Britten ve vyrovnaném pěveckém obsazení

Britten v homogénnom speváckom obsadení

Nepoviem nič objavné, ak blížiace sa sté výročie narodenia Benjamina Brittena vnímam ako zatienené veľkými okrúhlymi jubileami Giuseppe Verdiho a Richarda Wagnera. Ale zasa z pohľadu dnešného svetového operného biznisu je do istej miery pochopiteľné, že verdiovky (u nás s výnimkou skladateľových raných opusov) a kultový Wagner (opäť to neplatí pre Slovensko a pravdepodobne ani Čechy) svojou príťažlivosťou prebíjajú stále ešte divácky „zakliatejšie“ dvadsiate storočie.Nebolo by teda ani férové porovnávať frekvenciu naštudovaní titulov spomenutých „dvestoročných“ velikánov s javiskovým odkazom Benjamina Brittena. Jednako však storočnica aspoň trocha zmobilizovala záujem o návrat či skôr objavovanie skladateľových operných prác. Platí to aspoň mimo Slovenska. U nás pravdepodobne ostane aj táto príležitosť nevyužitá. Národné divadlo Brno na scéne Janáčkovej opery si vybralo menej uvádzanú, shakespearovským námetom inšpirovanú operu v troch dejstvách Sen noci svätojánskej. Ponechajme bokom faktografický rozpor medzi tvrdením umeleckej šéfky opery Národního divadla Brno Evy Blahovej v rámci otváracieho príhovoru, že ide o českú premiéru diela a konštatovaním na portáli Opera Plus, že prvenstvo si pripísal roku 1962 súbor libereckého divadla. Nemennou je iná skutočnosť, že necelé dva roky po premiére na Aldenburgh Festivale naštudovala Sen noci svätojánskej v slovenskom preklade bratislavská Opera SND (dirigent Tibor Frešo, réžia Miroslav Fischer) a medzi 21.4. a 7.12.1962 ho odohrala trinásťkrát.

Tým sa však slovenský dlh voči opernej tvorbe Benjamina Brittena ani zďaleka nenaplnil. Nasledoval už len Albert Hering (1966), Žobrácka opera (1977), Peter Grimes (2005) a Kominárik (2010) – všetky v SND a Zneuctenie Lukrécie v bratislavskej Komornej opere (1988). Praha má zjavný náskok, predovšetkým vďaka uvedeniam Smrti v Benátkach a Gloriany. Zaradenie Sna noci svätojánskej do dramaturgického plánu opery Národného divadla v Brne treba vnímať ako mimoriadne záslužný počin, ktorý nehľadiac na návštevnícke riziko (čo sa aspoň na prvej premiére nepotvrdilo), má ambíciu rozširovať divácky obzor a dvíhať latku kritérií pre vlastný ansámbel.

