Jánošík a Krútňava na přehlídce slovenské hudby Epoché

Zamýšľam sa, či musel prísť festival slovenskej klasickej hudby Epoché, či musí plynúť predposledný mesiac Roka slovenskej hudby, alebo nebodaj sme sa museli ocitnúť v štádiu predsedníctva Rady Európy, aby Opera Slovenského národného divadla vytvorila ostrovček pre domácu tvorbu. V našich pomeroch asi tieto „provokujúce“ faktory museli byť prítomné. Vidieť na javisku našej prvej scény v priebehu jedného týždňa dva slovenské tituly (Cikkerovho Jura Jánošíka v podaní Štátnej opery z Banskej Bystrice a Krútňavu v naštudovaní Slovenského národného divadla) je už priam historickou raritou.

Jánošík a Krútňava na ostrovčeku slovenskej opery

Ak si festivalová prehliadka Epoché dala do programového vienka po desiatich rokoch predstaviť slovenské hudobné umenie v „širokom historickom aj interpretačnom rozmere“ a celkom pochopiteľne sa rozhodla do projektu zaangažovať aj operu, predsa len čosi chýbalo. Možno stačil jeden reprezentatívny koncert s okienkom do našich hudobnodramatických dejín. Jeden večer, kde by na chvíľu ožili ukážky z diel tých približne pätnástich skladateľov, ktorých tvorba zaznela na doskách našej prvej scény v ich deväťdesiatročnej histórii. Lebo práve roku 1926 po prvýkrát zaznel v Slovenskom národnom divadle Kováč Wieland od Jána Levoslava Bellu, prvá slovenská opera, hoci napísaná na nemecké libreto. Koniec koncov, aj naposledy v premiére uvedený Čekovskej Dorian Gray má text v angličtine.

Nie všade je národná tvorba odsúvaná na vedľajšiu koľaj. Nahliadnime k susedom. Možno porovnateľným, možno nie. Praha ponúka deväť českých opier (sezónu otvárala koncertom zo zriedka hranej pôvodnej tvorby), Varšava päť (čo je tretina aktuálneho repertoáru), Budapešť tucet. Je síce pravda, že slovenská tvorba sa nedatuje od Smetanu, Erkela či Moniuszka, no zasa za deväť desaťročí vzniklo nemálo javiskových opusov. A nejeden z nich zapadol prachom kdesi v archíve.

Bystrický Jánošík v Bratislave uspel
Banskobystrická inscenácia Jura Jánošíka od tamojšieho rodáka Jána Cikkera (premiéra 5. marca 2016) vrátila skladateľovu prvotinu, venovanú „svojmu mestu a kraju“, na divadelné dosky po tridsiatich dvoch rokoch. V Bratislave ju uviedli naposledy roku 1972, inscenácia sa udržala viac než dve sezóny s dvadsiatkou repríz. Zažila ho teda len staršia divácka generácia. Návrat Jura Jánošíka považujem jednoznačne za vítaný. Napriek tomu, že po jarnej bystrickej premiére vyložil muzikológ, pedagóg, dramaturg a príležitostný recenzent docent Vladimír Zvara na jej konto nevšedne kriticky formulované tézy. Predovšetkým položil otázku, či sa na Jura Jánošíka dokážeme pozrieť inak ako očami socialistického realizmu (čo sa podľa neho režisérovi Romanovi Polákovi nepodarilo), partitúre vyčíta starooperné prvky, ako sú árie a tanečné scény, i folklorizmus. Neupieram mu právo na názor, no ako by chcel pretvarovať slovenskú zbojnícku legendu zo začiatku osemnásteho storočia? Poprieť triedny boj, hocako vyhovujúci ideológii päťdesiatych rokov, by znamenalo deformovať predlohu. Čo je síce módne, ale falošné.

