Do Vídně se vrací Godunov, znovu se Slovenským filharmonickým sborem

Boris Godunov vo Viedni so Slovenským filharmonickým zborom už tretiu dekádu. Alebo ako Claudio Abbado kvôli jednomu nesprávnemu tónu chcel prerobiť celú nahrávku

 

V piatok 6. mája 2016 vo Viedenskej štátnej opere po dvojročnej prestávke odštartuje ďalšia séria predstavení Musorgského opery Boris Godunov. V produkcii spoluúčinkuje Slovenský filharmonický zbor, čo by mohlo byť samo o sebe dobrým dôvodom, prečo o tejto udalosti informovať. Slovenský filharmonický zbor však stál pri zrode aj predchádzajúcej viedenskej produkcie z roku 1991, v ktorej pozadí dodnes rezonuje fascinujúci ľudský príbeh jednoho z jej spoluautorov. A pre Slovenský filharmonický zbor je aj súčasná produkcia opery (a moment jej prepojenia s tou predchádzajúcou) tiež vcelku symbolická.

Inscenáciu pôvodne v roku 1983 pre Covent Garden pripravil jeden z najvýznamnejších ruských filmových režisérov Andrej Tarkovskij. Patril medzi tých málo režisérov bývaleho Sovietskeho zväzu, ktorí si v časoch studenej vojny získali svojou tvorbou rešpekt aj na Západe. Režisér bol niekoľko rokov v tvrdom konflikte s úradmi svojej krajiny, jeho filmy sa doma nehrali, a potom, ako radšej zničil svoj takmer dokončený film, než by ho nechal cenzorom prerobiť, bol v ZSSR úplne odstavený od možnosti tvoriť. Vtedy prišla z Londýna od Claudia Abbada, vtedajšieho riaditeľa Royal Opera House, ponuka režijne spracovať Borisa Godunova. Tarkovskij ako milovník ruskej histórie ponuku okamžite prijal.

V rámci neustáleho vytvárania si vzájomných priekov mu sovietske úrady počas jeho pobytu v Londýne úmyselne nepredĺžili platnosť cestovného pasu, aby sa nemohol vrátiť späť do ZSSR. Zároveň si ponechali doma jeho 13-ročného syna ako “rukojemníka”, ktorému z pomsty nedovolili za otcom vycestovať. Podľa spomienok vtedajšej režisérovej asistentky telefonoval Tarkovskij každý večer po skúškach svojmu synovi, ktorý mu plakal do telefónu. V takejto napätej atmosfére tvoril svoju inscenáciu, vďaka čomu bolo z jej finálnej podoby cítiť snahu o vytvorenie alegórie k totalitným režimom. Obraz skorupovaného Ruska za cára Borisa Godunova sa tak nechtiac až tragicky začal ponášať na éru Brežneva, Andropova a Černenka.

Tarkovskij nikdy predtým (ani potom) nespolupracoval na žiadnej opere a nemal s týmto žánrom žiadne skúsenosti. Napriek tomu sa práve inscenácia Godunova pre Covent Garden dodnes radí medzi jeho najvýznamnejšie umelecké počiny. Réžiu poňal veľmi tradične, konzervatívne, čo však mohlo byť spôsobené jeho prehnanou bázňou a úctou k žánru, ktorý bol pre neho nový. Oko skúseného filmového režiséra bolo cítiť v konečnom vizuálnom vyznení inscenácie, keď Tarkovskij ako úplne prvý zaviedol na opernom javisku filmové nasvietenie. Vyžadovalo si to aj zo strany spevákov výrazne iný prístup v stvárnení postáv, keďže vďaka zvolenému osvetleniu im zrazu bolo oveľa zreteľnejšie vidieť do tváre.

Tri roky po londýnskej premiére za zváštnych okolností zomrel na onkologické ochorenie, ktorého nejasný pôvod vzbudzoval mnoho vášnivých špekulácií a fám. Podľa lekárov nevzniklo štandardným spôsobom, ale úmyselným zásahom do organizmu. Tarkovskij s chorobou bojoval takmer rok a až tesne pred smrťou umožnili sovietske úrady jeho synovi za ním vycestovať, aby otca ešte naposledy uvidel.

