Dvakrát Eva Šušková, tajný hlas

Eva Šušková: secret VOICE 

Hudobný fond v Bratislave (s podporou SOZA – Slovenského ochranného zväzu autorského) pred pár dňami prezentoval nový album slovenskej sopranistky Evy Šuškovej s názvom secret VOICE (Hudobný fond, Bratislava, 2014). Po profilovom albume Evy Šuškovej Ruské detské piesne – s klaviristom Ivanom Koskom (Diskant, Bratislava, 2009) je to ďalší samostatný profilový album nadanej slovenskej speváčky, ktorá je svojím umením prítomná aj na ďalších (skupinových) projektoch, vydaných na CD, nehovoriac o bohatej koncertnej činnosti a rozširujúcom sa opernom repertoári.

Inšpirujúce stretnutia: Eva Šušková ma r. 2009 mimoriadne zaujala na koncerte v intímnom prostredí bratislavského Mirbachovho paláca, predvedením ruských piesní, inšpirovaných detským svetom (od Musorgského, Ľadova, Stravinského a Prokofieva) s klaviristom Ivanom Koskom. V tom istom prostredí na nedeľnom matiné uviedla r. 2013 (s flautistkou Andreou Boškovou a barytonistom Petrom Mazalánom) Sequenzu III pre ženský hlas od Luciana Beria, Poľské verše od Sergeja Slonimského, Stripsody pre sólový hlas od Cathy Berberian a v programe predviedla širokú paletu speváckych techník: od interpretácie prísne zapísaných nôt, po graficky stvárnené partitúry, prípadne vlastné improvizačné dodatky. Pri všetkej hravosti, „uvoľnenosti“, ale najmä speváckej náročnosti podobnej hudby, nestratila zo zorného uhla krásny, ušľachtilý tón a jeho bohaté dynamické možnosti.

Široký rozptyl repertoáru: Vďaka kvalitnej vokálnej príprave môže Eva Šušková spievať na koncertoch kantáty Johanna Sebastiana Bacha, sólový part v málo známej opere bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela so súborom Solamente Naturali, nehovoriac o nezabudnuteľnom scénickom naštudovaní monodrámy Arnolda Schönberga Pierrot Lunaire, ktorého s Quasars Ensemble – pri príležitosti stého výročia vzniku diela uviedla na Bratislavských hudobných slávnostiach 2012 a tiež v Košiciach.V októbri 2013 spievala ukážky z opernej tvorby Claudia Monteverdiho na koncerte v Slovenskej filharmónii, o dva týždne neskôr so súborom Quasars Ensemble už vokálne skladby súčasnej fínskej skladateľky Kaiji Saariaho na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos-Étos v Bratislave.

Moje návraty k umelkyni: Mgr. art. Evu Šuškovú, ArtD. (ako znie jej meno i s titulmi, ktoré využíva pri pedagogickej práci na vysokej škole) som v Opera Plus už predstavila v cykle portrétov slovenských spevákov (tu). Napokon som jej venovala kapitolu vo svojej nedávno vydanej knihe Zlaté hlasy (Perfekt, Bratislava 2014). A pokiaľ existujem, budem sa s radosťou vracať k vždy novým umeleckým métam tejto neobyčajnej umelkyne, ktorá dokáže prekvapiť ďalšími interpretačnými schopnosťami. Mám totiž rada spevákov, ktorí nezotrvajú na jednom type repertoáru. Nezaškodí teda podrobnejšie pripomenúť jej doterajšiu umeleckú cestu.