Považujem za výstižnú charakteristiku diela takú, ako je otitulovaný článok v bulletine z pera dramaturgičky Alžbety Lukáčovej: „Juro Jánošík – opera mravnej sily“. A prvky árií a tancov neváhajú do svojich partitúr implantovať aj modernejší autori, než bol Ján Cikker. Polemizovať by sa dalo aj s názorom Vladimíra Zvaru, že skladateľov jazyk sa k „presvedčivému hudobnodramatickému štýlu prepracúval postupne“. Isteže, Cikker sa menil, zrel, no ak medzi skoršie tituly zaradíme okrem Jánošíka a Bega Bajazida aj Mistra Scroogea a Vzkriesenie, tak by som im dal jednoznačnú prednosť pred Obliehaním Bystrice a Zo života hmyzu z osemdesiatych rokov. Napokon, napovedá tomu aj inscenačná prax, keď návratov sa posledné Cikkerove opery, na rozdiel od prvých, nedočkali.

Paradoxne, v kontexte s banskobystrickým Jurom Jánošíkom v réžii Romana Poláka, vonkoncom nejde o zakonzervovanú a na folklórnej vlne ladenú interpretáciu predlohy. Naopak, jej snahou bolo poukázať na nadčasovosť témy a platnosť sociálnej nerovnosti či konfliktu medzi aroganciou moci a pravdou. Aktualizovať práve toto dielo je dosť rizikové a ani Polákovi sa to nepodarilo bez zvyšku. Navyše, na mnohých miestach ostával bezradný v aranžmánoch, akoby renomovanému činohernému režisérovi opäť raz bola hudba skôr ťažko prekonávanou príťažou (najvypuklejšie to bolo v jeho inscenácii Barbiera zo Sevilly). Bratislavské hosťovanie tento hendikep novej inscenácie nevyvrátilo. Na druhej strane potešilo, že nové prostredie vyburcovalo súbor k potešiteľnému výkonu.

Partitúra Jura Jánošíka, pokiaľ k nej pristúpi dirigent analyticky, je veľmi náročná. Marián Vach patrí dlhodobo k našim najhĺbavejším vykonávateľom „pitiev“ predlôh. V Cikkerovi sa zaoberal motivickým materiálom a jeho obmenami, v naštudovaní reflektoval kontrasty v rytme, farbách, dynamike, kreslil meniacu sa atmosféru obrazov. Symfonickým sekvenciám, o ktoré nie je núdza, dal formu aj obsah. Hudobné naštudovanie bolo dominantným znakom aj v bratislavskom hosťovaní Bystričanov. Opera stojí a padá na predstaviteľovi titulnej postavy, ostatné sú nanajvýš strednej veľkosti, zväčša však ide o epizódy. Michal Hýrošš (Juro Jánošík) za polroka od premiéry evidentne v zvládnutí úlohy napreduje. Jeho hlas síce nepatrí k páčivým, kovovo lesklým tenorom, no aj s matnejším odtieňom (mnohokrát pripomínal Milana Kopačku) a plnou strednou polohou sa dokázal presadiť cez orchester. Uvoľnenejšie pôsobil aj po výrazovej a hereckej stránke. Z množstva menších postáv by som vyzdvihol výrazné hlasy Veroniky Mihalkovej (Zuza), Ivana Zvaríka (Okoličányi) a Zoltána Vongreya (Skala), ale silné miesta mala aj Patrícia Macák Solotruková (Milka) či Jozef Gráf ako Gajdošík.

 

Krútňava so skvelým debutom Veroniky Mihalkovej
Krútňavu Eugena Suchoňa vyplavila, podobne ako o päť rokov neskôr Cikkerovho Jura Jánošíka, rovnaká a podstatná vlna v slovenskej opernej histórii. Do jej zrodu sme tu mali len Bellovho Kováča Wielanda (uvedeného v Opere Slovenského národného divadla trikrát), Detvana Viliama Figuša Bystrého (dve inscenácie) a zopár pokusov od iných autorov. Krútňavou (1949) a Jurom Jánošíkom (1954) začala slovenská operná tvorba žiť intenzívnejšie, najmä keď u Cikkera pribudlo Vzkriesenie a Mister Scrooge, u Suchoňa Svätopluk, keď Ladislav Holoubek prišiel s Profesorom Mamlockom, Miroslav Bázlik s Petrom a Luciou (obe by si zaslúžili opätovné naštudovanie) a po nich Juraj Beneš, Tibor Frešo a ďalší.

