Ján Cikker a jeho žák. K sedmdesátinám Mariána Vargy

  1. 1
  2. 2

Samotný Varga neskôr priznal, že obzvlášť neobľuboval nácvik stupníc, lebo podľa neho samotné nič nevyjadrovali. On potreboval nachádzať súvislosti: „Dodnes neviem hrať priamo z nôt. Musím noty najprv vidieť, potom skladbu zahrám.“ V tomto mu Cikkerov nenásilný odhad vyhovoval: „Zvolil ku mne skvelý prístup, taký sprisahanecko-kamarátsky, sám síce deti nemal, ale vedel, ako na to, vďaka čomu som získal ten základ, to, čomu sa hovorí hudobné myslenie, a tie hodiny mi ho priblížili aj ľudsky.“ Ján Cikker si uvedomoval, aké dôležité je pre mladého človeka nájsť pochopenie u svojho pedagóga. V spomienkach sa obracal k svojim učiteľom, či už to boli profesor Wiedermann, profesorka klavíra Ružena Kurzová, alebo Jaroslav Křička učiaci ho kompozíciu, ku ktorým prechovával rešpekt meniaci sa po čase na priateľstvo.

Cikkerova podpora Vargovi zvlášť pomohla v neľahkých časoch štúdia na bratislavskom Konzervatóriu, kde študoval dirigovanie, kompozíciu a klavír u Romana Bergera (Cikkerov mladší kolega) a Andreja Očenáša (Cikkerov rovesník). Ján Cikker mal pochopenie pre výstrednosti svojich žiakov, ale aj pre ich provokáciu voči režimu. Neobracal sa k nim chrbtom a zastával sa ich, hoci mu to mohlo priniesť nemalé problémy. Keď napríklad skladateľ Juraj Beneš, ešte ako študent kompozície na VŠMU, sparodoval kantátu s budovateľskými veršami a nahneval tým dekana, musel ho upokojiť až Cikker.

Čosi podobné sa dialo aj pri Mariánovi, ktorý vstupoval na kozervatoristickú pôdu perfektne pripravený po technickej aj teoretickej stránke: „Teóriu som ovládal od Cikkera a keď som pochopil, že vyučujúci toho vie menej ako ja, prestal som chodiť na hodiny. Považoval som to za stratený čas. Na konzervatóriu si to však nemysleli, a tak ma vyhodili,“ zhrnul Varga lakonicky v knihe Petra Uličného O cestách, ktoré nevedú do Ríma. Dráždil nielen veľkým sebavedomím, ale i statusom chránenca význačného komponistu. Keď sa však dostal do priamej kolízie s riaditeľom školy Nováčkom, ktorý mal inak Vargu celkom rád, pre jeho knižku Hudba v službách reakcie alebo Dejiny slovenských robotníckych spevokolov, nahromadené problémy sa eskalovali: „Varga byl takovej velikej talent, že on se do tý naší školy nevměstil,“ reagoval Nováček.

Pochopenie nachádzal aj u Romana Bergera, na ktorého dodnes nedá dopustiť, ale ani to nezabránilo, aby sa nenechal zo školy vyhodiť. K prirodzenej povahovej črte, potrebe rebelovať, musíme ešte pripočítať aj pubertu, ktorá Vargu zasiahla v čase, keď navôkol zúrila bigbítová éra. Súdobá vážna hudba sa zdala pre mladých ľudí odťažitá, najmä pre opustenie tonálneho centra a príklon k dodekafónii. K nej pociťoval Varga odpor, avšak aj on na chvíľu podľahol jej zvodom. Cikkerovi sa nepáčili tieto kompozičné skice, považoval ich za slepú uličku a Marián to cítil vo svojom vnútri rovnako. Luigi Nono, Karlheinz Stockhausen a celá darmstadtská škola na neho nemali väčší vplyv. Výnimku netvoril ani Pierre Boulez, ku ktorému mal možnosť ísť študovať vďaka štedrej ponuke zaplatenia súkromných štúdií od strýka Aliho. Vrátil sa naspäť k Bartókovi: „U Bartóka bola tonalita, tonálne centrum. A ak chceli v Darmstadte zrušiť tonálne centrum ako akýsi nadbytočný kultúrny šum, to vôbec ešte neznamenalo, že po tomto zrušení už nebude existovať, že stačí jedno zrušenie, a ľudia ho už nebudú vnímať. Bartókovo rácio bolo pre mňa prehľadnejšie.“

Viac než uhladení bonviváni z Darmstadtu na neho zapôsobili dlhovlasí Liverpoolčania The Beatles. Zvyšok vlny mersey soundu ho však nechával chladným. Viac ho zaujímala progresívna línia vedúca ku The Who, Kinks a Hollies: „Bolo to spontánne, uvoľnené a napriek jednoduchosti v nijakom prípade nie blbé, tá prostoduchosť sa do bigbítu votrela až v neskorších dekádach, a ani to by som, samozrejme, nechcel úplne paušalizovať. Na bigbíte ma priťahovali aj také maličkosti, že ti sála tlieska – bol som presvedčený, že veci treba zjednodušovať.“

Odchod z konzervatória Varga neľutoval, proste sa pred ním otvorila nová kapitola, v ktorej on sám hral hlavnú úlohu. Vážna hudba by mu zbytočne zväzovala ruky, viazala by ho svojimi pravidlami, takto pociťoval nový vzrušujúci prúd, do ktorého vpadol v tej najsprávnejšej chvíli. Vtedy mu nesmierne pomohla dôkladná znalosť formy a konštrukcie hudobnej skladby. To, čo začalo v Prúdoch, sa naplno rozvinulo v Collegiu Musicu.

Collegium Musicum s českým gitaristom Pavlom Váněm – Fedor Frešo, Dušan Hájek, Marián Varga (foto archív M. Vargy)

V obyčajnej rockovej pesničke ešte nebol dostatočný priestor na dráždivé chromatické sóla ani na disonančné prvky, našťastie progresívny rock, ktorý čiastočne vzhliadal k vážnej hudbe a adaptoval ju, to priam vyžadoval. Časová úmernosť sa stala najdiskutovanejším aspektom Vargovej reči. Marián Varga mal stále čo povedať, preto boli kompozície dlhé, takmer nekončiace, ale nikdy nie únavné. Vedel však byť aj úsporným. Dôkazom nech sú pesničkové albumy realizované s Pavlom Hammelom. Na nahrávke Zelená pošta si dokonca spomenul aj na konzervatórium a vytiahol odtiaľ školskú prácu Domáca úloha určenú pre dychové kvinteto, ktorú napísal v triede Andreja Očenáša.

Nie je úplne zreteľné, ako sa na Vargove výlety do populárnej hudby pozerali jeho pedagógovia, no prvé single Collegia Musica Hommage á J. S. Bach a Ulica plná plášťov do dažďa sa dostali až k Cikkerovi a vraj sa mu páčili. Ktovie, ako by Ján Cikker reagoval na posledné obdobie, v ktorom sa Marián Varga opäť navracia k vážnej hudbe. Možno by pozorne načúval, analyzoval a v duchu si zablahoželal: Mal som dobrého žiaka.


Použitá literatúra:
Marian Jaslovský: Collegium Musicum
Peter Uličný: O cestách, ktoré nevedú do Ríma

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat