Fotbalista tenorem a hrdina z Kavkazu. Zurab Sotkilava a Zurab Andjaparidze

Futbalový dres vymenil za najväčšie operné scény sveta. Predstavte si vyštudovaného geológa, ktorý v mladosti prepadol futbalovej vášni a stal sa hviezdou klubu FC Dinamo Tbilisi, aby nakoniec pochopil, že jeho osudom je hudba. Spieval po boku Montserrat Caballé a za vzorovú interpretáciu Verdiho Otella si ho uctili v renesančnom meste s prívlastkom „la dotta, la grassa, la rossa“ – v učenej, tučnej a krvavočervenej Bologni. Dramatický tenor z konca sveta – Zurab Sotkilava. Gruzínsko, jeho rodná krajina, však dala svetu – povedané slovami Lidije Aleksejevny Čarskej – ďalšiu ružu z Kaukazu, opäť s kovovým tenorom v hrdle. Sotkilavov menovec Zurab Andjaparidze, ktorého dvadsaťštyrikarátový taliansky hlas „hrmel“ zo scény Boľšoho teatra, šokoval aj mýtickú Scalu. Priblížme si osudy gruzínskych tenorových bohatierov z Kaukazu.

 

Futbalista tenorom a hrdina z Kaukazu. Zurab Sotkilava a Zurab Andjaparidze

„Ma il mio mistero è chiuso in me, il nome mio nessun saprà!“ („Moje tajomstvo je skryté vo mne, moje meno nikto nespozná!“) Všetci dobre poznáme túto extatickú Calafovu frázu z Turandot. Fragment z Pucciniho Nessun dorma je tenoristom z nášho dnešného rozprávania blízky nielen vokálne či dramaticky, ale aj osobne. Tajomstvo dvoch brilantných tenorov z Gruzínska je ukryté v ich spoločnom krstnom mene – Zurab je variáciou perzského Sohrab a jeho etymológia vraj súvisí s frazémou „rieka červená od krvi“. V starodávnom epose Šachname „perzského Homéra“ básnika Firdusiho z 11. storočia (názov eposu v perzskom jazyku označuje Knihu kráľov) je Sohrab synom tragického iránskeho hrdinu Rostama. V príbehu sa otec a syn stretávajú na bojisku ako cudzinci, pretože nepoznajú svoje mená. V ľútom boji otec bodne syna do srdca – synovu identitu prezrádza až magický náhrdelník, no už je neskoro. Sohrab zomiera v otcovom náručí. Čo má táto stredoveká povesť spoločné so Sotkilavom a Andjaparidzem? Veru, dosť. Obaja boli tragici zomierajúci na javisku večer čo večer, ich hlas obrazne „bodal do srdca“ hudbymilovné publikum a ich meno bolo pre západoeurópskeho percipienta veľkou neznámou.

Príbeh prvého z nich – Zuraba Sotkilavu – sa začal v roku 1937 v meste Suchumi na brehu Čierneho mora. Historické sídlo, ktoré založili starí Gréci v 6. storočí pred Kristom, je hlavným mestom autonómneho Abcházska, hoci etnicky sa väčšina obyvateľstva hlási za Gruzíncov. Sotkilava bol v detstve náruživým hráčom na husliach, hudba však neskôr ustúpila pragmatickejším záujmom a v roku 1960 budúci tenor promoval na Štátnom polytechnickom inštitúte v Tbilisi. Popri štúdiu geológie sa Zurab Sotkilava zapísal do pamäte súčasníkov ako sľubný futbalový talent.

Mladý športovec bol v roku 1956 kapitánom mladého mužstva a o dva roky neskôr si už obliekal dres prestížneho sovietskeho klubu FC Dinamo Tbilisi (jeho športová kariéra podľa encyklopédií skončila v roku 1959 v Československu). Vrcholový futbal nebol pre umelecky nadaného absolventa geológie to „pravé orechové“, skúsil teda šťastie v hudbe. Ako 23-ročný sa zapísal na štúdium na Konzervatórium v Tbilisi, namiesto huslí si však vybral spev. Ťažko povedať, či to bolo z trucu, alebo z rozmaru. Našťastie pre Zuraba, na konzervatóriu v tom čase vyučoval David Jasonovič Andguladze, zaslúžilý tenor a žijúca legenda gruzínskej klasickej hudby.

