Inspirátorka, múza, pěvecká osobnost: Eva Šušková

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Pochádzam z celkom prostej meštiackej vinohradníckej rodiny. Narodila som sa v Pezinku, kde bolo prirodzené hudobné zázemie zo strany rodičov, ale aj príbuzných a známych, ktorí sa u nás stretávali na rodinných oslavách, pri oberačkách, zabíjačkách a tak ďalej. Bolo nás päť detí. Všetky sme chodily na základnú umeleckú školu. Absolvovala som tu dva cykly v hre na klavír, vďaka čomu dnes nepotrebujem pri štúdiu nového repertoáru korepetítora. Chodila som desať rokov aj do pezinského chrámového zboru Ad Una Corda, s ktorým som precestovala celú Európu, ba absolvovala aj koncertnú cestu do USA. Štúdiu spevu som sa začala venovať až po maturite, najskôr na Cirkevnom konzervatóriu (2003) u Mgr. art. Lenky Paulíkovej, kde som dostala výborné základy, potom na Vysokej škole múzických umení (2009) v Bratislave u profesorky Viktórie Stracenskej, ktorej ďakujem za kvalitnú vokálno-technickú, ale aj umelecko-interpretačnú prípravu. Na VŠMU som nedávno ukončila doktorandské štúdium u profesora Petra Mikuláša.

Svoj umelecký rozhľad ste si rozširovali aj na majstrovských a interpretačných kurzoch v Rakúsku, Maďarsku i v Českej republike. Ktorý z týchto kurzov znamenal pre vás niečo výnimočné?

Každý mi dal veľmi veľa. Z hľadiska rozšírenia obzoru v otázkach interpretácie novej hudby to bol najmä kurz v maďarskom Sárospataku u famóznej, pôvodom švédskej umelkyne Rosemary Hardy, ktorá tu robila roku 2008 seminár na túto tému. Pre mňa to znamenalo, akoby som začala študovať celkom nový odbor. Roku 2012 som s Rosemary Hardy – taktiež v Sárospataku – študovala Schönbergovho Pierrota Lunaire, keďže v tom roku pripadlo sté výročie od vzniku diela a ja som bola v procese prípravy na jeho scénické uvedenie v Bratislave i Košiciach. S Rosemary Hardy som začala študovať už roku 2008 Sequenzu III od Luciana Beria, skladby Györgyho Kurtága a Cathy Berberian. Každá z nich nastoľuje iné vokálne úskalia. Partitúra v Beriovom diele poníma ľudský hlas ako zvukový objekt. Pracuje s ním jednak v klasickej päťlinajkovej notovej osnove, ale aj v úsekoch s tromi linajkami a približným zápisom intonácie – s väčším dôrazom na prednes emócií, bohato predpísaných k jednotlivým notám, a napokon i s jednou linajkou, určenou pre prejavy, ako šepot či smiech.

Ako sa na vaše kontakty s netradičnými partitúrami pozerala vokálna pedagogička na VŠMU?

So Sequenzou III som prišla za pani profesorkou Stracenskou v poslednom ročníku VŠMU, pri príprave diplomového koncertu. S obdivuhodnou odvahou klasického vokálneho pedagóga mi túto skladbu Luciana Beria odsúhlasila, ale povedala: „Môžete to do programu zaradiť, ale iba vtedy, ak budete potom schopná odspievať ešte dve operné árie – vrátane celej scény Desdemony.“

To bol impulz k tomu, že som sa začala ešte hlbšie zaoberať problematikou klasickej vokálnej techniky a jej uplatnenia vo vokálnej literatúre dvadsiateho storočia i súčasnosti, aby hlas zostal funkčný a svieži aj pri využívaní rozšírených hlasových techník, často využívaných v súčasnej hudbe. Samotná profesorka ma navigovala, akým spôsobom môžem robiť rôzne zvuky na základe dobrej dychovej opory. Dala mi dobrú školu, a tak teraz môžem obdobnú literatúru študovať sama.

Študujú sa súčasné diela dlho a náročne?

