Dynamické, emocionální taneční divadlo. Charlie Chaplin v Košicích

Baletný súbor Štátneho divadla Košice priviedol k životu príbeh hviezdy čiernobielej grotesky Charlieho Chaplina v tanečno-dramatickom predstavení a obohatil tak svoj repertoár o ďalšiu inscenáciu z dielne domáceho choreografa Ondreja Šotha, ktorý dlhodobo formuje košický súbor i jeho dramaturgiu.

Charlie Chaplin – dynamické emocionálne tanečné divadlo

Najnovším prírastkom medzi titulmi baletnej zložky Štátneho divadla Košice je inscenácia Ondreja Šotha Charlie Chaplin, ktorej premiéra sa konala 26. októbra 2016. Život a tvorba známeho komika s nenapodobiteľnou chôdzou ponúkli zohranému dramaturgickému tandemu Ondrej Šoth – Zuzana Mistríková väčšie spektrum možností javiskového spracovania než len vytvoriť tanečnú hru popisujúcu život. Inscenácia Charlie Chaplin je z dramaturgického hľadiska nesmierne bohatá a zaujímavá, prináša na scénu komika v niekoľkých odlišných rovinách a jej bohaté vrstvenie dejových a emocionálnych línií prináša pestrý sled strhujúcich tanečných obrazov. V popredí nestojí Chaplin-komik so smiešnymi fúzikmi, ale Chaplin-človek, tvorca, ktorý je zároveň milencom, manželom, otcom, bratom. Chaplin je interpretovaný hneď tromi tanečníkmi, z ktorých jeden predstavuje Charlieho v detstve, druhý Chaplina, ktorého vnímala verejnosť, a tretí, ktorý odhaľuje Chaplinove emócie a približuje jeho citlivé vnútro. Podrobná dejová linka prevedie divákov Chaplinovým ťažkým detstvom, jeho začiatkami v kabarete, pobytom v detskom domove až po kariéru vo filme a tiež jeho piatimi manželstvami. To, čo by na prvý pohľad mohlo vyznieť popisne a formálne, je divákovi v javiskovom spracovaní servírované cez množstvo detailov a mikropríbehov, ktoré sú v podstate logickým sledom za sebou idúcich akcií a reakcií. Korením inscenácie však nie je samotný dej, ale jeho spracovanie cez emocionálne situácie, s ktorými sa dokáže súčasný divák stotožniť. Konfrontácia vypätých, no nie umelo vytvorených scén prináša skutočné emócie.

Tanečné predstavenie je formálne rozdelené do dvoch dejstiev. V prvej časti divák sleduje malého Charlieho, ktorý je už ako dieťa konfrontovaný s tvrdou realitou života. Svetlými momentami v chudobe a beznádeji je vzťah s jeho bratom a matkou, ktorú obdivuje ako kabaretnú umelkyňu. Momenty zdanlivého šťastia s blízkymi prerušuje nútený odchod do detského domova či pobyt u večne opitého otca a autoritatívnej macochy. Vďaka kabaretnému zamestnaniu svojich rodičov malý Charlie vniká do sveta varietných programov a ľahko sa učí zabávať ostatných.

Charlie dospieva a jeho talent si všimne producent, vďaka ktorému sa Charlie dostáva do filmového priemyslu, no z počiatku mu príliš nerozumie. Čoskoro však nachádza svoju cestu. Rodí sa Tulák s charakteristickou paličkou, klobúčikom, veľkými topánkami a nezameniteľnou chôdzou. Druhé dejstvo ponúka pohľad na Charlieho filmársku tvorbu a jeho súkromný život, ktorý ovplyvňovali najmä ženy a tajné služby. Druhá časť je v porovnaní s prvou oveľa „dospelejšia“, Charlieho dospelý život ponúka možnosti vytvoriť rafinovanejšie duetá s emocionálno-intelektuálnym nábojom. Vášnivé vzplanutia a deštruktívne rozchody so ženami sa stávajú sínusoidou reality známeho komika, na ktorého z tieňa CIA cez prsty pozerá jej paranoidný šéf Hoover. Charlie tie neľútostné životné facky prežíva vďaka láske a podpore svojho brata, láske k svojim deťom, ktorým sa snaží dať to, čo on v detstve nemal, a samozrejme umeleckej tvorbe, ktorou baví celý svet.