Andguladze bol skúsený pedagóg. K láske k spevu viedol i svojho syna, z ktorého mu vyrástol nasledovník – tenor a od roku 1965 gruzínsky národný umelec Nodar Davidovič Andguladze. Profesorovi neuniklo, že jeho nový študent má ako bývalý športovec závideniahodnú výdrž a disponuje krásnym, kovovo znejúcim naturálnym hlasom, ktorý Andguladzeho kolegovia klasifikovali ako barytón. Po šiestich semestroch štúdia vzal Andguladze iniciatívu do svojich rúk. V priebehu niekoľkých mesiacoch „vyrobil“ z priemerného barytonistu excelentného dramatického tenora, po ktorom po skončení spevákovho štúdia v roku 1965 chňapla priamo národná opera v Tbilisi (Gruzínska národná opera a balet Zacharia Paliašviliho v Tbilisi, bývalé imperiálne divadlo, ktoré funguje od roku 1851).

Debutovou úlohu Zuraba Sotkilavu bol Cavaradossi v Pucciniho Tosce, čo naznačovalo predestináciu Gruzínca na heroické party talianskeho veristického a verdiovského repertoáru. Azda jediné mínus v tomto období predstavovala tenorova talianska dikcia so stigmou sovietskej školy. Bol najvyšší čas striasť sa prachu lokálpatriotizmu a vykročiť do sveta.

Po necelom roku pôsobenia v kolíske gruzínskej opery sa Zurab Sotkilava vďaka (horko-ťažko vydobytému) povoleniu ruskej vlády konečnej dostáva do Milána, kde sa stáva študentom speváckej „prípravky“ pri La Scale. Jeho novým maestrom je Dino Barra, ktorý upevňuje tenorovu štylistickú líniu, rozvíja správnu tendenciu spievania „v maske“ a upriamuje vokálnu kultúru bývalého gruzínskeho futbalistu smerom k veľkým súdobým zjavom talianskej lyrickej scény – vidí v ňom druhého Maria Del Monaca. S pomocnou rukou dirigenta Enrica Piazzu zbiera Sotkilava skúsenosti na menších talianskych javiskách. Náročnému milánskemu publiku sa tenor s mladodramatickými dispozíciami uviedol ako mantovský Vojvoda vo Verdiho Rigolettovi. In bocca al lupo! Najväčšiu hudobnodramatickú výzvu však pre neho predstavoval Otello.

Sotkilava tvrdí, že práve vďaka tomuto Verdiho magnum opus mu udelila čestný diplom jedna z najstarších univerzít sveta – „Alma mater studiorum“ v Bologni (Università di Bologna, podľa bookletu Sotkilavovho profilového CD albumu na značke Beaux ide o boloňskú Filozofickú fakultu – La Facoltà di Lettere e Filosofia), čo umelec považoval za jeden z vrcholov speváckeho života. V Taliansku si gruzínsky tenor našiel svoje publikum, hoci v mekke opery študoval iba tri roky, čo bolo dovtedy nevídané!

Bol však známy aj na Balkáne. Už v roku 1968 Gruzínec od Čierneho mora demonštroval svoje kvality v bulharskej Sofii, kde získal Grand Prix mladých operných spevákov. O dva roky nato potvrdil svoje renomé striebornou medailou na Čajkovského súťaži v Moskve.

Zavítal aj do katalánskej Barcelony, kde sa o prvé miesto na súťaži nesúcej meno tenora Francisca Viñasa podelil so sovietskou kolegyňou z mezzosopránového fachu Jelenou Obrazcovou. Bolo však treba strieľať ďalšie góly. Mnohé z umeleckých Olympov dosiahol Sotkilava na pre neho kultúrne bližšej sovietskej pôde ako prvoodborový sólista v slávnom moskovskom Boľšoj teatr, kde pôsobil rovných 30 rokov. Jeho prvou úlohou na scéne, odkiaľ vial duch patrimónia Ivana Kozlovského, bol Bizetov don José – teda opäť kreácia patriaca do zlatého fondu románskej opernej literatúry.

Chrbtovou kosťou gruzínskeho tenora boli brilantné party Radama v Aide, Manrica v Trubadúrovi, často si obliekal kostým Mascagniho Turidda a železnú vokálnu disciplínu vyžadujúceho rytiera des Grieux z Pucciniho Manon Lescaut. Pochopiteľne spieval ruský repertoár – vdýchol život grófovi Vaudémontovi v Čajkovského Jolante, Grigorijovi v expresívnej historickej freske Borisovi Godunovi, stvárnil rolu Indického kupca v Sadkovi Rimského-Korsakova.

