Divadla zblízka: Gran Teatre del Liceu Barcelona

Najvýznamnejším operným divadlom na juh od Pyrenejí je nesporne barcelonské Gran Teatre del Liceu. Nachádza sa na hlavnej a preslávenej polopešej zóne mesta Las Ramblas. Zo severnej strany takmer susedí s Palácom vicekráľovnej a trhoviskom, z južnej tepnu poniže divadla pretína ulica sv. Pavla s jedným z Gaudího palácov (Palác Guel). Načrime teraz do minulosti, ale i súčasnosti tohto významného operného domu.

Stavbu divadla na Ramble ukončili v roku 1847. Už desať rokov skôr však vznikla v Barcelone Spoločnosť milovníkov divadla a o rok neskôr Konzervatórium, ktoré sa následne premenovalo na Liceo filarmonico dramatico Barcelona kráľovnej Izabelly Druhej. Toto menšie divadlo sídlilo na ulici rovnobežnej s Ramblou, t.j. na Portal del Ángel. Bohatej španielskej buržoázii však takéto divadlo nestačilo, a tak sa v druhej polovici štyridsiatych rokov začalo so stavbou nového divadla na Ramble. Stavba sa financovala so súkromných zdrojov, a parter a lóže potom boli obsadzované bohatými rodinami, ktoré si vytvorili Spoločenstvo vlastníkov (1855). Ich privilégium im zostalo až do roku 1980. V následnom desaťročí divadlo spolu so Spolkom Gran Teatre del Liceu spravovali barcelonská radnica a Ministerstvo kultúry autonómnej katalánskej vlády. Verejnoprávnym sa stalo divadlo definitívne až v roku 1994, kedy vznikla Nadácia Gran Teatre del Liceu.

Projektantom divadla bol Miquel Garriga i Roca podľa vzoru milánskej La Scaly, o vnútornú výzdobu sa zaslúžil najmä Emanuel Mestres. Divadelná sála mala päť poschodí (s lóžami na prvom až treťom) a jeho kapacita sa blížila trom tisíckam návštevníkov. Liceo bolo dvakrát zničené požiarom v rokoch 1861 a 1994.

Hoci rozsahom poškodenia budovy boli požiare identické, prvá rekonštrukcia trvala iba rok a šesť dní, kým druhá až päť rokov. Po požiaroch bolo úplne zničené javisko i hľadisko, neporušený zostal vstupný vestibul s trojicou schodísk, fasáda divadla a zrkadlová sieň slúžiaca ako bufet. V druhom prípade sa však pristúpilo aj k zásadnejším prestavbám. Napríklad sa vytvoril nový priestor pre šatne aj s bočným východom z divadla, lóže sa obmedzili na prvé poschodie (pričom neboli hore uzavreté okrem ôsmich lóží nad orchestriskom) a pod hľadiskom sa vytvoril identický priestor pre nácviky, ale aj konferencie. Celková kapacita sedadiel sa ustálila na čísle 2.294 divákov. Strop hľadiska ako aj tri lunety nad oponou boli nanovo vymaľované (námetmi z Walkýry). Divadlo sa znova otvorilo v roku 1999 predstavením Pucciniho Turandot. Okrem požiarov sa divadlo muselo dvakrát vyrovnať ešte s inými nepríjemnými situáciami. V roku 1868 po odstúpení kráľovnej Izabelly republikáni vtrhli do divadla a odstránili jej bustu i nápis na fasáde. Druhý incident má na rováši anarchista, ktorý v roku 1893 z balkóna hodil bombu do parteru, pričom našťastie zahynul iba jediný divák.

Vo svojich počiatkoch bolo divadlo otvorené pre viaceré druhy dramatických umení, pričom prvých pätnásť rokov jeho existencie operné predstavenia tvorili len 25 % repertoáru. Divadlo hralo v dvoch sezónach – zimnej a jarnej, pričom medzi nimi bola ešte kratšia sezóna veľkonočného pôstu, v ktorej sa opery nehrávali.

Univerzálnosť počiatkov divadla potvrdzuje program otváracieho večera divadla, na ktorom odzneli: symfónia katalánskeho autora Melchiora Gomisa, dráma Venturu de la Vega Don Fernando, andalúzsky tanec a vystúpenie speváčky Márie Oriol. Prvým operným predstavením bola Donizettiho Anna Bolena 17. apríla 1847. Všetky opery sa hrávali v taliančine (aj prvý Lohengrin v roku 1883), dnes sa už spieva v jazykoch originálu s katalánskymi titulkami. Ak prvé roky dominovali v repertoári Rossini, Bellini a Donizetti, od šesťdesiatych rokov dodnes je najhranejším autorom Giuseppe Verdi. Do roku 2012 sa najčastejšie hrala jeho Aida (441-krát), Rigoletto, Traviata a Trubadúr prekonali hranicu 350 predstavení, čo je podstatne viac, ako mala najhranejšia opera verizmu –  Pucciniho Bohéma (230). Taliansky repertoár sa rozšíril po prvej i po druhej svetovej vojne o autorov, ako sú Wolf-Ferrari, Menotti, Rosselini, Malipiero. Až prekvapujúco veľkú popularitu si získal v Barcelone Richard Wagner. V sezónach 1909 a 1910 sa sedemkrát hrala jeho Teatrológia a v roku 1913 v Liceu po prvý raz mimo Bayreuthu uviedli na európskej pôde Parsifala. V roku Wagnerovho výročia (2013) prišiel do Licea vystupovať operný súbor z Bayreuthu a uviedol tu Holanďana, Lohengrina a Tristana. Mozartove opery sa spočiatku ťažko presadzovali (prvý Don Giovanni v roku 1866) a plne sa uplatnili až v posledných desaťročiach.