Inscenátorom sa podarilo v predstavení naplniť niektoré zásady tanečného reformátora Jeana-Georga Noverra. Tanec, hudba, kostýmy, kulisy, svetlá a interpretácia sú vyvážené. Ich rovnováha je základom komplexného javiskového tvaru, ktorý by sa dal charakterizovať ako úplné tanečné divadlo. Choreografia (Ondrej Šoth, Marek Šarišský) je v prvom dejstve bohatá na revuálne charlestonovské prvky v zborových tancoch, ktoré sú vtipne kombinované s motívmi ľudového tanca. S premyslenými, až prefíkanými krokovými väzbami sa stretávame v duetách v druhom dejstve. Pohybové vyjadrovacie prostriedky vychádzajúce z techniky klasického tanca a kombinujúce vybrané princípy z moderných techník sú doplnené o výrazné gestá, paródiu, grotesku, civilný pohyb a mimiku (pohybová spolupráca: Juraj Benčík). Mierne prvoplánovo pôsobí „karaoke“ matky a malého Charlieho v prvom dejstve, kde interpreti otvárajú ústa len na niektoré časti, prípadne vôbec. Keď sa už choreograf rozhodol pre takto popisný tvar, je nutné trvať na presnom otváraní úst až do konca piesne, inak scéna vyznie nepresvedčivo a trápne. Menej popisný je dirigent/riaditeľ detského domova, ktorý má celý ústav doslova na povel dirigentskej paličky. Výborne vymyslená metafora sa môže ľahko zmeniť na paródiu. Opäť platí, že ak má byť vyjadrovacím prostriedkom kopírovanie niečoho, čo všetci poznajú, musí to byť presné a vierohodné. Výraznú časť choreografie tvorí práca so stolmi, pri ktorej tanečníci pomocou veľkých kovových stolov kreujú prostredie i atmosféru jednotlivých obrazov. Spolu so svetlami sa tak scéna stáva súčasťou choreografie a choreografie súčasťou scény. Javiskový dizajn (Juraj Fábry) je minimalisticky čistý; javisko je odkryté, po bokoch a zhora ho vymedzujú otáčavé panely, ktoré zároveň slúžia aj ako tienidlá pre reflektory. Celkový vizuálny dojem dotvárajú kostýmy Ľudmily Várossovej, ktoré sú oslobodené od zbytočných ornamentov, rešpektujú historické obdobia a časový posun, a zároveň pôsobia veľmi divadelne. Doplnkovým médiom je film (Vasyl Sevastyanov), ktorý sa pri Chaplinovom príhovore z filmu Diktátor stáva dominantným. Ide o jeden z nadčasových, veľmi silných a súčasne aktuálnych momentov predstavenia.

Samostatnou kapitolou je hudobná dramaturgia (Ondrej Šoth), ktorá kombinuje takmer nekombinovateľné štýly a vytvára hudobnú koláž podčiarkujúcu emócie na javisku. Hudobný výber čerpá z Chaplinovej soundtrackovej tvorby (City Lights, Modern Times, The Kid) a zo soundtracku Johna Berryho k filmu Chaplin (1992; Richard Attenborough) a je doplnený o dobové náladovky Bennyho Goodmana a Boba Wilsona. Protipólom swingu, charlestonu a filmovej hudbe je výber vážnej hudby, kde dominuje Dmitrij Šostakovič so svojimi symfóniami. Z tých si Šoth vybral časti z VIII., X., XI. a XIII. symfónie, ktoré dopĺňa Valčík č. 2, Andante klavírneho koncertu č. 2 F Dur, op. 102, druhé adagio z baletu Zlatý vek a adagio z baletu Jasný potok. Stlmiť Šostakovičove výbušné a dramatické melódie mala Debussyho tretia časť Bergamaskej suity Clair de Lune a Massenetovo intermezzo Méditation de Thaïs. Akoby to nestačilo, niektoré pauzy sú „obohatené“ o zvukové ruchy ako potlesk a krik. Ak si odmyslím niektoré ostré strihy a rozdielnu kvalitu a hlasitostnú nevyváženosť jednotlivých nahrávok, musím konštatovať, že naservírovaná zvuková koláž je prekvapivo príjemne stráviteľná.

Za magickým zážitkom z Chaplina stojí nasadenie interpretov, ktorí evidentne uverili vízii realizátorov, a naplnili tak zámer priniesť na scénu emocionálne silný príbeh. Jednotliví interpreti sú skutočnou dušou predstavenia.

Charlie Chaplin-človek v podaní Maksyma Sklyara si divákov podmaní svojou úprimnosťou, a to najmä v scénach so svojimi deťmi a ženami. Jeho postava má dva pomyselné vrcholy. Prvým je jeho stretnutie s bratom Sydneyom (Vasyl Sevastyanov), kde je bratská láska a vzájomná podpora znázornená v pomalom duete, kde jeden z bratov predstavuje sláčik a druhý husle. Symbol neodlučiteľnosti v spoločnej choreografii je jedným z najkrajších momentov predstavenia, z ktorého je zrejmé, že jeden bez druhého nemôžu existovať a spolu dokážu i nemožné. Druhým sú spoločné duetá s poslednou manželkou Oonou O’Neill, ktorú stvárnila Eva Sklyarová. Manželom Sklyarovcom divák uverí každé gesto, každé pohladenie, každé vzplanutie i citové zaváhanie. Spoločná energia núti diváka zabudnúť na zložité partnerské figúry a sústrediť sa len na ich vzťah. Charlieho-komika stvárnil Sergii Iegorov, ktorý sa do chaplinovskej grotesky doslova prevtelil a s neuveriteľným dôrazom na detail skopíroval každé Chaplinovo gesto.

