Deník Anny Frankové jako experimentální taneční divadlo Ondreje Šotha v Košicích

Balet Štátneho divadla v Košiciach uviedol 21. marca 2017 v premiére inscenáciu Denník Anny Frankovej. Pohybové divadlo z dielne Ondreja Šotha a Zuzany Mistríkovej vzniklo na motívy rovnomennej knižnej predlohy, ktorá prináša konkrétny a veľmi osobný pohľad na hrôzy druhej svetovej vojny. Malá scéna Štátneho divadla sa pod Šothovou režisérskou taktovkou zmenila na tajný úkryt židovského dievčaťa v časoch druhej svetovej vojny.

Denník Anny Frankovej v Košiciach

Na javiskách divadiel sa stretávame s osudmi postáv, ktorých konanie má fatálne následky – často pre ne samotné, alebo pre ostatné postavy v danej hre. Ide o pravidlo akcie a reakcie, keď niekoho konanie spustí lavínu udalostí, ktorých vrcholom býva dramatická osudová scéna. Život sám však prináša oveľa jednoduchšie príčiny, ktoré nepotrebujú bohato vyfabulovaný príbeh k dosiahnutiu žiadanej dramatickosti. Jedným z príkladov je Anna Franková. Mladé dievča, ktorému sa stalo fatálne to, akokoľvek absurdne to znie, že sa narodila ako Židovka. Ľudí s podobným osudom a „vrodenou vadou“ boli tisíce. Druhá svetová vojna ako reálna metafora absolútneho zlyhania ľudstva by sa už nikdy nemala opakovať, no sedemdesiatdva rokov od jej konca sedia v slovenskom parlamente občanmi volení zástupcovia, reprezentanti ľudu, ktorí prekrúcajú históriu, popierajú holokaust a v mene svojej ideológie sa neštítia šíriť nenávisť.

Anna Franková si do svojho denníka napísala: „Prestalo ma zaujímať, či umriem, alebo prežijem. Nemôžem sa predsa vzoprieť dejinám.“ Našťastie je na Slovensku stále dosť ľudí, ktorí sa otvorene vzpierajú a bojujú proti extrémistickým prejavom. V prvých šíkoch stojí inteligencia a umelci. K „armáde“ osobností bojujúcich za iný ako čierno-biely svet sa pridal aj baletný súbor Štátneho divadla v Košiciach s novou inscenáciou Denník Anny Frankovej.

Projekt Denník Anny Frankovej je inscenovaný v priestore Malej scény Štátneho divadla, teda v priestore, ktorý je síce krásny, ale rozmerovo nie príliš ústretový k tanečnému umeniu. Inscenátori sa rozhodli nevyužiť typické javisko, ale zasadili hru medzi divákov, ktorí sedia z dvoch strán „scény“. Vďaka tomu je každý divák dostatočne blízko a stáva sa takmer súčasťou predstavenia. Opačnou stranou mince je limitujúci priestor, ktorý je navyše z veľkej časti zastavaný kovovou konštrukciou. Samotné dispozície hracej plochy predznamenali, že nepôjde o baletné či tanečné predstavenie. Inscenácia predstavuje prienik medzi činohrou a pohybovým divadlom, dôležité je slovo i pohyb, vnímame tancujúcu herečku a hrajúcich tanečníkov. Komunikačným prostriedkom je fúzia slova, gesta, civilného, rytmického i tanečného pohybu.

Predstavenie je rozdelené do siedmich obrazov s prológom a epilógom. Divák postupne spoznáva malú Annu, dievča, ktoré sa teší z bezstarostného života, jej rodinu i rodinných priateľov. Tieto úvodné scény sa odohrávajú v časti javiska, ktorému dominuje veľký stôl symbolizujúci spätú rodinu. Stôl je ideovým prvkom aj Anniných narodenín, je dominantným prvkom, okolo ktorého všetci tancujú, ktorý ich spája. Anna dostáva dospelácke topánky a denník, ktorý sa pre židovské dievča stáva bútľavou vŕbou, novou priateľkou. Nasledujú obrazy, v ktorých Annin život ovplyvňuje fašizmus. Scény, v ktorých miznú niektorí jej známi, scény v stiesnenom úkryte poznačenom náletmi. Účinkujúci sa medzitým presunuli pod kovovú konštrukciu symbolizujúcu ich úkryt. Tá s každým náletom klesá a rodina Frankovcov sa tlačí s Van Daanovcami v klaustrofobickom priestore. Životný priestor všetkých zúčastnených sa zmenšuje, no Anna v nekonečnej temnote nachádza svetlo v podobe Petra Van Daana. Svoje pocity zveruje svojmu denníku. Záverečnú časť symbolicky otvorí rozobratie úkrytu fašistami. Všetci sú odhalení a odvlečení do koncentračných táborov. Časti kovovej scény, ktoré pretým predstavovali úkryt, sa menia na kulisy, ktoré sú svedkami neopísateľných hrôz. Na scéne sa postupne buduje akýsi tunel smrti, ktorým postupne všetky obete prechádzajú k svojmu definitívnemu výkriku. Následne sú ich bezvládne telá hádzané do masového hrobu. Nacistické besnenie prežil len Annin otec Otto a denník, ktorý je úprimnou spoveďou židovskej tínedžerky.