Vzhľadom na svoju gruzínsku národnosť bol Sotkilava obľúbeným interpretom diel zakladateľských osobností gruzínskej opery Otara Vasilieviča Taktakishviliho a Zakaria Paliašviliho. Jeho umelecké, pedagogické a kultúrne plány (bol členom porôt speváckych súťaží a porotcom filmového festivalu v ruskej Anape) skrížila v júli 2015 vážna zdravotná indispozícia, z ktorej sa vykľul nebezpečný nádor na pankrease. Tenor sa po náročnej operácii v Nemecku našťastie zotavil (prešiel podobnou kalváriou, ako jeho katalánsky kolega z opernej scény José Carreras) a koncom októbra 2015 sa po úspešnej rekonvalescencii symbolicky postavil na koncertné pódium v historickom Sergievom Posade.

Čím je tento gruzínsky tenor špecifický? Zurab Sotkilava sa azda ako jediný spomedzi tenorových kompatriotov zo Sovietskeho zväzu pokúsil o interpretáciu zarzeuly. Slávnu romanzu Leandra z La tabernera del puerto Pabla Sorozábala sa čiernomorský tenore eroico odvážil nahrať na CD – isteže, v zarzuelovom teréne si nemohol merať sily s Domingom alebo s Alfredom Krausom, avšak jeho pokus načrieť do klenotnice tradičného španielskeho divadla je vzhľadom na Sotkilavov pôvod odvážny a zároveň nevšedný.

Nudou rozhodne neoplýval ani život ďalšieho Prometea z Kaukazu, tenora vysokodramatického kalibru, ktorého talianska tlač nazvala „sovietskym Francom Corellim“. Zurab Ivanovič Andjaparidze mal so svojím menovcom Zurabom Sotkilavom v mnohých ohľadoch podobný, priam až paralelný osud.

Pochádzal z Kutaise vzdialenej niečo vyše 200 kilometrov od gruzínskej metropoly (narodil sa tu v roku 1928). Kutaisi, tretie najľudnatejšie gruzínske sídlo, bolo v staroveku rajom Východu a hlavným mestom gréckej Kolchidy, kde na posádku Argonautov pod vedením Iásóna čakalo božské Zlaté rúno. Podľa názorov niektorých historikov sa v skutočnosti jednalo o zlatistú kožušinu vzácneho zvieraťa z čeľade oviec a kôz Takina zlatého, ktorý žije na pokraji vyhynutia v Číne. Tenorovi a profesorovi konzervatória v Tbilisi Davidovi Andguladzemu nebolo treba zlaté rúno na to, aby rozoznal zlatý hlas – jeho zverencom bol predsa Zurab Sotkilava! Pod jeho ochranné krídla sa však dostal ďalší Zurab, ktorého kroky po ukončení štúdia taktiež viedli do operného domu v hlavnom meste (Andjaparidze bol sólistom opery v Tbilisi sedem rokov).

V rokoch 1959–1970 sa Zurab Andjaparidze tešil pozornosti moskovského Boľšoho teatra, no chýr o jeho stúpajúcej hviezde sa dostal do uší samotného Del Monaca. Najväčší taliansky Otello druhej polovice 20. storočia na adresu Andjaparidzeho prehlásil: „Boľšoj má v Zurabovi Andjaparidzem tenora svetovej triedy, klenot mnohých medzinárodných javísk.“ Ak si myslíte, že po týchto slovách sa pre Zuraba roztrhlo vrece s ponukami z rôznych kútov Európy, verte či nie, mocipáni mu často dávali stopku. Bol obeťou takzvanej kultúrnej politiky svojej doby. Do Talianska sa však gruzínsky tenorový obor predsa len „prešmykol“, a to v roku 1964. Boľšoj teatr bol práve na zájazde v milánskej Scale s predstavením Čajkovského Pikovej dámy, v ktorej Andjaparidze spieval Hermana.