Osem rokov po Tarkovského smrti, v roku 1991, bola inscenácia v rámci koprodukcie ROH a Viedenskej štátnej opery prenesená do Viedne. Bolo to v čase, kedy Claudio Abbado úzko spolupracoval so Slovenským filharmonickým zborom. Dva roky pred tým uviedli spolu vo Viedni Musorgského Chovančinu, takže keď prišiel na rad Boris Godunov v hlavnej úlohe so speváckymi esami Robertom Lloydom či Ruggerom Raimondim, bolo logické, že pozvánka na spoluprácu neobišla opäť ani Slovenský filharmonický zbor.

Ten sa zúčastnil aj realizácie nahrávky tejto opery na pôde Berlínskej filharmónie (vyd. SONY), kde Abbado pôsobil na poste šéfdirigenta. Hviezdne obsadenie – Anatolija Kočergu, Marjanu Lipovšek a Samuela Rameyho – doplnil už v tom čase na Slovensku pôsobiaci Sergej Larin ako Dmitrij Otrepjev. Abbadova pedantnosť a zmysel pre detail viedli ku konfliktu, keď žiadal odloženie vydania nahrávky z dôvodu jediného nesprávneho tónu fagotu, ktorý v nej pri záverečných odposluchoch objavil. Samozrejme nepochodil. Hudobný režisér mu podľa svedkov pred celým orchestrom povedal, že firma práve minula viac než milión dolárov na jeho vysnívaný projekt, a ak sú v ňom nejaké nedostatky, nie je to chyba nikoho iného, len jeho samého. Rozzúrený Abbado žiadal jeho hlavu, ani s touto požiadavkou však neuspel.

O skvelom obsadení, kvalite nahrávky a jej úspechu svedčí aj fakt, že nasledovalo pozvanie na Salzburgský festival (avšak v novej réžii Herberta Wernicka) a hosťovanie inscenácie Viedenskej štátnej opery (v Tarkovského produkcii) v NHK hall v Osake.

Produkcia uvádzaná vo Viedni v súčasnosti má taktiež mnohé zaujímavé momenty. Od premiéry v roku 2007 v nej ako cár Boris nepretržite kraľoval Feruccio Furlanetto – jediný bas neruského pôvodu, ktorému bolo umožnené, aby Borisa spieval v Mariinskom aj Boľšom teátre. V prvých sériách opera znela v plnom rozsahu, vrátane Poľského obrazu a Revolúcie, avšak dramaturgovia Viedenskej štátnej opery sa časom priklonili k uvádzaniu jej pôvodnej podoby – tak, ako ju v roku 1869 ponúkol Musorgskij Mariinskemu divadlu. To ju vtedy odmietlo z dôvodu, že obsahovala príliš veľa zborov a nedostatok árií a postrádala milostnú zápletku.

Aktuálne uvádzaná verzia je však raritná predovšetkým z iného dôvodu. Dielo je uvádzané v Musorgského vlastnej orchestrácii, a nie v zaužívanej akademickej a uhladenej Korsakovovej či drsnejšej Šostakovičovej. Musorgského hrubozrnná orchestrácia bola pritom doposiaľ považovaná za nepoužiteľnú.

“Položil som si Musorgského originálnu verziu na klavír pred seba a vedľa som položil Korsakovovu. Nepozeral som sa do nich, aby ma neovplyvnili, a vlastnú orchestráciu som písal zpamäti. Dielo som totiž poznal doslova odpredu aj odzadu. Vždy, keď som mal vytvorenú orchestráciu ucelenej časti, pozrel som, ako to mal v partitúre napísané Musorgskij a ako Korsakov, a porovnal som ich verzie so svojou. Ak som videl, že niektorý z nich mal lepší nápad než ja, ponechal som ho. Menil som len to, o čom som bol presvedčený, že bolo lepšie. Nemalo predsa zmysel znovu objavovať Ameriku,” uviedol Šostakovič.

Keďže ústredným symbolom opery je zvon, Šostakovič sa neustále vracal k stvárneniu jeho zvuku. Musorgskij aj Korsakov použili gong, nedosiahol sa však ten efekt, ktorý chcel autor Godunova docieliť – vyjadriť odcudzenosť a opustenosť mníchov v kláštore. Šostakovič použil namiesto gongu sedem simultánne hrajúcich nástrojov: klarinet, fagot, lesný roh, gong, harfu, klavír a kontrabas. Ukázalo sa, že v tejto kombinácii bol zvuk zvonu oveľa viac autentický.

Dielo sa však vo svete najčastejšie uvádza nie v Šostakovičovej, ale v Korsakovovej orchestrácii. Tá však svojou uhladenosťou výrazne popiera originálny charakter Musorgského hudby. Podľa niektorých muzikológov bol potrebný až storočný odstup od vzniku opery, aby Musorgského postupy mohli byť skutočne pochopené.