O živote a práci: Eva Šušková (nar. 1979) absolvovala štúdium spevu u prof. Viktórie Stracenskej na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde r. 2013 úspešne obhájila aj dizertačnú prácu u popredného sólistu Opery SND, basistu prof. Petra Mikuláša. Okrem koncertného života sa úspešne realizuje aj na divadelnej a opernej scéne: Šesť rokov hrala a spievala v bratislavskom divadle GUnaGu, kde potvrdila herecký talent, ktorý mimicky či pohybovo využíva v koncertných produkciách a vo vlastnom hudobno-výchovnom programe Človekofón, určenom deťom zo základných škôl. Spievala a. h. Desdemonu v Slovenskom národnom divadle pod taktovkou dirigenta Ondreja Lenárda. Je hosťujúcou sólistkou Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde vytvorila viacero titulných postáv (Chivriu v Soročinskom jarmoku, Tatianu v Eugenovi Oneginovi, Rusalku, Suzel v Mascagniho Priateľovi Fritzovi).V súčasnosti pôsobí ako vysokoškolská pedagogička na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, paralelne je činná v združení Albrechtina, kde sa organizačne aj interpretačne podieľa na cykle (Ne)známa hudba, každý rok vystupuje na Letnom koncerte v ruinách kláštora Katarínka na západnom Slovensku, pri obci Dechtice, stvárnila niekoľko hlavných rolí nielen v operných domoch Slovenska, ale i Česka, Francúzska, Rakúska a Poľska.Uvádza klasické aj súčasné slovenské vokálne cykly diela jednak na komorných koncertoch, ale aj v spolupráci so Slovenskou filharmóniou. Podieľala sa na uvedení a nahrávke opery Mathilde de Guise od bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela, ako aj na premiére šiestich pôvodných opier slovenských skladateľov (Beneš, Kubička, Solovic). Je výnimočnou interpretkou diel klasikov 20. storočia. Pre slovenských skladateľov strednej i mladej generácie znamená inšpiráciu a múzu s takmer neobmedzenými vokálno-technickými a výrazovými prostriedkami. Účinkovala na medzinárodných festivaloch (Gaida, Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Zémpléni Fesztivál, Tage der Neuen Musik Bamberg, Konvergencie, Dni starej hudby, Lost & Found). Mala viacero vystúpení na pražských koncertoch, spolupracuje s orchestrami a súbormi starej i novej hudby: Praque Modern, Quasars Ensemble, Solamente Naturali – a s orcherstrami: Ostravská filharmónia, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala a i. Nahrávala pre vydavateľstvá Brillant Classics, Phaedra, Dynamic, Slovenský rozhlas, Hudobný fond, Diskant. V r. 2013 získala Cenu Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii Mladý tvorca.

Tajomný hlas – Secret Voice (v origináli písaný ako secret VOICE) je ostatným albumom speváčky, za spolupráce inštrumentalistov: flautistky (hrajúcej aj na alt-basovú flautu) Andrei Mosorjakovej, basového klarinetistu Branislava Dugoviča, vibrafonistu Dalibora Kociána – a v jednej skladbe (Tomáša Boroša) sa sólistka sprevádza i hrou na bubienok, zvonkohru a altový xylofón.

Obal CD je „z dielne“ poprednej slovenskej akademickej maliarky Doroty Sadovskej, ktorá tentokrát vystupuje ako umelecká fotografka. Na obal CD a vnútorný buklet totiž vytvorila sugestívny farebný výrez tváre sopranistky – detail jej očí. „Tajomný“ pohľad krásnych očí teda vtiahne poslucháča do rovnako tajomného sveta súčasnej vokálnej tvorby slovenských autorov strednej, pomaly už aj staršej generácie:
– Iris Szeghy s piesňou Meadow Song – quasi Lúčnym spevom;
– Viery Janárčekovej a jej vokálneho cyklu z ôsmich piesní Spievanky, spievanky;
– Ilju Zeljenku so skladbu Rozmar (r. 1983) – ako spomienku na dnes už nežijúceho skladateľa prvej slovenskej avantgardy;
– Tomáša Boroša so symbolisticky vyznievajúcou skladbou Slová;
– Ivana Buffu – klaviristu, skladateľa a umeleckého vedúceho avantgardného hudobného súboru Quasars Ensemble – so skladbou The Four Agreements, inšpirovanou citátmi z knižnej podoby múdrosti starých Toltékov;
– Luciu Koňakovskú so skladbou Odchádzanie (z r. 2009)
– Martina Burlasa s koncertnou piesňou Chlad pomáha na vlastné slová, inšpirovanú tvorbou Valentina Silvestrova.

