Další fakta o Nurejevově útěku za svobodou v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Solovyov bude po návrate súboru do Leningradu tvrdiť, že Rudolf si útek dlho pripravoval. Jeho teória ale bola pochabá. Vraj preto, že Rudolf veľmi šetril diéty a vreckové a nekupoval luxusné veci ako ostatní v súbore. Tí nakupovali ako hladné kobylky, aj keď im za to hrozil trest, pokuty a možno aj kriminál. Jeden tanečník pašoval do Zväzu sovietskych socialistických republík v kufri štyridsať(!) elastických baletných tričiek. Rudolf sa uspokojil so sadou javiskového make-upu, baletným oblečením, trikotmi a elektrickým vláčikom, ktorý si veľmi prial (najskôr ho chcel v Leningrade darovať Tejovi) a darčekmi pre rodinu. Potreboval peniaze na útek, bude tvrdiť tanečník, ktorého mal Nurejev obzvlášť rád. Konstantin Sergeyev bude ďalej pokračovať v úspešnej kariére choreografa v Kirovovom balete. Slávnymi sa stanú jeho verzie klasických baletov: Spiaca krásavica, Raymonda či Popoluška. Jeho verziu Labutieho jazera a Popolušky uvedú aj v Prahe v Národnom divadle. Jeho charakter bol zložitý, štýl vedenia súboru – autoritársky. Mnoho umelcov sa nie bez dôvodu na neho sťažovalo, ale Sergeyev sa snažil akýmkoľvek spôsobom brániť čistotu klasického tanca a bol v tomto úsilí celkom úprimný a konzistentný.

4. septembra 1970 zažije v Londýne ďalší podobný šok, ako keď sa pred desiatimi rokmi dozvedel, že Nurejev emigroval. Hviezda Kirovovho baletu Natalia Makarova zostane v Londýne. To už je priveľa, on aj Dudinskaya sú potrestaní a sledovaní. Odchádza zo súboru, ale stane sa riaditeľom Leningradského choreografického učilišťa. V roku 1973 ho postihne tragédia, keď pri autonehode zahynie jeho jediný syn z prvého manželstva Nikolai Sergeyev – tiež tanečník. Dožije sa požehnaného veku, do posledných chvíľ bude myslieť na balet a skoná v roku 1992. Tak skončila legenda jedného z najslávnejších ruských tanečníkov. Slávneho partnera slávnej Galiny Ulanovej, prvého ruského Romea a Júlie, ktorých rozdelila až vojna, keď Ulanova v roku 1941 v obliehanom Leningrade dala zbohom cárskemu mestu a utiekla do Moskvy.

Yuri Solovyov sa stane celebritou Kirovovho baletu a vezme si za manželku Tatianu Legat zo slávnej baletnej rodiny, ktorá mu porodí dcérku. Po návrate súboru do Leningradu neprestane tvrdiť, že Rudolf si útek dlho pripravoval. Pre svoj mimoriadny skok dostane prívlastok „Gagarin baletu“. Jeho ľahké a atletické skoky ho priviedli do nebeských výšok. Divadlo však môže byť aj tanec nad priepasťou. A umelec sa do nej môže aj zrútiť. 12. januára 1977 za nevyjasnených okolností sa na svojej dači zastrelí loveckou puškou. Dodnes kolujú legendy, že tragická smrť nebola nehoda, ale samovražda, že tanečník nemohol uniesť svoje spojenie s KGB. Ďalšie teórie naopak tvrdia, že za smrťou je priamo KGB, ktorá sa chcela zbaviť svedka, ktorý už nechcel špicľovať kolegov v divadle. Tragický osud tanečníka sa naplnil. Mal iba tridsaťsedem rokov. Bol pochovaný na Serafínskom cintoríne v Leningrade a jeho pomník predstavuje tanečníka ako Ducha vody, jednu z jeho parádnych rolí v balete Koníček hrbáčik.