Dielo, ktoré skomponoval Benjamin Britten na texty vlastné a Petra Pearsa, si vytýčilo odvážny cieľ, preniesť čarovnú atmosféru členitej Shakespearovej rovnomennej komédie do sveta hudobného divadla. Skladateľ preň využil prostriedky jemu najvlastnejšie. Dôkladne premyslený, s konaním a psychológiou postáv zosúladený arzenál zvukových prostriedkov, prúd hudby, v ktorom ani mierna, emotívnosťou obalená atonálnosť, nespôsobí „ťažké trávenie“. Pravda, Britten nie je vyznávačom stručnosti. Jeho opery, Sen noci svätojánskej nevynímajúc, potrebujú časovú plochu (tu tri cca trištvrte hodinové dejstvá) na rozkreslenie atmosféry, na zvukomalebné odlíšenie prelínajúcich sa svetov, na nie príkre, ale logicky rozvinuté pointy textovej predlohy. Z partitúry plynú silné podnety pre divadelnú realizáciu diela, najmä jej hudobnú a vokálnu zložku. Nehovoriac o rafinovanej inštrumentácii orchestra, z ktorej vanie potreba diferencovať éterickosť sveta víl, škriatkov a iných lesných bytostí, od romantizujúcich výstupov mileneckých párov až po zemitú ľudovosť remeselníkov pri nacvičovaní a predvádzaní ich divadelnej hry. Pozoruhodne a pestro sú napísané sólistické party. Vlastne v opere z pätnástich úloh ani jedna nie je vyslovene epizódna, takmer každá vyžaduje muzikálneho a intonačne zdatného speváka prvého odboru. Či je to činoherná, no do hudobného toku integrálne začlenená rola Pucka, kráľ Oberon určený pre kontratenoristu, koloratúrny soprán pre Titaniu, cez dva milenecké páry (soprán, mezzosoprán, tenor, barytón) až po sexteto remeselníkov, ktorých výstupy sú ansámblovo náročné aj pre menšie party. Zvláštnosťou opery je náhrada tradičného miešaného zboru chlapčenským, využívaným aj v malých sólach.Skrátka, naštudovanie Sna noci svätojánskej je relevantnou previerkou kvalít operného domu. V Brne po stránke hudobnej a vokálnej dokonca vyšla nad očakávanie. Mladý dirigent Jakub Klecker na čele orchestra Janáčkovej opery bol na najlepšej ceste odkryť neopísateľné množstvo jemne rafinovaných výrazových nuáns, tieňovania dynamických oblúkov, lúštenia farebno-inštrumentálnych rébusov, ktoré keď sa z papierovej formy pretavia do reálneho zvuku, zasiahnu diváka svojou originálnosťou. Podčiarkujem, Britten v časovom harmonograme dejstiev nie je stručný a pokiaľ sa nuansy atmosféru utvárajúcich harmónií nerozpracujú, môže pôsobiť zdĺhavo, ba až nudne. Kleckerov orchester sa však s partitúrou vyrovnal cieľavedome a v jednotlivých nástrojových skupinách i v celkovom zvuku dodal premiérovému večeru pevný hudobný základ. Veľký kus práce odviedli dve desiatky mladých chlapcov, ktorých zbor nielenže spieval čisto a s citom, ale svoje postavy aj zahral s veľkou dávkou prirodzenej elegancie.

Brittenovo dielo nemá dominantné postavy. O to väčšmi si nárokuje vyvážený, technicky a muzikálne vyspelý sólistický kolektív. Janáčkova opera s pomocou hostí takýmto disponuje. Z dámskej časti obsadenia sa v koloratúrnom parte Titanie bez technického zakolísania uplatnila domáca sopranistka Andrea Široká, pričom aj herecky a pohybovo dotvárala portrét kráľovnej elfov. Sýtym, vo farebnosti tónu obsažným ale tiež dynamicky tvárnym mezzosopránom upútala Hermia v podaní Jany Wallingerovej. Najlyrickejším článkom dvoch ľúbostných párov sa stala Tereza Merklová Kyzlinková (Helena), pričom aj jej soprán znel plasticky. Až v treťom dejstve dostáva priestor kráľovná Amazoniek Hippolyta, s dôstojným nadsadením interpretovaná Jitkou Zerhauovou. Zatiaľ čo dámska zostava čerpala z domácich sólistických zdrojov, u mužov bolo treba siahnuť aj po hosťoch. Azerbajdžanec Ilham Nazarov spieva barytónový aj kontratenorový odbor, pričom kráľ Oberon patrí do druhej zo spomenutých kategórií. Náročný part vyspieval v celom rozsahu korektne, intonačne čisto a s náležitou výrazovou kresbou. V úlohe Lysandra sa doslova našiel slovenský tenorista Ondrej Šaling. Pre deklamačný štýl spievania je vybavený dobre posadeným a jadrným hlasom, ktorý bez problémov prechádza rozmanitými polohami, je schopný pracovať s dynamikou a výrazom. Dnes už trocha ťažší a dramatickejší barytón rovnako zo Slovenska pochádzajúceho sólistu Janáčkovej opery Romana Janála (Demetrius) preukázal tiež vysoký stupeň muzikálnosti a prispôsobivosti v ansámbloch. Zo šestice remeselníkov veľkosťou partu dominuje Bottom. S chuťou a objemným basom ho zaspieval Jevhen Šokalo. Farebne príjemne, vo výraze muzikálne znel aj basbarytón herecky uvoľneného Davida Nykla. V Brne pôsobiaci slovenský herec Stano Slovák nezaprel hudobnícke gény a svojho Pucka vymodeloval temperamentne, svižne a v plnom súlade s hudbou, obklopujúcou túto činohernú postavu.Réžie sa ujal hosť z Plzne, súčasný umelecký šéf operetného a muzikálového súboru Divadla J. K. Tyla Roman Meluzín. Ani on nestál pred jednoduchou úlohou rozohrať príbehy aktérov svätojánskej noci tak, aby sa z nich nevytratil ani shakespearovský ani brittenovský duch. Je viac než pravdepodobné, javiskové výtvarníctvo, reprezentované Jaroslavom Milfajtom a Andreou Kučerovou, ovplyvnili ekonomické limity objednávateľa. Pokúsili sa teda pomocou variácií jediného ústredného nápadu naplniť trojhodinový večer. Scénu tvoria vykrojené visiace závesy, ktoré ako slúžia zároveň ako projekčná plocha na vyvolávanie ilúzie nočného lesa. Mení sa ich farebné ladenie, tvarovanie premietaných obrazcov a svietenie. Prázdnu scénu dopĺňa len prisunutý pozlátený Titaniin trón, rekvizity partie remeselníkov a mobilný panel so schodmi, odkiaľ tri páry svadobčanov sledujú divadelnú hru. Až v závere sa dvíha rampa, aby otvorila priestor na odchod aktérov a privolala Pucka na prednesenie epilógu. Odhliadnuc od výtvarnej stránky, ktorá mierou invencie by postačovala na jednoaktovku, práca režiséra so sólistami bola zreteľnejšia. Meluzín ukázal, že vie aranžovať aj vytvárať individuálne charaktery, že so svojím tímom disponuje aj nevyhnutnou dávkou vkusu. Avšak preto, aby operný Sen noci svätojánskej v Brne priniesol v koncepcii zásadnú myšlienkovú silu či posun divadelnej optiky, to bolo predsa len trocha málo.