Každá zo skladieb je vďaka rozdielnemu rukopisu autorov špecifická. Interpretka ich oživuje svojím podaním a osobitým prežívaním. Vokálnou kultúrou a hlasom rešpektuje slovo, jeho poetický potenciál, posolstvo, podčiarkuje vokálnym majstrovstvom a vlastným, osobitým prístupom zvláštnosti  partitúr. Ak Ilja Zeljenka svojím Rozmarom (a niektorými – nie všetkými – „hravými“ skladbami) v osemdesiatych rokoch prekvapil spracovaním vokálnej línie a najmä netradičným vedením hlasu, hravosťou prístupu k textu, ktorý rôznym spôsobom „rozbíjal“, dnes akoby sa slovenskí skladatelia viac prikláňali k jasnému umeleckému a ľudskému posolstvu, i keď tiež občas experimentujú s farebno-vokálnou zložkou melodickej línie, využívaním hlások a slabík – na vyjadrenie pocitov radosti, sklamania, bôľu.

Podrobnejšie k nahrávkam: Szeghyovej Meadow Song je z r. 2011, no verzia s altovou flautou mala premiéru r. 2014 vo Frankfurte a následne v Bratislave. Skladba je náročná na vypäté výšky a súlad dvojhlasu altovej flauty so sopránom, ktorý je v akomsi farebno-interpretačnom kontraste, ale v istých momentoch aj v súlade s hlasom interpretky. Tá spieva celú skladbu na samohlásku „a“, resp. slabiku „ha“, napodobňujúc občas „halekanie“ (volanie) žien pri hrabačkách na podhorských lúkach. Melodicky je Szeghy autonómna, moderná – bez ilustrovania konkrétnej ľudovej piesne. Až v závere vyše 5´ minútovej skladby zaznie v zadumaní priama citácia trávnice „Hrabala, hrabala“. Je to pohľad do duše, uspávanka, alebo spomienka na lásku? Ktovie. Flautový záver je korunkou na hudobnej básni.

Viera Janárčeková postupuje v kompozícii celkom opačne: jej cyklus Spievanky, spievanky vychádza z konkrétnych ľudových piesní: vokálnu líniu ponecháva pôvodnej melódii, zato flauta modernou hudobnou rečou dopracováva náladu, tvorí samostatné medzihry, ktoré uzatvárajú – ale aj otvárajú – nový svet nasledujúcej piesne. Janárčeková pietou k melódii nadväzuje na tradíciu slovenských „národných“ skladateľov, no komentárom v inštrumentálnych vstupoch dielo dopovedáva svojím spôsobom. Čistý jasný hlas sopranistky využíva skladateľka od vysoko postavených tónov (pieseň č. 4 aj č. 8) – až do mezzosopránových polôh (pieseň č. 5), vždy s ponechaním bohatej citovej tvárnosti, farebnosti tónu, plného porozumenia pre ľudový interpretačný štýl i bohatosť rôznorodých nálad, vrátane jemnej nostalgie (pieseň č. 7). Šušková dotvára cyklus povýšením základného folklórneho odkazu s mixážou moderného kompozičného sprievodu, dvojhlas medzi ňou a flautistkou privádza poslucháča do sveta absolútnej duchovnej krásy. Andrea Mosorjaková – podobne ako v Szeghyovej skladbe – je speváčke rovnocennou partnerkou, pričom jej skladateľka občas zadá aj zvukovo-ilustratívne úlohy (v 8. piesní je to napodobenie hlasu vtákov).

Ilja Zeljenka sa v Rozmare pohráva so slovom Adieau – nevdojak evokujúc Stockhausenovu skladbu na to isté slovo. Skladateľ rozložil rozlúčkový pozdrav na jeho fragmenty, ktoré analyzoval v hláskach a slabikách (ú, ó, a, dia…). Rozmar vyžaduje od vokálno-inštrumentálnej súhry veľa partnerského porozumenia a súhry. V tomto smere bol vynikajúcim partnerom speváčke basklarinetista Branislav Dugovič. Hlas sopránu je využívaný viac inštrumentálne, hravo, bez nejakých vážnych posolstiev, zato s maximálnym kontrastom, aby 7´ minútová skladba nebola ani v jednom okamžiku nudná, unavujúca či opakujúca interpretačné postupy. Pred vyše tridsiatimi rokmi (r. 1984) premiérovala túto vokálnu ekvilibristiku Zeljenku česká sopranistka Brigita Šulcová, ktorej skladateľ dielo dedikoval. V Koncertnej sieni Klarisky ju sprevádzal basklarinetista Josef Horák, člen slávneho Due Boemi di Praga. Kto sa na to pamätá, môže porovnávať – kto nie, obdivuje majstrovstvo mladej slovenskej speváčky a perfektného domáceho basklarinetistu.

