Do Vídně se vrací Godunov, znovu se Slovenským filharmonickým sborem

  1. 1
  2. 2

Boris Godunov vo Viedni so Slovenským filharmonickým zborom už tretiu dekádu. Alebo ako Claudio Abbado kvôli jednomu nesprávnemu tónu chcel prerobiť celú nahrávku

 

M. Musorgskij: Boris Godunov vo Vienna Staatsoper (zdroj archív Slovenského filharmonického zboru)
M. Musorgskij: Boris Godunov vo Vienna Staatsoper (zdroj archív Slovenského filharmonického zboru)

V piatok 6. mája 2016 vo Viedenskej štátnej opere po dvojročnej prestávke odštartuje ďalšia séria predstavení Musorgského opery Boris Godunov. V produkcii spoluúčinkuje Slovenský filharmonický zbor, čo by mohlo byť samo o sebe dobrým dôvodom, prečo o tejto udalosti informovať. Slovenský filharmonický zbor však stál pri zrode aj predchádzajúcej viedenskej produkcie z roku 1991, v ktorej pozadí dodnes rezonuje fascinujúci ľudský príbeh jednoho z jej spoluautorov. A pre Slovenský filharmonický zbor je aj súčasná produkcia opery (a moment jej prepojenia s tou predchádzajúcou) tiež vcelku symbolická.

Inscenáciu pôvodne v roku 1983 pre Covent Garden pripravil jeden z najvýznamnejších ruských filmových režisérov Andrej Tarkovskij. Patril medzi tých málo režisérov bývaleho Sovietskeho zväzu, ktorí si v časoch studenej vojny získali svojou tvorbou rešpekt aj na Západe. Režisér bol niekoľko rokov v tvrdom konflikte s úradmi svojej krajiny, jeho filmy sa doma nehrali, a potom, ako radšej zničil svoj takmer dokončený film, než by ho nechal cenzorom prerobiť, bol v ZSSR úplne odstavený od možnosti tvoriť. Vtedy prišla z Londýna od Claudia Abbada, vtedajšieho riaditeľa Royal Opera House, ponuka režijne spracovať Borisa Godunova. Tarkovskij ako milovník ruskej histórie ponuku okamžite prijal.

V rámci neustáleho vytvárania si vzájomných priekov mu sovietske úrady počas jeho pobytu v Londýne úmyselne nepredĺžili platnosť cestovného pasu, aby sa nemohol vrátiť späť do ZSSR. Zároveň si ponechali doma jeho 13-ročného syna ako „rukojemníka“, ktorému z pomsty nedovolili za otcom vycestovať. Podľa spomienok vtedajšej režisérovej asistentky telefonoval Tarkovskij každý večer po skúškach svojmu synovi, ktorý mu plakal do telefónu. V takejto napätej atmosfére tvoril svoju inscenáciu, vďaka čomu bolo z jej finálnej podoby cítiť snahu o vytvorenie alegórie k totalitným režimom. Obraz skorupovaného Ruska za cára Borisa Godunova sa tak nechtiac až tragicky začal ponášať na éru Brežneva, Andropova a Černenka.

Tarkovskij nikdy predtým (ani potom) nespolupracoval na žiadnej opere a nemal s týmto žánrom žiadne skúsenosti. Napriek tomu sa práve inscenácia Godunova pre Covent Garden dodnes radí medzi jeho najvýznamnejšie umelecké počiny. Réžiu poňal veľmi tradične, konzervatívne, čo však mohlo byť spôsobené jeho prehnanou bázňou a úctou k žánru, ktorý bol pre neho nový. Oko skúseného filmového režiséra bolo cítiť v konečnom vizuálnom vyznení inscenácie, keď Tarkovskij ako úplne prvý zaviedol na opernom javisku filmové nasvietenie. Vyžadovalo si to aj zo strany spevákov výrazne iný prístup v stvárnení postáv, keďže vďaka zvolenému osvetleniu im zrazu bolo oveľa zreteľnejšie vidieť do tváre.

Tri roky po londýnskej premiére za zváštnych okolností zomrel na onkologické ochorenie, ktorého nejasný pôvod vzbudzoval mnoho vášnivých špekulácií a fám. Podľa lekárov nevzniklo štandardným spôsobom, ale úmyselným zásahom do organizmu. Tarkovskij s chorobou bojoval takmer rok a až tesne pred smrťou umožnili sovietske úrady jeho synovi za ním vycestovať, aby otca ešte naposledy uvidel.

M. Musorgskij: Boris Godunov v réžii Andreja Tarkovského vo Vienna Staatsoper (zdroj archív Slovenského filharmonického zboru)
M. Musorgskij: Boris Godunov v réžii Andreja Tarkovského vo Vienna Staatsoper (zdroj archív Slovenského filharmonického zboru)

Osem rokov po Tarkovského smrti, v roku 1991, bola inscenácia v rámci koprodukcie ROH a Viedenskej štátnej opery prenesená do Viedne. Bolo to v čase, kedy Claudio Abbado úzko spolupracoval so Slovenským filharmonickým zborom. Dva roky pred tým uviedli spolu vo Viedni Musorgského Chovančinu, takže keď prišiel na rad Boris Godunov v hlavnej úlohe so speváckymi esami Robertom Lloydom či Ruggerom Raimondim, bolo logické, že pozvánka na spoluprácu neobišla opäť ani Slovenský filharmonický zbor.

Ten sa zúčastnil aj realizácie nahrávky tejto opery na pôde Berlínskej filharmónie (vyd. SONY), kde Abbado pôsobil na poste šéfdirigenta. Hviezdne obsadenie – Anatolija Kočergu, Marjanu Lipovšek a Samuela Rameyho – doplnil už v tom čase na Slovensku pôsobiaci Sergej Larin ako Dmitrij Otrepjev. Abbadova pedantnosť a zmysel pre detail viedli ku konfliktu, keď žiadal odloženie vydania nahrávky z dôvodu jediného nesprávneho tónu fagotu, ktorý v nej pri záverečných odposluchoch objavil. Samozrejme nepochodil. Hudobný režisér mu podľa svedkov pred celým orchestrom povedal, že firma práve minula viac než milión dolárov na jeho vysnívaný projekt, a ak sú v ňom nejaké nedostatky, nie je to chyba nikoho iného, len jeho samého. Rozzúrený Abbado žiadal jeho hlavu, ani s touto požiadavkou však neuspel.

O skvelom obsadení, kvalite nahrávky a jej úspechu svedčí aj fakt, že nasledovalo pozvanie na Salzburgský festival (avšak v novej réžii Herberta Wernicka) a hosťovanie inscenácie Viedenskej štátnej opery (v Tarkovského produkcii) v NHK hall v Osake.

Dobový plagát s obsadením v Japonsku.
Dobový plagát s obsadením v Japonsku.

Produkcia uvádzaná vo Viedni v súčasnosti má taktiež mnohé zaujímavé momenty. Od premiéry v roku 2007 v nej ako cár Boris nepretržite kraľoval Feruccio Furlanetto – jediný bas neruského pôvodu, ktorému bolo umožnené, aby Borisa spieval v Mariinskom aj Boľšom teátre. V prvých sériách opera znela v plnom rozsahu, vrátane Poľského obrazu a Revolúcie, avšak dramaturgovia Viedenskej štátnej opery sa časom priklonili k uvádzaniu jej pôvodnej podoby – tak, ako ju v roku 1869 ponúkol Musorgskij Mariinskemu divadlu. To ju vtedy odmietlo z dôvodu, že obsahovala príliš veľa zborov a nedostatok árií a postrádala milostnú zápletku.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář

Reklama