“V perspektíve sto rokov sa ukázalo, že to, čo sa pôvodne zdalo ako neohrabaná a drsná orchestrácia, v skutočnosti vôbec nepotrebovalo reorchestráciu ani žiadnu revíziu. V tom čase iba spoločnosť nebola pripravená na spôsob hudobného vyjadrenia, ktorý zvolil Musorgskij. Pôvodný Boris Godunov je v skutočnosti dokonalejší než jeho všetky následné revízie,” tvrdí napríklad muzikológ Gerald Abraham.

A aj Viedenská štátna opera voľbou pôvodnej, nehrávanej orchestrácie dáva šancu práve poslednému názoru. Nová séria aktuálnej produkcie bude prebiehať pod taktovkou slovinského dirigenta Marka Letonju. Po deviatich sezónach strieda Ferruccia Furlanetta v havnej úlohe nemecký “black diamond bass” René Pape. Milovníci prenosov z Met už vedia, že v septembri budúceho roku bude otvárať sezónu ako kráľ Marke s Ninou Stemme ako Izoldou vo Wagnerovom Tristanovi.

Slovenský filharmonický zbor v oboch viedenských produkciách Godunova uvádzaných od roku 1991 spolu odspieval 42 predstavení. V prvej šestnásť a v druhej dvadsaťpäť. Keď spolupráca s Abbadom na Musorgského opere len začínala, nikto zrejme netušil, že filharmonickému zboru prinesie takmer 30-ročnú pôsobnosť na jednej z najvýznamnejších operných scén. Slovenský filharmonický zbor v rôznych tituloch vo Viedni odspieval odvtedy už viac ako 150 predstavení.

Počas skúšok jednej zo sérií Claudio Abbado zomrel. “Správu o jeho smrti sme sa dozvedeli na veľmi symbolickom mieste. Bol január 2014, skúšali sme práve Godunova vo Viedni. Aranžovali sme na cvičnom javisku, oprašovali sme réžiu, keď nám manažment Viedenskej štátnej opery oznámil, že maestro umrel. Okamžite sme prerušili skúšku a spoločne – minútou ticha – sme si uctili jeho pamiatku. Vedeli sme to azda skôr než ostatný svet. Svetové agentúry o tom priniesli správu až o niekoľko hodín. Rodina pravdepodobne informovala naprv hudobné inštitúcie, na ktoré bol úzko naviazaný – Berlínsku a Viedenskú filharmóniu, Viedenskú štátnu operu… Okolo obeda už na viedenskom Musikvereine visela čierna zástava a krátko na to priniesli túto informáciu aj médiá. Bol to pre nás veľmi silný moment – smutnú správu sme sa dozvedeli na javisku scény, na ktorú nás pred 30 rokmi priviedol. Nasledujúce predstavenie 23. januára 2014 bolo venované práve jemu. Na plagátoch, programoch, všade bolo uvedené – In memoriam Claudio Abbado,” spomína členka Slovenského filharmonického zboru Ina Baranová.

Symbolický kruh sa tak uzatvoril. Príbehy Tarkovského, Abbada či slovenských zboristov však dodnes rezonujú pri spomienkach, ktoré prinášajú takty Musorgského opery.

 

Modest Petrovič Musorgskij:
Boris Godunov
Dirigent: Marko Letonja
Réžia a výprava: Yannis Kokkos
Zbormajster: Thomas Lang
Dramaturgia: Anne Blancard
Slovenský filharmonický zbor
Orchester der Wiener Staatsoper
Chor der Wiener Staatsoper
Slovenský filharmonický zbor
Kinder der Opernschule der Wiener Staatsoper
Premiéra 28. mája 2007 Wiener Staatsoper Viedeň
(najnovšie reprízy 6., 9., 13. a 16. 5. 2016)

Boris Godunov – René Pape
Schuiskij – Norbert Ernst
Pimen – Kurt Rydl
Grigori – Marian Talaba
Fjodor – Ilseyar Khayrullova
Xenia – Aida Garifullina
Amme – Zoryana Kushpler
Andreej Schtschelkalow – David Pershall
Warlaam – Ryan Speedo Green
Misaail – Benedikt Kobel
Schenkenwirtin – Aura Twarowska
Hauptmann – Alfred Šramek
Gottesnarr – Pavel Kolgatin
Nikititsch – Alexandru Moisiuc
Mitjuch – Marcus Pelz

www.wiener-staatsoper.at