Tomáš Boroš napísal r. 2013 skladbu Slová – vyjadrujúcu existenciálnu úzkosť jedinca v prostých, za sebou radených slovách, bez ich metaforického či básnického dotvorenia, zato skľučujúcich a zúfalo hľadajúcich východisko: v záverečnej fáze skladby v túžbe po láske, ktorá však interpretačne i kompozične vychádza skôr ako výsmech a pochybnosť. Slová, na ktoré vznikla kompozícia, sú z dielne autora: Zábradlie, Oprieť. Balkón. Vyjsť, Dýchať. Strach. Ísť. Nestáť. Niesť. Vďaka. Chvála, Sláva. Sám. Všetci. Všetko. Nur die Liebe. Speváčka túto silne pocitovú hudbu vyjadrila nielen vokálmi, ale aj prídychmi, šepotom, mraučaním, hnusom, mľaskotom, slabikou hm, virtuóznymi melizmami (v slove „Nur“ na slabiku „Nu“), pochybovačným začudovaním, pričom záver doviedla vo finále k rezignácii a výsmechu. Na obsahové a vokálne stvárnenie vložila veľa fantázie a prežívania, nečakaných prostriedkov, ktoré „obchádzajú“ definované vokálne postupy. Okrem spevu hrá na bubienok, zvonkohru a altový xylofón, čo dodáva Borošovej skladbe ďalšie náladové podtexty.

Ivan Buffa v The Four Agreements (z r. 2010) – v praktickom sprievodcovi osobnou slobodou – vedie poslucháča štyrmi múdrosťami starých indiánskych mágov: Nezneužívajte slovo. – Neberte nič osobne. – Nevytvárajte si žiadne domnienky. – Vždy robte všetko tak, ako najlepšie dokážete. Skladateľ na anglickom základe textu vystaval pre interpretku priam vokálne serpentíny, na ktorých slová delí, variuje, rôzne významovo dotvára, pričom ju autor občas necháva letieť krkolomným hlasovým  slalomom – od najvyšších sopránových polôh po hlboké altové hĺbky. Je bez inštrumentálneho sprievodu, zato s veľkými hlasovými skokmi, mimoriadne náročná na rytmicko-vokálne stvárnenie. Niekedy pôsobí improvizačne, vrátane rôznych výkrikov a mľaskania, čo je však zrejme presne premyslený interpretačný efekt. Skladba je mimoriadne expresívna, interpretačne azda najnáročnejšia z predstavovaných, pričom má i najhlbšie (najpoučnejšie)  posolstvo.

Lucia Koňakovská v Odchádzaní (pričom skladateľka ako svoj komentár k dielu dopísala „In memoriam“), kompozícii z r. 2009, vytvorila hudobnú poéziu ticha, s veľkým expresívnym dopadom. Hlas sa tu ponára do meditácie na slovo „hej – ha – he“, pričom končí quasi hlbokým zamyslením nad životom. Dielo je napísané pre soprán a altovú, resp. basovú flautu (vynikajúca Andrea Mosorjaková), ktorá často reprízuje melodickú líniu vokálu. Dielo vyznieva atonálne, dokazujúc, že nie vždy treba a možno nájsť pevné centrum umenia, života. Na CD najdlhšia – 12´minútová – kompozícia vytvára veľký oblúk žalospevu. „In memoriam“ končí v pianissime na „hm“ – ako zamyslenie, vnútorná meditácia.Posledným interpretačným vkladom Evy Šuškovej na jej vzácnom profilovom CD je skladba Martina Burlasa na vlastné slová Chlad pomáha z r. 2014 – jemná, vibrafónom podfarbená hudba, akoby „premrznutá“ chladom, inšpirovaná tvorbou ukrajinského skladateľa Vladimíra Silvestrova, konkrétne jeho Tichými piesňami pre barytón a klavír – ale nielen nimi!

