Britten ve vyrovnaném pěveckém obsazení

  1. 1
  2. 2

Britten v homogénnom speváckom obsadení

Nepoviem nič objavné, ak blížiace sa sté výročie narodenia Benjamina Brittena vnímam ako zatienené veľkými okrúhlymi jubileami Giuseppe Verdiho a Richarda Wagnera. Ale zasa z pohľadu dnešného svetového operného biznisu je do istej miery pochopiteľné, že verdiovky (u nás s výnimkou skladateľových raných opusov) a kultový Wagner (opäť to neplatí pre Slovensko a pravdepodobne ani Čechy) svojou príťažlivosťou prebíjajú stále ešte divácky „zakliatejšie“ dvadsiate storočie.Nebolo by teda ani férové porovnávať frekvenciu naštudovaní titulov spomenutých „dvestoročných“ velikánov s javiskovým odkazom Benjamina Brittena. Jednako však storočnica aspoň trocha zmobilizovala záujem o návrat či skôr objavovanie skladateľových operných prác. Platí to aspoň mimo Slovenska. U nás pravdepodobne ostane aj táto príležitosť nevyužitá. Národné divadlo Brno na scéne Janáčkovej opery si vybralo menej uvádzanú, shakespearovským námetom inšpirovanú operu v troch dejstvách Sen noci svätojánskej. Ponechajme bokom faktografický rozpor medzi tvrdením umeleckej šéfky opery Národního divadla Brno Evy Blahovej v rámci otváracieho príhovoru, že ide o českú premiéru diela a konštatovaním na portáli Opera Plus, že prvenstvo si pripísal roku 1962 súbor libereckého divadla. Nemennou je iná skutočnosť, že necelé dva roky po premiére na Aldenburgh Festivale naštudovala Sen noci svätojánskej v slovenskom preklade bratislavská Opera SND (dirigent Tibor Frešo, réžia Miroslav Fischer) a medzi 21.4. a 7.12.1962 ho odohrala trinásťkrát.

Reklama

Tým sa však slovenský dlh voči opernej tvorbe Benjamina Brittena ani zďaleka nenaplnil. Nasledoval už len Albert Hering (1966), Žobrácka opera (1977), Peter Grimes (2005) a Kominárik (2010) – všetky v SND a Zneuctenie Lukrécie v bratislavskej Komornej opere (1988). Praha má zjavný náskok, predovšetkým vďaka uvedeniam Smrti v BenátkachGloriany. Zaradenie Sna noci svätojánskej do dramaturgického plánu opery Národného divadla v Brne treba vnímať ako mimoriadne záslužný počin, ktorý nehľadiac na návštevnícke riziko (čo sa aspoň na prvej premiére nepotvrdilo), má ambíciu rozširovať divácky obzor a dvíhať latku kritérií pre vlastný ansámbel.

Dielo, ktoré skomponoval Benjamin Britten na texty vlastné a Petra Pearsa, si vytýčilo odvážny cieľ, preniesť čarovnú atmosféru členitej Shakespearovej rovnomennej komédie do sveta hudobného divadla. Skladateľ preň využil prostriedky jemu najvlastnejšie. Dôkladne premyslený, s konaním a psychológiou postáv zosúladený arzenál zvukových prostriedkov, prúd hudby, v ktorom ani mierna, emotívnosťou obalená atonálnosť, nespôsobí „ťažké trávenie“. Pravda, Britten nie je vyznávačom stručnosti. Jeho opery, Sen noci svätojánskej nevynímajúc, potrebujú časovú plochu (tu tri cca trištvrte hodinové dejstvá) na rozkreslenie atmosféry, na zvukomalebné odlíšenie prelínajúcich sa svetov, na nie príkre, ale logicky rozvinuté pointy textovej predlohy. Z partitúry plynú silné podnety pre divadelnú realizáciu diela, najmä jej hudobnú a vokálnu zložku. Nehovoriac o rafinovanej inštrumentácii orchestra, z ktorej vanie potreba diferencovať éterickosť sveta víl, škriatkov a iných lesných bytostí, od romantizujúcich výstupov mileneckých párov až po zemitú ľudovosť remeselníkov pri nacvičovaní a predvádzaní ich divadelnej hry. Pozoruhodne a pestro sú napísané sólistické party. Vlastne v opere z pätnástich úloh ani jedna nie je vyslovene epizódna, takmer každá vyžaduje muzikálneho a intonačne zdatného speváka prvého odboru. Či je to činoherná, no do hudobného toku integrálne začlenená rola Pucka, kráľ Oberon určený pre kontratenoristu, koloratúrny soprán pre Titaniu, cez dva milenecké páry (soprán, mezzosoprán, tenor, barytón) až po sexteto remeselníkov, ktorých výstupy sú ansámblovo náročné aj pre menšie party. Zvláštnosťou opery je náhrada tradičného miešaného zboru chlapčenským, využívaným aj v malých sólach.Skrátka, naštudovanie Sna noci svätojánskej je relevantnou previerkou kvalít operného domu. V Brne po stránke hudobnej a vokálnej dokonca vyšla nad očakávanie. Mladý dirigent Jakub Klecker na čele orchestra Janáčkovej opery bol na najlepšej ceste odkryť neopísateľné množstvo jemne rafinovaných výrazových nuáns, tieňovania dynamických oblúkov, lúštenia farebno-inštrumentálnych rébusov, ktoré keď sa z papierovej formy pretavia do reálneho zvuku, zasiahnu diváka svojou originálnosťou. Podčiarkujem, Britten v časovom harmonograme dejstiev nie je stručný a pokiaľ sa nuansy atmosféru utvárajúcich harmónií nerozpracujú, môže pôsobiť zdĺhavo, ba až nudne. Kleckerov orchester sa však s partitúrou vyrovnal cieľavedome a v jednotlivých nástrojových skupinách i v celkovom zvuku dodal premiérovému večeru pevný hudobný základ. Veľký kus práce odviedli dve desiatky mladých chlapcov, ktorých zbor nielenže spieval čisto a s citom, ale svoje postavy aj zahral s veľkou dávkou prirodzenej elegancie.

Reklama
  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Britten: Sen noci svatojánské (ND Brno)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na