Prvému dejstvu dominujú postavy dvoch žien, z ktorých každá vo vzťahu k Chaplinovi predstavuje opačný protipól. Prvou je milujúca matka v podaní Eleny Chetvernyej. Matka, ktorá prináša do katastrofálnych podmienok chudobného domova lásku a kúsok humoru, vďaka ktorému malý Charlie na chvíľu zabúda na hlad. Čo prežíva matka, ktorá s dávkou umelého humoru ponúkne svojim deťom k večeri podrážku z topánok?! Scéna vykresľujúca tvrdú realitu prináša úsmev cez slzy. Mrazenie a pocit ľútosti sú znásobené matkiným psychickým kolapsom a pobytom v liečebni. Materské city a osobné skúsenosti premenila Chetvernya v mrazivý herecký prejav. Macocha Jany Kolesovej-Hriadeľovej ukázala dve tváre: prísnu macochu a slabú ženu. Postava macochy je len epizódna, no Hriadeľovej agresívna a neľudská postava ostáva v pamäti.

V druhom dejstve dominujú postavy Charlieho piatich manželiek, v ktorých sa vystriedali Eva Sklyarová (stvárnila dve), Lena Chetvernya, Ami Fujikawa a Lyudmila Kolimečkov Vasylyeva. Každá z menovaných sólistiek sa snažila svoju postavu odlíšiť od tých ostatných, v čom im výrazne pomohla Šothova choreografia. Jednotlivé epizódy Charlieho s jeho manželkami tvoria samostatné uzavreté príbehy, ktoré by mohli byť malými choreografickými etudami. V kontexte celého predstavenia by mohli byť kratšie, prípadne by mohli byť spracované iným spôsobom než šablónou vzťah – rozchod. Popri manželkách má v druhom dejstve významnú úlohu všadeprítomná postava Edgara Hoovera, ktorý sa z pozadia snaží nenápadne ruinovať Chaplinov život. V prejave Marka Šarišského (Hoover) mi chýbala dominancia charakterizujúca tajné služby, jeho paranoidná posadnutosť a zneužitie moci. Jeho podriadení agenti stelesnení pánskym zborom boli naopak citeľní na javisku stále. Niektoré zborové scény by si žiadali presnejší synchrón a zjednotenie pohybov horných končatín, no celkový sústredený výkon sólistov a zboru robí z Chaplina niečo viac ako len divadelnú inscenáciu.

Košický Charlie Chaplin je inscenáciou, ktorá cez príbeh známeho komika poukazuje na absurdnosti dnešnej doby, akými je nárast radikálnych myšlienok, upozorňuje na absenciu empatie a úcty. Je umelo vytvoreným javiskovým dielom, ktoré však v sebe nesie nefalšované emócie, pravdu a ľudskosť. Prináša situácie, pri ktorých sa celé divadlo smeje, inokedy sa hanblivo uškŕňa alebo sedí v mrazivom tichom napätí. Charlie Chaplin zomrel, no odkaz Tuláka ostáva (aj v podobe tanečného predstavenia v Košiciach).

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Charlie Chaplin
Réžia: Ondrej Šoth
Choreografia: Ondrej Šoth, Marek Šarišský
Pantomimická spolupráca: Juraj Benčík, Vanda Hybnerová
Scenár: Zuzana Mistríková, Ondrej Šoth
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Hudobná dramaturgia: Ondrej Šoth
Film: Vasyl Sevastyanov
Dramaturgia: Zuzana Mistríková
Balet Štátneho divadla Košice
Premiéra 21. októbra 2016 historická budova Štátneho divadla Košice
(napísané z reprízy 10. 1. 2017)

Charlie Chaplin (človek) – Maksym Sklyar
Charlie Chaplin (komik) – Sergeii Yegorov
Charlie Chaplin (dieťa) – Tomáš Kopal
Sydney Chaplin (brat) – Vasyl Sevastyanov
Edgar Hoover – Marek Šarišský
Matka – Elena Chetvernya
Otec – Jozef Marčinský
Edna Purviance – Anastasia Kravtsova
Mildred Harris – Eva Sklyarová
Lita Grey – Ami Fujikawa
Paulette Goddard – Elena Chetvernya
Joan Berry – Lyudmila Kolimečkov Vasylieva
Oona O’Neill – Eva Sklyarová
Louisa – Jana Kolesová-Hriadeľová
Deti Lity Grey – Matej Kristan, Jozef Gbúrik

www.sdke.sk