Martin Burlas vo výstižnom hodnotení  Silvestrovovej tvorby (Hudobný život č. 10/7), najmä jeho 6. symfónie, s istou nostalgiou uzatvára svoje zamyslenie o hudbe tohto významného skladateľa 20. a 21. storočia slovami: „Je to posledné obzretie sa dozadu, kým sa dvere úplne nezatvoria a za nimi zostane všetko, čo sme mali radi. Je to posledná chvíľa, ktorá nám zostáva pred rozlúčkou, aby sme sa naposledy pozreli, čo strácame, a čo už nikdy viac nebude tak, ako bolo.“

Chlad pomáha je teda – slovami Burlasa v komentári ku skladbe: „…veľká príležitosť, práve kvôli jej (rozumej: Šuškovej – pozn. autorky) profesionalite vzdať poctu V. Silvestrovovi a ukrajinským i ruským umelcom, ktorých ich vlastné presvedčenie a spoločenská situácia od nepamäti drvili a neľútostne s nimi zachádzali, ako s niečím nepriateľským a cudzorodým, aj keď práve ich život a práca nakoniec dali zmysel veľkej kultúre, ktorá sa nachádza zhodou okolností na východ od nás a vo viacerých momentoch určovala nasmerovanie svetového kultúrneho vývoja.“ Speváčka – podľa vlastného vyznania – vokálnu líniu interpretovala „na pol hlasivky“, ako keby si celkom ticho pospevovala, aby tým nikoho nerušila. V závere počuť elektroakusticky vytvorený šum, rozplývajúci sa do záverečného ticha – ako skladateľský zámer, prerušiť tok krásnej a smutnej piesne niečím veľmi nepríjemným. Pripomína to prerušovanie rádiových vĺn pri zakázaných rozhlasových staniciach v rokoch totality. Tu je to nielen „elektroakustický miniefekt“, ale aj racionálna spomienka na minulosť, a v súčasnosti azda na vonkajšie šumy, ktoré nás rušia v rozjímaní. V Burlasovej skladbe nie je veľa slov, ale obsah je výsostne poetický, krehký, snivý. Melodicky a interpretačne krehká hudba vokálu pripomína jemnosť krištáľu. Pritom sa strieda s anjelsky vyznievajúcim zvukom vibrafónu, vytvárajúc tak celkovo neskutočne krehkú atmosféru chvíle – s nadpozemským charakterom celku. Dlhé roky avantgardne vnímaný skladateľ, inklinujúci k minimalistickej hudbe, sa v rokoch ľudskej zrelosti a ľudskej hĺbky dostal ku koreňom umeleckej záhady, akou je tvorba – jeho, i Silvestrovova. Tá, ktorá zasiahne nielen sluch, ale najmä srdce – bez veľkých a patetických avantúr: prosto, zato s hlboko emotívnym dopadom. Šušková je skladateľovi jedinečnou vokálnou partnerkou v snovej i spomienkovej atmosfére slovného a hudobného básnenia.

Elektroakustický zvuk v závere je zároveň výzvou pre speváčku, aby vo svojom najbližšom projekte pripomenula slovenskú elektroakustickú tvorbu minulých desaťročí, ktorá vznikala na pôde už neexistujúceho Experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu a dosiahla medzinárodné parametre.Hodnotenie autorky recenzie: 90 %
***