Festival Epoché veľký operný výber nemal, keďže popri dvoch zaradených operách je k dispozícii už len Lejavov Bohom milovany, s ktorým Košičania hosťovali v Bratislave koncom minulej sezóny. Krútňava v aktuálnej javiskovej podobe (réžia Juraj Jakubisko, scéna Milan Ferenčík) sa zrodila roku 1999 v historickej budove SND, obnovenú premiéru mala v novej budove roku 2007 a v tejto sezóne (ako jej otváracie predstavenie) sa vrátila na miesto svojho zrodu. Dirigent Dušan Štefánek stál po boku Ondreja Lenárda už v roku 1999 a všetky návraty diela sa už odohrali pod jeho taktovkou.

Ak Jurovi Jánošíkovi sa „neodpúšťa“ spätosť s dobou vzniku, tak Krútňava si tiež prešla svojou cestou úprav a verzií. Navyše, neslobodno zabúdať, že meno autora literárnej inšpirácie (novela Mila Urbana Za Vyšným mlynom z roku 1926) sa do bulletinu k prvej premiére nesmelo dostať. Išlo totiž o bývalého šéfredaktora ľudáckeho denníka Gardista, vychádzajúceho počas Slovenského štátu. Jeho novela, ktorú do formy libreta upravil skladateľ so Štefanom Hozom, je však divadelne nesmierne účinná. Suchoňov kompozičný jazyk ju obohacuje o silný dramatický ťah s potrebnými kontrastmi v náladách a expresívnym nábojom v charakteristike hlavných, ale aj epizódnych postáv. Dodnes je Krútňava vedúcim fenoménom v domácej hudobnodramatickej histórii, čo nemení ani fakt, že vznikla pred šesťdesiatimi siedmimi rokmi. A v priebehu nasledovných desaťročí kráčal vývoj opery v celosvetovom meradle míľovými krokmi dopredu.

Juraj Jakubisko prostredíctvom Krútňavy po prvýkrát vstúpil do operných vôd s vlastnou predstavou o charakteristike daného umeleckého druhu. Na svoj obraz si pristrihol časový harmonogram obrazov, keďže chcel dej rámcovať dvanástimi mesiacmi, v premenách štyroch ročných období. Zo zostarnutej inscenácie trocha vanie aj rukopis filmového režiséra (žánrové obrázky), pomocou točne často plynulo prechádza z interiérov do exteriérov, občas je akcent na realizme, občas na štylizácii či imaginatívnosti. Je to slohovo trocha roztrieštená inscenácia (osobne – z tých, čo som v Slovenskom národnom divadle videl, uprednostňujem Zacharovu i Kriškovu), kde za hlavné manko považujem neostro vykreslené vzťahy a matné kľúčové strety najmä Ondreja a Štelinu.

Navštívené predstavenie, venované nedávnym osemdesiatinám tenoristu Františka Livoru (Ondrej však nebol profilovou rolou jubilanta a z repertoáru, v ktorom písal históriu, sa momentálne hrá prinajmenšom päť-šesť príznačnejších titulov), osviežil bratislavský debut mladej sopranistky Veroniky Mihálkovej v postave Katreny.

Umelkyňa, ktorá sa v súčasnosti musí živiť pedagogickou prácou na Základnej umeleckej škole a príležitostne hosťuje v banskobystrickej Štátnej opere, naplno odhalila mimoriadny talent. Ide o krásne sfarbený, v polohách absolútne vyrovnaný, technicky výborne vedený soprán, už dnes kráčajúci do dramatického odboru. V súčasnej fáze jej Katrena výborne sedí (vytvorila ju už v Banskej Bystrici) a táto vokálno-technicky i výrazovo náročná rola dokonale preveruje Mihálkovej potenciál. Je viac než sľubný, len potrebuje pravidelne stáť na javisku a stvárňovať ten typ partov, v ktorom sa prejaví dramatický charakter jej mladého, intaktného hlasu a zároveň ho predčasne nezaťaží. Výsadou Mihálkovej je, že tón znie v timbri aj slovansky aj taliansky.