Neformálne by sa dielo mohlo rozdeliť na tri časti: život pred úkrytom, život v úkryte a život po úkryte. Každá z týchto častí má svoju špecifickú atmosféru, silnú výpovednú hodnotu a odohráva sa v inej časti javiska. Prvá, najmenej dramatická časť, je najtanečnejšia, choreografia inšpirovaná židovským folklórom používa súčasné a expresívne gestá horných končatín. Tanec je synonymom slobody a spontánnosti. Napriek javiskovej veselej nálade, scény rodinného šťastia pôsobia mrazivo. Divák, podobne ako pri Shakespearovom Romeovi a Júlii, hneď od začiatku vie, že sa hra skončí tragicky, a napriek tomu je ochotný v napätí sledovať predstavenie až dokonca. Avšak, kým príbeh milencov z Verony je fikciou, ten o Anne je tvrdou realitou.

Úplne prichádza v druhej časti, amsterdamský podkrovný úkryt predstavuje iný svet. Prísny a premyslený režim ukrývajúcich sa je síce nástrojom zachovania tajomstva svojho pobytu, no život v uzavretom priestore sa odzrkadľuje na psychike jednotlivcov i na vzájomných vzťahoch. Zmenšuje sa životný priestor, zmenšuje sa pohyb. Choreografia je podstatne skúpejšia, dominantné ostávajú pohyby horných končatín a hlavy, pričom významnú úlohu zohráva kontakt so scénickou konštrukciou. Ide o časť predstavenia, ktorá je akýmsi zmrákaním. V šíriacej sa tme sa len občas mihne lúč svetla v podobe Anniných tajných stretnutí s Petrom Van Daanom. Anna dokáže uletieť z narastajúcej nervozity, beznádeje a vyhrotenej situácie aj vďaka svojmu predčasne vyvolanému dospievaniu a svojmu denníku, ktorý supluje úlohu najlepšej priateľky.

Chuť po živote a návrate k normálu symbolizuje tanec z Anniných narodenín zo začiatku predstavenia. Choreografia je rovnaká, rozdiel v interpretácii vzhľadom na limitujúci priestor je markantný. Každý záblesk, každá iskrička nádeje sú v kontexte nadchádzajúcich udalostí mrazivé. Všetko speje k poslednej scéne. So Stravinského Svätením jari prichádza na scénu fašistická apokalypsa, a i keď sa to na scéne reálne neudeje, divák sa nedokáže ubrániť predstavám obrazov masových hrobov, vyhladovaných alebo spálených ľudských tiel, dymiacich komínov a popolavého dažďa. Tanečný pohyb v závere predstavenia ako taký nie je, všetko je podmienené výrazu, pokiaľ možno čo najcivilnejšiemu a najrealistickejšiemu. Účinok pohybovej koncepcie a stvárňovanej témy je extrémne silný.

Tvorivý tím Ondrej Šoth (scenár, choreografia, réžia a hudobná dramaturgia) a Zuzana Mistríková (scenár, dramaturgia) predstavili publiku javiskový tvar, ktorý pre niekoho môže byť pohybovým či performatívnym divadlom s prvkami činohry (alebo naopak), v každom prípade ide o divadlo so silnou témou a veľkou výpovednou hodnotou. Inscenačný tím dopĺňa kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, ktorej kostýmy približujú dobu a dokonale podčiarkujú charaktery postáv. Multifunkčné využitie jednotlivých komponentov scény je z kreatívnej dielne bratov Miroslava a Jaroslava Daubravovcov, ktorí do svojho scénického konceptu okrem spomínanej funkčnosti premietli aj zaujímavý industriálny dizajn.

Pod silnú emocionálnu výpoveď premiérového večera sa podpísali výkony zúčastnených interpretov. V postave Anny Frankovej sa predstavila členka Činohry Slovenského národného divadla Táňa Pauhofová, ktorá stvárnila Annu dievčensky i žensky. Hodnotiť Pauhofovej herecké kvality vzhľadom na jej talent a profesionalitu je úplne nepatričné. Obdivuhodný je jej pohybový výkon, ktorý neostal nič dlžný výkonu jej tanečných kolegov. Mimoriadne krásne boli plastické duetá s Markom Šarišským (Peter Van Daan), v ktorých populárna herečka doslova splynula s mladým tanečníkom. Za zmienku stojí aj jej tanečný výkon v „narodeninovom tanci“, ktorý bol v jej podaní dynamický a živelne radostný.