Pocta Janáčkovi
V minulom roku si celý umelecký svet pripomínal 160 rokov od narodenia moravského skladateľa Leoša Janáčka (1854–1928). Pri tej príležitosti vznikol vskutku hudobný skvost – CD album: Tales from My Diary (vydal Hudobný fond, Bratislava 2014). Album, s grafickým riešením obalu Romanom Harvanom, violončelistom zo zostavy Polajka, sa podľa slov odbornej kritiky stal „…jednou z hudobných udalostí roka“. Originálna hudobná pocta skladateľovi Leošovi Janáčkovi tu spojila osemnástich hudobníkov – vrátane mimoriadne vzácneho českého hosťa, medzinárodne ceneného jazzového kontrabasistu Miroslava Vitouša. O ideu celého projektu dvojdielnej nahrávky sa pričinil v prvom rade tenorový saxofonista a skladateľ Nikolaj Nikitin, tiež ako výkonný producent (executive producer). Ďalšími z tvorcov projektu Tales from My Diary je spevák, hudobný producent a kompozične zdatná osobnosť Robert Pospiš a jeho hudobný spoluproducent Martin Sillay – gitarista na albume Polajky.Na prvom nosiči je Nikitov Ensemble, zložený zo slovenskej jazzovej špičky, ale aj členov Slovenskej filharmónie a spomínaného exkluzívneho českého kontrabasistu Miroslava Vitouša (ktorý počas svojej kariéry spolupracoval s Milesom Davisom, Wayneom Shorterom, Chickom Coreom a ďalšími legendami jazzu). Na janáčkovskom projekte spolupracoval Vitouš s veľkou ochotou a inšpiratívnosťou nielen ako rovnocenný hráč, ale aj sólista, ktorý dostal veľkú plochu na demonštrovanie svojho majstrovstva v sólovom dotvorení skladieb na Janáčkove invenčné podnety z dvoch radov klavírneho cyklu Po zarostlém chodníčku (konkrétne v skladbách Zjevení I., Naše noc, Mluva, Lístek přivanutý a Zjevení II.) a spolupracoval na sláčikovom kvartete s voľnou improvizáciou pre kontrabas Conversations od Nikolaja Nikitina. Ten, ako inšpirátor albumu, vybral na prvý nosič šesť kontrastne zoradených kompozícií zo svojich hotových jazzových úprav Janáčkovho cyklu Po zarostlém chodníčku (vznikali v rokoch 2011–2014). Okrem toho Nikitin napísal r. 2013 už spomínané sláčikové kvarteto Conversations. V tejto autonómnej hudbe ho inšpirovali strhujúce Janáčkove sláčikové kvartetá. Pred realizáciou projektu sa Nikitin rozhodol doplniť imaginárny part kvarteta o voľne improvizovaný hlas. Ten dal Miroslavovi Vitoušovi, ktorý – na veľké potešenie – prijal ponuku na nahrávanie. Vitouša spoznal Nikitin vďaka violončelistovi Eugenovi Prochácovi, poprednému, medzinárodne známemu slovenskému violončelistovi. A tak Vitouš doplnil svojím umením nielen Nikitinove sláčikové kvarteto, ale vlastnými hudobnými predstavami aj jazzové úpravy z cyklu Po zarostlém chodníčku.

Nikolaj Nikitin (1983) je hudobník (tenorový saxofón, sopránový saxofón, klarinet), skladateľ,  pedagóg, hudobný producent, hudobný dramaturg. Od r. 1998 študoval na Konzervatóriu v Bratislave – odbor klarinet (Peter Drlička), saxofón (Pavol Ruček, Dušan Húščava), jazzovú harmóniu (Matúš Jakabčic). Od r. 2000 študoval hru na starých dychových nástrojoch (Juraj Korec). R. 2004 pokračoval v štúdiu teórie hudby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ale bral aj súkromné hodiny hry na saxofóne u Harry Sokala a Andy Middletona. Okrem kompozičných ambícií patrí k najvýraznejším saxofonistom súčasného slovenského jazzu, koncertuje so slovenskou a európskou jazzovou špičkou a venuje sa tiež organizácií jazzových podujatí. V roku 2012 vydal debutový album Personal Suite. Nikolaj Nikitin často spája svet jazzu s klasickou hudbou. Tak je to aj v prípade jeho sláčikového kvarteta Conversations. V ňom necituje Janáčkove témy, ale sa inšpiruje svetom jeho impulzívnej hudby, vášňou osobnosti moravského génia či atmosférou moravského regiónu… Svoj projekt v predvedení dvoch sláčikových kvartet doplnil spomínaným partom pre improvizovaný hlas s Miroslavom Vitoušom.Jazzovo-janáčkovské CD okrem kompozičnej stránky zaujme hrou všetkých zúčastnených umelcov. Je to v prvom rade Nikolaj Nikitin Ensemble, v ktorom Nikitin upúta krásnym, prierazným, strieborným tónom na sopránový a tenorový saxofón, pravda – s ďalšími poprednými slovenskými jazzovými hráčmi: na krídlovku hrá Lukáš Oravec, na gitare Pavol Bereza, na klavíri (aj rhodes piano) Ľuboš Šrámek, kontrabasistom je známy Juraj Griglák a bicistom Marián Ševčík. Na nahrávke sa zúčastnili aj dve sláčikové kvartetá, zložené z členov Slovenskej filharmónie a sólistov. Prvé kvarteto hrá s primáriom Vladimírom Harvanom (o. i. autor grafického obalu albumu), za spoluúčasti spomínaného koncertného violončelistu – sólistu a pedagóga VŠMU Eugena Procháca (hrá v oboch kvartetách!) a druhé kvarteto má za primária Jozefa Horvátha.