Zato od počiatku 20. storočia si divákov získali opery Richarda Straussa, ktorý tu dirigoval svoju Salome už v roku 1910 (Gavalier s ružou sa po prvý raz hral v roku 1921). Vzťah k nemeckej hudbe posilnili aj návštevy Frankfurtskej opery (1940–1945) a hosťovania Berlínskych filharmonikov s dirigentami Konwitschným a Sawallischom. Z ruskej opernej tvorby tu v roku 1921 uviedli Borisa Godunova (dirigent Serge Koussevitzky) a v roku 1926 Korzakovovu operu Povesť o neviditeľnom meste Kiteži, ktorá si tu získala veľkú popularitu (doteraz 13 inscenácií!) a naposledy ju uviedli v minulej sezóne. Najhranejšími francúzskymi operami sú v dejinách divadla Gounodov Faust (330 predstavení), Meyerbeerovi Hugenotti (225-krát) a Bizetova Carmen (205). Z českých operných skladateľov tu postupne hrali diela Smetanu, Dvořáka, neskôr Martinů a hlavne Janáčka (celkom šesť jeho opier). Po roku 1980 sa bohatšie presadila aj opera európskej moderny (Schönbergov Mojžiš a Áron, Hindemithov Maliar Mathis, viaceré Brittenove opery). Od počiatkov existencie divadla sa sporadicky uvádzali aj diela domácich katalánskych skladateľov (Pedrell, Marén, Moreno, neskôr Granados) a opery Manuela de Fallu La vida breve (1933) a Atlantida (1961). Operný súbor vždy uvádzal aj zarzuely.

Pozoruhodný je tiež súpis interpretov za dirigentským a režisérskym pultom, resp. účinkujúcich spevákov. Okrem už spomínaných dirigentov v divadle vystúpili Bruno Walter, Klemens Kraus a Erich Kleiber, ďalej dirigenti-skladatelia Richard Strauss, Alexander Zemlinsky a Ottorino Respighi, neskoršie Bonynge, Muti, Cambreling, López-Cobos, Oren, Luisi, Armiliato, Schneider, ale aj „náš“ Friedrich Haider. Momentálne je už vyše desať rokov šéfdirigentom orchestra Joseph Pons. Možno ešte zaujímavejší je výpočet režisérskych osobností: Carsen, Vick, Wernicke, Deflo, Pountney, Sallers, Stein, Černiakov, Herheim, Kupfer, Pelly, Bieito a Konwitschny (režíroval Lohengrina, Čarostrelca a Dona Carlosa). Už len z týchto mien je jasné, že operný režisérizmus prenikol aj cez Pyreneje.

Pokiaľ ide o spevákov, na prelome 19. a 20. storočia v Liceu vystupovali také hviezdy ako veristická primadona Gemma Bellincioni, prvý Verdiho Otello Francesco Tamagno, barytonisti Victor Maurel, Tita Ruffo, kým najväčší tenorista všetkých čias Enrico Caruso bol v roku 1904 v divadle „vybučaný“. Zrejme vtedy k tomu prispel aj dodnes živý katalánsky nacionalizmus, ktorého priaznivci dávali prednosť domácim sólistom: tenoristovi Juliánovi Gayarremu, Márii Barientos a neskoršej pedagogičke Márie Callasovej, Elvire de Hidalgo. V polovici minulého storočia bola miláčikom barcelonského publika Victoria de los Angeles (v Liceu v rokoch 1945–1955), ale v rokoch 1953–1959 tu vystupovala aj Renata Tebaldi, kým Mária Callas tu spievala jediný raz v roku 1959 (aj to len na koncerte). Medzi veľkých Kataláncov v tomto divadle patrila Montserrat Caballé, ktorá v Liceu debutovala ako Arabella v roku 1962 a vystupovala v ňom tri desaťročia. Skvelých katalánskych tenoristov predstavovali Jaime Aragall a José Carreras. Dnes spievajú na Ramble takisto najväčšie operné stálice. Napríklad naša Edita Gruberová tu vystupovala v siedmich operách, Juan Diego Flórez v šiestich. Najväčšie hviezdy uskutočňujú na javisku divadla aj svoje operno-piesňové recitály.

Od znovuotvorenia divadla súbor prezentuje v sezóne desať premiér a cca sto predstavení, ktoré zhliadne asi 200 tisíc návštevníkov. Niektoré komorné produkcie sa odohrávajú v spomínanom priestore pod hľadiskom a divadlo si vychováva nové publikum prostredníctvom projektu El Petit Liceu, v ktorom sú zahrnuté akcie pre školy. ale aj pre rodiny. V prebiehajúcej sezóne 2015/2016 už máme za sebou uvedenia Nabucca, Benvenuta Celliniho a Lucie di Lammermoor, medzi januárom a júlom budú na programe Verdiho Otello a Simone Boccanegra, Wagnerov Súmrak bohov (v réžii Carsena, ktorý tu v predchádzajúcich sezónach inscenoval prvé dve časti tetralógie), Belliniho Montecchi a Capuletti, Bohéma a Čarovná flauta (v koprodukcii s Komickou operou Berlín), ako aj po dve predstavenia Händlovho Xerxesa, Rossiniho Otella a Benjaminovho diela Písané na koži.

Preto ak chcete počuť (vidieť) v Španielsku špičkovú opernú produkciu, necestujte do Madridu, ale radšej zostaňte v Barcelone.