Tanečníci baletu Štátneho divadla Košice sa taktiež so svojimi výkonmi nenechali zahanbiť. Jozef Marčinský si svojím strhujúcim prejavom milujúceho a chrániaceho otca podmanil publikum. V jeho stvárnení prichádza do kontrastu jeho urastený vizuál s citlivým a milujúcim vnútrom. Jeho záverečný plač ako jediného preživšieho doznieva v divákoch ako tiché memento. Annina sestra v podaní Giorgie Bergamasco je dievčensky hravá a v kontakte s Annou veľmi úprimná. Mladučká Bergamasco prekvapila najmä vo vypätých scénach svojim dramatickým a prirodzeným prejavom. V tomto smere neprekvapila Elena Chetvernya v postave Edity Frankovej. Chetvernya je tanečnica s dlhodobými javiskovými skúsenosťami a výrazným dramatickým prejavom. Nebojí sa byť hysterická, obyčajná alebo psychicky „škaredá“, a práve to dodáva jej výrazu na dôveryhodnosti. Za zmienku určite stojí výkon už spomínaného Marka Šarišského, ktorého Peter bol spočiatku nenápadný a hanblivý, neskôr romanticko-nesmelý. A napokon je tu postava neživého denníka – Kitty, ktorú stvárnila Eva Sklyarová. Sklyarová je malým zázrakom slovenskej tanečnej scény. Jej pracovitosť, skromnosť a pokora sa prejavili aj pri stvárnení neživej konkrétnej veci, akou je denník. Vyvoláva pocit dôvery, je prítomná pri každom Anninom kroku, počúva jej bôle i radosti, a napriek tomu, že nemá takmer žiadnu pohybovú plochu, je veľmi výrazná a divák chápe, prečo jej Anna odovzdáva svoje spovede.

V inscenácii nie je žiadna veľká tanečná technika, žiadna rotácia, žiadne prvky veľkého allegra, ale sú v nej veľké výrazovo-herecké plochy. Z tohto pohľadu je nutné skonštatovať, že všetci účinkujúci podali mimoriadne sústredené a profesionálne umelecké výkony. Bez nich by dusná atmosféra a napäté vzťahy v úkryte, absurdná surovosť fašistov či krutosť záverečnej scény nemali požadovanú emocionálnu silu. Niekoľkosekundové ticho, občas prerušené vzlykom, lesknúce sa oči divákov, pietna chvíľka potrebná na „strávenie“ emócií a vstrebanie pocitov strachu, hrôzy, súcitu a možno aj viny a následný dlhý aplauz… Taká bola premiérová reakcia publika, a tá je najlepším dôkazom pravdivosti predstavenia.

Denník Anny Frankovej je hlasným a jasným apelom košických umelcov. Pravdepodobne najznámejšie zápisky z druhej svetovej vojny ukazujú dôsledky prekročenia tenkej hranice, ktoré sa môžu dotknúť ľudí ako my, a je úplne jedno, na ktorej strane budeme stáť.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

 

Denník Anny Frankovej
Scenár: Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková
Réžia a choreografia: Ondrej Šoth
Scéna: Jaroslav Daubrava, Miroslav Daubrava
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Dramaturgia: Zuzana Mistríková
Film: Vasyl Sevastyanov
Balet Štátneho divadla Košice
Premiéra 21. marca 2017 Malá scéna Štátneho divadla Košice

Anna Franková – Táňa Pauhofová
Otto Frank –  Jozef Marčinský
Denník – Kitty – Eva Sklyarová (alt. Daria Ivanenko)
Margot Franková – Giorgia Bergamasco (alt. Ami Fujikawa)
Edita Franková – Elena Chetvernya (alt. Lilla Babos / Daria Ivanenko)
Peter Van Daan – Marek Šarišský (alt. Šimon Stariňák)
Pani Van Daanová – Silvia Borsetti (alt. Lyudmyla Kolimečkov)
Pán Van Daan – Maksym Sklyar (alt. Sergii Iegorov)
Doktor Dussel – Vasyl Sevastyanov (alt. Igor Pashko)
Miep Giesová – Františka Vargová
Viktor Kugler – Peter Rolik (alt. Dalibor Fabián)
Johannes Kleiman – Marcel Medvecz

www.sdke.sk