Reflexia milánskej tlače bola jednoznačná: Zurab Andjaparidze bol pre auditórium La Scaly pozitívnym objavom, i keď tento tenor z Kutaise nemal na rozdiel od renomovaného kolegu Sotkilavu možnosť zdokonaľovať svoje vokálne umenie na majstrovských kurzoch v Taliansku. Jeho výhodou bolo, že na doskách milánskej kráľovnej melodrámy vystúpil v úlohe, ktorá zodpovedala jeho bohatierskemu naturelu, Herman bol pre neho jazykovo i štylisticky veľmi komfortný. Hlavnú tenorovú partiu v Pikovej dáme si Andjaparidze zaspieval aj na javisku Gréckej národnej opery pod taktovkou Odyssea Dimitriada, kde hosťoval v sezóne 1965/1966. Okrem Grécka si umenie Zuraba Andjaparidzeho vychutnali melomani vo Francúzsku, Rumunsku, Bulharsku, v bývalej Juhoslávii, v Poľsku a dokonca aj v Kanade.

V roku 1979 sa kaukazský hrdina vrátil do divadla, kde začínal ako elév, a to priamo na najvyšší stupeň pyramídy – stal sa riaditeľom opery. Na tejto pozícii zotrval tri roky. Úradnícka práca bola pre temperamentného umelca utrpením, umelú pózu šéfa preto vymenil za katedru na Tbiliskom konzervatóriu. Andjaparidze viedol Oddelenie hudobného divadla na Divadelnom inštitúte v Tbilisi a bodoval v opernej réžii s tradičným rukopisom na scéne Arménskeho divadla opery a baletu Alexandra Spendiaryana v Jerevane.

Publikum spomínalo na jeho výkony v gruzínskych operách: Abesalom v Paliašviliho Abesalomovi a Eteri, Guram v Latavre (opäť z pera Paliašviliho), Baši-Ačuki v rovnomennej opere Arčila Pavloviča Kereselidzeho a v Taktakišviliho Mindii. Z medzinárodného repertoáru tenorista vynikol v roli žiarlivého Cania v Leoncavallových Komediantoch, z Verdiho bol gigantickým Otellom, Egypťanom Radamom i španielskym infantom Donom Carlom s odbočkou k lyrickému Alfredovi v Traviate. Z francúzskej literatúry naštudoval Josého v Carmen a Gounodovho Fausta. Kreáciu Cavaradossiho v Tosce Zurab Andjaparidze vytesal takmer „michelangelovsky“ – sťaby z mramoru (svoj prednes popredného pucciniovského partu zaznamenal na štúdiový LP komplet po boku sopranistky Tamary Milashkiny čoby Toscy a Scarpiu barytonistu Olega Klyonova, orchester bezpečnou rukou viedol Jevgenij Svetlanov).

Hlas tenora, ktorý zomrel v roku 1997 v Tbilisi, zostal zachovaný na viacerých gramofónových recitáloch sovietskej firmy Melodija – žiaľ, v duchu dobovej praxe musel nahrávať taliansky repertoár väčšinou v ruskom preklade. Živým pamätníkom Andjaparidzeho muzikality je jeho dcéra, gruzínsko-americká klaviristka Eteri Andjaparidze.

Talianski priatelia opery často vravia, že ak by sa Andjaparidze narodil kdesi pri slnečnom Jadranskom alebo Tyrhénskom mori, možno by dosiahol Carusovu slávu. Jeho zemitý, veristicky klenutý tenor má v sebe niečo z chladnej nádhery kaukazských priesmykov, skrýva kus mongolskej bojovnosti a byzantskej monumentality. Hlas Zuraba Andjaparidzeho patrí Gruzínsku – viem si ho predstaviť ako zvukovú kulisu k freskám s podobizňou stredovekého gruzínskeho kráľa Vachtanga I. Gorgosala, bojovníka proti Peržanom z 5. storočia, ktorého prezývali Vlčia hlava. Zurab Sotkilava bol v komparácii s ním elegantnejší, nebol vlčou hlavou, ale detailne opracovanou tvárou Sfingy.

Gruzínsko – malá krajina kdesi na ideovej križovatke Európy a Ázie – dalo opernému svetu zvonivý soprán Eteri Lamoris, kráľovský bas Paatu Burchuladzeho, najnovšie barytón Lada Ataneliho. Súčasťou jeho hudobného dedičstva sú aj dvaja dramatickí tenori, ktorí v sebe (akoby na vodováhe) integrovali prvky ruskej i talianskej vokálnej školy – Zurab Sotkilava a Zurab Andjaparidze.

Použité fotografie Zuraba Sotkilavu sú z prebalu jeho CD a fotografie Zuraba Andjaparidzeho sú z novinových výstrižkov.