Beriovu Sequenzu III som študovala približne mesiac. Pomaly som ju čítala, lúštila, skúšala – ale posunula ma ďalej. Každá nová „grafická“, respektive náročnejšia partitúra sa mi odvtedy číta ľahšie. Cathy Berberian a jej výtvarno-hudobné zápisy sú zase o niečom inom. Hoci zvykne mať jej skladba Stripsody na koncertoch najväčší ohlas, paradoxne sa študuje najjednoduchšie. Je to často aj otázka momentálnej improvizácie. Samozrejme, obrázky z tejto partitúry si musím naštudovať, pripraviť si k ním paletu zvukov, náznaky hereckej akcie, ale keď je obdobná partitúra kvalitne prečítaná, vždy zostane možnosť istého interpretačného prekvapenia. K tejto skladbe si prizývam barytonistu Petra Mazalána, bývalého spolužiaka, umelca, s ktorým máme veľa spoločného v nekončiacom sa hľadaní umeleckého vyjadrovania (poznámka autorky: v ostatnej premiére Slovenského národného divadla – Pucciniho Bohéme, spieval Peter Mazalán Schaunarda). Zdá sa mi, že spievať Stripsody vo dvojici je pre publikum i pre interpretov „akčnejšie“, hoci je táto skladba v originále komponovaná pre sólový hlas.

Ste víťazkou medzinárodnej speváckej súťaže „Iuventus Canti“ (2006) a nositeľkou Ceny za najlepšiu interpretáciu francúzskej hudby na Internationale Sommerakademie Prag-Wien-Budapest (2007), viac rokov účinkujete na Bratislavských hudobných slávnostiach, zvlášť sa zameriavate na interpretáciu svetových a slovenských skladateľov dvadsiateho storočia a súčasnosti. Ich diela ste uviedli na festivaloch GAIDA (Vilnius), Tage der Neuen Musik Babmerg, Pražské premiéry, Bratislavských hudobných slávnostiach, Melos-Étos, Konvergencie, Nová slovenská hudba, Pohoda a ďalšie. Koncom  roka 2013 ste získali za svoje umenie výročnú Cenu Nadácie Tatra banky – jedno z najvýznamnejších spoločenských ocenení na Slovensku. Čo to všetko pre vás znamená?

Je to cesta a nekončiaca škola života, s čím som neustále konfrontovaná. Našťastie som obklopená veľmi múdrymi ľuďmi, ktorých obdivujem a učím sa od nich. Včas som si uvedomila, že mnohé spevácke koncertné programy bývajú koncipované veľmi povrchne. Akoby sa riadili heslom: Čo mám v repertoári, to dám, respektive prvoplánovo prezentujú seba, nie hudbu: obľúbená to spevácka maniera. Bohužiaľ, podobné podhubie bolo veľmi citeľné i na škole. Pritom hlas sa dá so širokými možnosťami vyjadrenia prezentovať aj v rámci monotematicky ladených programov. Iba nedávno sme počuli v Bratislave vynikajúcu sopranistku Joyce DiDonato s vokálnymi drámami kráľovien, alebo Ceciliu Bartoli s „kastrátskym“ programom.  Mali by sme si z toho brať príklad. V tomto smere mi veľmi pomohol Vladimír Godár, vďaka ktorému som sa zoznámila aj s Ivanom Buffom, umeleckým vedúcim súboru Quasars Ensemble, či s niekoľkými ďalšími umelcami, ktorých som stretla v správnom čase. S Ivanom Buffom sme v úvode našej spolupráce uviedli niekoľko piesní Alexandra Albrechta a Bélu Bartóka, až to prešlo k užšej spolupráci so súborom Quasars Ensemble. Teraz si spätne uvedomujem, koľko úžasného, pre mňa dovtedy iba vysnívaného repertoáru sme už spoločne naštudovali! Snáď sa nám to podarí v blízkej dobe spečatiť i vydaním spoločného CD.

Spomenuli ste skladateľa Vladimíra Godára, ktorý zohráva vo vašom umeleckom životopise veľkú rolu. Ako k tomu došlo?

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Mohlo by vás zajímat