Alla Osipenko sa rok po úteku Nurejeva vydá za Germadyho Boropaeva. Dlhé roky sa na západ nedostane. Tento nedostatok si akoby kompenzuje vystupovaním aj mimo Kirov. Spolupracuje s Eifmanovým súborom na Jacobsonových miniatúrach a v televíznych filmoch. Triumfálna zostane jej Odetta/Odília a hlavná dámska postava v Kamennom kvietku, aj druhý titul z tvorivej spolupráce s mladým Grigorovichom; Mekhmenu-Banu v Legende o láske so svojím dôstojným utrpením. Napriek tomu však bola nespokojná. Žena skôr ťažkého temperamentu, Osipenko opustila Kirov náhle po dvadsiatich rokoch. Bola to na prvý pohľad úplná záhada: Prečo by taký tanečník, primabalerína na vrchole svojich síl, odišla z Kirova? V skutočnosti odchod Osipenkovej bola vzbura proti nespravodlivému riaditeľovi súboru, ktorého vlastným osobným favoritom bola Kaleria Fedicheva (tanečníčka, ktorú ironicky volali „Madame Kshesinskaya“, s odkazom na veľkú a mocnú balerínu, za ktorou stál sám cár). S Fedichevou, prakticky vládnucou v divadle, sa Osipenko nechcela deliť. Osipenko neskôr spomenie, že celkom správne odišla kvôli vzplanutiu citov s druhým manželom Johnom Markovským a tým si predĺžila, úplne nevedomky, svoj umelecký život o ďalších desať alebo jedenásť rokov. Ani odísť nemohla, ako chcela. Kým ju potrebovali, naschvál preťahovali čas a odmietali prijať jej výpoveď. Keď nakoniec súhlasili, rozhodli sa jej dať darček. Natočiť jej posledné predstavenie v slávnom Mariinskom divadle. Lenže bez divákov. Do hľadiska posadili len jej mladé, dychtivé nástupkyne.

Dance to Freedom – Artem Ovcharenko (Rudolf Nurejev) (foto BBC/archív Artema Ovcharenka)
Dance to Freedom – Artem Ovcharenko (Rudolf Nurejev) (foto BBC/archív Artema Ovcharenka)

Zaujímavé je, že po škole ju súdruhovia ubytovali v jednej izbe s Nurejevom v komunálnom byte povojnovej éry. Že by sen strany o novom modeli socialistickej rodiny? Áno, mohol to byť niekoho plán. Rudolf nechal gentlemansky byt Alle a utiahol sa. Možno už to šokovalo stranu o jeho privátnych preferenciách a Solovyev bol nastrčený, aby ho v Paríži skontroloval a odhalil. Ona, Nurejev a neskôr mladší Míša Baryshnikov ako jedni z mála odmietli vstúpiť do komunistickej strany. „Keď som opustila tú schôdzku, uvedomila som si, že moja kariéra je fuč.“ Jej otec bol dlhé roky väznený v pracovných komunistických lágroch. Spájalo ju veľké priateľstvo s Allou Shelest, s ktorou nariekali v šatni, že kým bude vládnuť duo Sergeyev a Dudinskaya, nedostanú sa nikdy vyššie. Po rozpade ZSSR často popisovala leningradské roky Nurejeva a život v Sovietskom zväze. Jeho drsnosť a náročnosť, jedlo a prístrešie prísne na prídel. Tanečný svet, rovnako ako všetky tamojšie umenia – síce podporované, ale presnejšie, riadené vládou. Keďže tanečníci boli zamestnaní, strana čakala, že ako všetci ostatní robotníci, aj oni budú reprezentovať Sovietsky zväz vo všetkom, čo urobil. Tanečníci, ktorí nedodržiavali kódex správania a ktorých morálka bola spochybňovaná, boli potrestaní.

Pre Osipenko, rebelantku, ktorá sa rýchlo naježila, akonáhle jej bolo povedané, čo má robiť, ju jej impulzívna povaha doviedla na hranicu. Strana nemohla prijať, že má dieťa s mužom, ktorý nebol jej manželom. Historka? Na jednej baletnej súťaži v roku 1949 mladá Osipenko vyhrala medailu a ministerstvo sovietskej kultúry jej za ňu sľubuje kariéru v balete Veľkého divadla v Moskve, ktoré bolo nadriadené Kirovovmu baletu, ktorý si niesol stigmu cárskeho baletu. Jej reakcia bola, akoby dostala facku. Zaprisahala sa, že ona nikdy neopustí Leningrad „dokiaľ budem nažive“. Svoje slovo dodržala, ale nie z vlastnej vôle. Nesmela opustiť mesto po dobu šiestich rokov! Taká bola sila strany. Moc strany sa preukazovala znovu a znovu. Obzvlášť v roku 1974, keď utiekol aj jej druhý partner Baryshnikov. Baryshnikov o nej povedal, že je to „najviac modernistická, neoklasicistická klasická balerína“. Niektorí tvrdia, že v konečnom dôsledku vo svete sovietskeho baletu, kde boli viazaní, jej talent bol nevyužitý. Iní môžu nesúhlasiť, ale vlastná originalita Osipenkovej ako tanečnice je nesporná.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na