Polajka – je názov druhého CD na albume Tales from My Diary. Názov je inšpirovaný jednak Nikitinovým nápadom a potom iniciatívou nových aranžérov hudby, ktorými sú masteringová a interpretačná dvojica Róbert Pospiš – spev a Martin Sillay – gitara, sopranistka Eva Šušková – spev, Boris Lenko – akordeón, klavír a Roman Harvan – violončelo. Dnes už táto „kapela“ má svoje umelecké meno a tým aj pozvanie na samostatné vystúpenia (o. i. v júni t. r. na festival Konvergencie v Košiciach).

Polajka je lúčna bylinka, v slovenskom regióne známa ako mäta pieporná, ktorá svojou vôňou osvieži, upokojí myseľ. O Polajke spieva aj mládenec v jednej z nahratých moravských piesní. Z  lúčnej „polajky“ si teda súbor vzal názov hudobnej Polajky. Spomínaná zostava hudobníkov bola inšpirovaná výberom z Janáčkových zbierok Moravská lidová poezie v písních, Ukvaldská lidová poezie v písních, 6 národních písní, jež zpívala Eva Gabel, Slezské písne.

Celkovo je na CD Polajka v novom aranžmáne – bez straty krásy a prostoty moravskej piesne po stránke hudobnej, básnickej, speváckej – zaznamenaných 14 piesní: Láska, Polajka, Túžba, Kouzlo, Neumrem ja na Zemi, Stálosť, Kvítí milodějné, Rozmarýn, Zpěvulenka, V černým lese, Tíha, Uspávanka pro Hanu Sofiu (tu je autorom akordeonista Boris Lenko), Osamělý, Ty ukvaldský kostelíčku…

Jednotlivé piesne som si analyzovala ako osamelé „čísla“ – vrátane poznámok o vstupoch nástrojov, hlasov, osobitých interpretačných vkladov i nárokov, prelínania vždy iných inštrumentov Polajky, ich interpretačnej účinnosti a výrazovosti, majstrovstva, neobvyklej aranžérskej vynachádzavosti, ktorá zasahuje srdce poslucháča neobyčajnou krásou.Pritom som si ako poslucháč dávala otázky, či viac dojíma nádhera folklórneho základu, alebo Janáčkov upravovateľský vklad, z ktorého sa odvíja neobyčajne zaujímavé a aktuálne aranžmán, s výnimočne stotožnenými interpretmi… V Polajke dneška nemožno vydeliť iba jedného tvorcu – všetci v každej chvíli zasahujú do hudobného procesu. Polajku treba predovšetkým „prečítať“ s otvoreným srdcom a počúvaním. Žiadne slová nedokážu pretlmočiť krásu, ktorá sa rinie z tohto CD. Vrátane autentického, do ľudu vrasteného spevu Róberta Pospiša, s vysokým tenorovým zafarbením hlasu a „dušou“, ktorú dáva do piesní; ale aj rovnocennej speváčky – sopranistky Evy Šuškovej, ktorá sa na tomto projekte predstavila (na rozdiel od svojho čerstvého profesiového albumu secret VOICE) zasa ako ideálna interpretka ľudovej piesne s profesionálnym dotvorením, pričom dokáže prepojiť profesionálne vedenie hlasu s absolútnym pochopením folklórnej duše moravskej piesne; nehovoriac o ostatných členoch súboru (viď vyššie), ktorí vytvárajú ohňostroj nálad, farieb, nástrojového iskrenia, skratka – piesní, zozbieraných a pred desiatkami rokov čarujúcich aj v srdci veľkého moravského skladateľa. Róbert Pospiš s Martinom Sillayom boli hudobnými producentmi, zodpovednými za zvuk, nahrávanie, mixovanie a mastrovanie celého albumu, ktoré sa uskutočnilo v hudobnom štúdiu Real Music House.

