2017  historicka budova SND Bratislava

Konstanze – Eva Bodorová / Mariana Hochelová
Blonde – Emily Bradley / Moyan Li
Belmonte – Patrik Horňák / Martin Gyimesi
Pedrillo – Matúš Šimko / Shawn Mlynek (alt. Ján Babjak)
Osmin – Josef Ruppert / Ján Galla
Bassa Selim – Andrej Hryc

www.snd.sk