Michal Lehotský vložil do Ondreja veľkú dávku dramatickej naliehavosti, zdarne sa popasoval aj s najvypätejšími polohami partu. Jozef Benci (Štelina) tiež poňal úlohu skôr v legatovej línii, jeho bas pôsobil impozantne v strednej polohe, zatiaľ čo niekoľko vysokých tónov znelo užšie. Do psychológie postavy sa vžíva len postupne, zatiaľ do nej nedozrel ani vekovo. Jednoducho, model vytvorený Ondrejom Malachovským (a v prípade Ondreja Gustávom Pappom) sa zatiaľ nepodarilo prekonať.

V predstavení, ktoré s vášňou dirigoval Dušan Štefánek, potešilo výborné obsadenie menších postáv. Či to bol zaskakujúci Dušan Šimo, vedúci tenor banskobystrickej opery, ako krásne znejúci a príkladne artikulujúci Krúpa, alebo celé spektrum ženských postavičiek, tvorených vrúcne spievajúcou Katarínou Juhásovou-Štúrovou (Marka), sonórnou Jitkou Sapara-Fischerovou (Školnica) a mnohými ďalšími.

So všeličím vyššie napísaným, pripúšťam, možno polemizovať. Jeden argument, prečo nezahnať do kúta pôvodnú slovenskú tvorbu – teda minimálne jej „výkladnú skriňu“ – povýšilo na nespochybniteľný priamo publikum. Výborne navštívený Jánošík a vypredaná Krútňava hovoria za všetko.

 

Hodnotenie autora glosy:
Jánošík 70 %
Krútňava 75 %

 

Epoché 2016

Ján Cikker:
Juro Jánošík
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Roman Polák
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Pohybová spolupráca: Stanislava Vlčeková
Orchester, zbor a balet Štátnej opery Banská Bystrica
Premiéra 5. marca 2016 Štátná opera Banská Bystrica
(napísané z reprízy 8. 11. 2016 historická budova SND Bratislava)

Juro Jánošík – Michal Hýrošš
Jánošíkov otec – Ján Galla
Mikuš – Slavomír Macák
Milka – Patrícia Macák Solotruková
Skala – Zoltán Vongrey
Uhorčík – Martin Popovič
Hrajnoha – Matúš Bujňák
Gajdošík – Jozef Gráf
Ladislav Okoličányi – Ivan Zvarík
Alexander Čemický – Anton Baculík
Boldižář Palugyay – Marián Hadraba
Elena Palugyayová – Slavomíra Kaprálová
Tibor Radvanský – Dušan Kubíny
Jozef Jakuffy – Daniel Kováčik
Jakub Lowenburg – Karol Kurtulík
Ján Záhora – Igor Lacko
Mara – Eva Lucká
Zuza – Veronika Mihalková
Lehotský – Marek Pobuda
Piccolini – Jozef Šamaj
Študenti – Darina Benčová, Michaela Kraus, Ivana Kurtulíková, Juraj Kašša
Kňaz – Igor Kúchen
***

Eugen Suchoň:
Krútňava
Dirigent: Dušan Štefánek
Réžia: Juraj Jakubisko
Scéna: Milan Ferenčík
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajster: Pavel Procházka
Dramaturgia: Vladimír Zvara
Orchester, zbor a balet Slovenského národného divadla
Premiéra 9. decembra 1999 historická budova Slovenského národného divadla Bratislava
(napísané z reprízy 10. 11. 2016)

Štelina – Jozef Benci
Ondrej – Michal Lehotský
Katrena – Veronika Mihálková
Zimoň – František Duriač
Zimoňka – Denisa Šlepkovská
Zalčíčka – Eva Šeniglová
Školnica – Jitka Sapara-Fischerová
Marka – Katarína Juhásová-Štúrová
Zuzka – Michaela Šebestová
Pastierik – Mária Rychlová
Krúpa – Dušan Šimo
Hríň – Roman Krško
Oleň – Juraj Peter
Starejší – Martin Malachovský
Plačka-Starejšia – Katarína Gálová
1. družba – Igor Pasek
Žena-Kuchárka – Katarína Flórová
Hlásnik – Gustáv Heréneyi

www.snd.sk