V našich (rozumej českých a slovenských) podmienkach je každé naštudovanie diela 20. storočia sprevádzané rizikom diváckeho prijatia. Pomerne vďačný desaťminútový potlesk takmer zaplneného hľadiska Janáčkovej opery (bravó si právom vyslúžil najmä chlapčenský zbor) nie je zlým štartovacím venom do života tejto inscenácie. Určite ide o raritu hodnú spoznania, navyše podanú v hudobnej a speváckej kvalite, na ktorú môže byť súbor hrdý.

Hodnotenie autora recenzie: 70% 

Benjamin Britten:
Sen noci svatojánské
Dirigent: Jakub Klecker 
Režie: Roman Meluzín 
Scéna: Jaroslav Milfajt 
Kostýmy: Andrea Kučerová 
Sbormistr: Jakub Klecker 
Choreograf: Hana Litterová 
Dramaturg: Patricie Částková 
Světelný design: Petr Hloušek 
Chlapecký sbor a orchestr Janáčkovy opery
Premiéra 8. března 2013 Janáčkovo divadlo Brno

Oberon – Ilham Nazarov
Tytania – Andrea Široká (alt. Andrea Vizvári)
Puck –Stano Slovák (alt. Otakar Blaha)
Theseus – Jiří Klecker (alt. Martin Gurbal’)
Hippolyta – Jitka Zerhauová
Lysander – Ondrej Šaling
Demetrius – Roman Janál (alt. Daniel Čapkovič)
Hermia – Jana Wallingerová (alt. Veronika Hajnová Fialová)
Helena – Tereza Merklová Kyzlinková (alt. Olga Rusin)
Botton, tkadlec – Jevhen Šokalo
Quince, tesař – David Nykl
Flute, opravář měchů –Kornel Maciejowski (alt. Ivan Choupenitch)
Snug, truhlář – Ladislav Mlejnek
Snout, klempíř – Zoltán Korda
Starveling, krejčí – Petr Císař (alt. Igor Loškár)

www.ndbrno.cz

Fota z inscenace – ND Brno