Na záver som si prečítala v úvode bukletu nielen poéziu Róberta Pospiša, napísanú v duchu ľudovej moravskej poézie, ale aj na záver bukletu výstižne publikované slová Leoša Janáčka, ktoré napísal o moravských ľudových piesňach, ktoré zbieral ako kvety „polajky“ na svojich výskumných cestách po ukvaldských (a vlašských) chodníčkoch:

„Jsou písně a zpěvy, jimž hude jen vítr orchestrovým průvodem se všemi těmi živými hlásky korun stromů a spleteného hříbí, osiřelých strnisk a šťavnatých trávníků – jsou písně, ku kterým neprosí se gajdošek, ani cymbal se nevleče, aniž hudec jejich hlasů opletává. Jaký tu bohatý zdroj motivu průvodových! Průvody písní jsou ještě krásnější, jsou-li zárověň i pravdivy.“

„Průvody“ Janáčkových melódií a piesní v podaní slovenských a jedného výnimočného českého interpreta sú vďaka Nikolajovi Nikitinovi, Polajke a ich zúčastneným hudobníkom pravdivé a krásne aj sto rokov od zozbierania a dotvorenia Janáčkom.

Tales from My Diary je mimoriadne umelecký a vydavateľsko-realizačný čin. Ak na prvom CD albumu sa otvorili nové pohľady na „klasický odkaz“ Janáčka a hlavne jeho inšpiráciu u súčasnej generácie hudobníkov, na druhom CD – vďaka aranžmánu a interpretácii všetkých zúčastnených umelcov Polajky – sa zachovala prostota „ľudového“, pričom široké poslucháčske pole tu otvára náručie nekonečnej hudobnej fantázii.

Je to napokon nielen výnimočný umelecký, ale aj vydavateľský čin Hudobného fondu v Bratislave.Hodnotenie autorky recenzie: 85 %

Eva Šušková – secret VOICE
Eva Šušková (soprán, bicie)
Andrea Mosorjaková (flauta, alt/basová flauta)
Branislav Dugovič (basklarinet)
Dalibor Kocián (vibrafón)
Vydal Hudobný fond Bratislava 2015

Iris Szeghy: Meadow Song
Viera Janárčeková: Spievanky,spievanky
Ilja Zeljenka: Rozmar   
Tomáš Boroš: Slová
Ivan Buffa: The Four Agreements
Lucia Koňakovská: Odchádzanie
Martin Burlas: Chlad pomáha
***

Polajka / Nikolaj Nikitin Ensemble a Miroslav Vitouš:
Tales from My Diary
(dvojalbum)
Miroslav Vitouš (bussetta, klavír, rhodes piano)
Nikolaj Nikitin Ensemble:
Nikolaj Nikitin (sopránový a tenorový saxofón)
Lukáš Oravec (krídlovka)
Pavol Bereza (gitara)
Ľuboš Šrámek (klavír, rhodes piano)
Juraj Griglák (kontrabas)
Marián Ševčík (bicie)
Polajka:
Róbert Pospiš (spev)
Martin Sillay (gitara)
Eva Šušková (spev)
Boris Lenko (akordeón, klavír)
Roman Harvan (violončelo)
Sláčikové nástroje:
Vladimír Harvan (1. husle)
Eduard Pingitzer (2. husle)
Peter Vrbinčík (viola)
Eugen Prochác (violončelo)
Sláčikový kvartet:
Jozef Horváth (1. husle)
Július Horváth (2. husle)
Peter Vrbinčík (viola)
Eugen Prochác (violončelo)
Vydal Hudobný fond Bratislava 2014

1 CD
(Nikolaj Nikitin Ensemble a Miroslav Vitouš)
Zjevení I.
Frýdecká panna Mária
Štěbetaly jak laštovičky
Naše noc
Naše večery
Mluva
Tak neskonale úzko
Z II. řady
Nelze domluvit!
Lístek přivanutý
Nikolaj Nikitin: Conversations
– Talkin’
– Raising
– Alter Ego
– As I Said
Zjevení II.

2 CD
(Polajka)
Láska
Polajka
Tužba
Kouzlo
Neumrem ja na Zemi
Stálosť
Kvítí milodějné
Rozmarýn
Zpěvulenka
V černym lese
Tíha
Ukolébavka pre Hanu Sofiu
Osamělý
Ty ukvalsky kosteličku

Foto archiv Evy Šuškovej / Martina Zuzana Šimkovičová, Peter Heceg, Jana Holíčková