Opera SND v retrospektivě (1)

Opera SND v retrospektíve (1) 
Pohľady na sezóny spred 40, 30, 20 a 10 rokov 

Počas môjho dávnejšieho redaktorského úväzku v Slovenskom rozhlase som zistil, koľko nahrávok so slovenskými opernými sólistami drieme nevyužitých v archíve. Zaradil som teda do voľného cyklu relácií Dotyky s operou hudobno-slovný program s retrospektívnym pohľadom do bratislavskej histórie. Listoval som v nej vždy po desaťročiach, vo väzbe na aktuálnu sezónu. Pôvodnú myšlienku sa teraz pokúsim oživiť, hoci len vo verbálnej podobe a bez zvukových ukážok. Zároveň však zisťujem, aké ťažké je pre verejnosť dopátrať sa (napríklad na internetovej stránke Slovenského národného divadla s totálne zanedbaným archívom) dobovej fotodokumentácie. Historická pamäť (i tá krátkodobá) slovenskej kultúrnej obce má svoje limity a dnešnej strednej a mladšej generácie už mená mnohých osobnosti spred pár desaťročí pravdepodobne veľa nenapovedia. A pritom niet sa začo hanbiť, niet dôvod zamykať archívy. Spolu s autorkou série článkov Zlaté hlasy slovenskej opery Teréziou Ursínyovou cítim potrebu tento deficit dákym spôsobom nahradiť. V prvej časti teda načriem do sezóny spred 40 rokov.
Operná sezóna 1972/1973

Je to už štyridsať rokov, keď Opera Slovenského národného divadla sa po trojročnom, rekonštrukciou historickej budovy vynútenom exile, vrátila do Fellnerovho a Helmerovho paláca na Hviezdoslavovom námestí. Krásne vynoveného, s atrakciou v guľatom lustri schopnom rozmanitých svetelných variácií, ale aj s diskutovaným zásahom (ako zvyčajne) do akustických parametrov. No a hlavne s dramaturgickým plánom, zahŕňajúcim sedem premiérových titulov, kompenzujúcim predchádzajúce pôstne sezóny. Počas prevádzky v činohernom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava sa pritom uskutočnilo niekoľko zaujímavých premiér, z ktorých nemožno opomenúť napríklad Grécke pašie Bohuslava Martinů, Beethovenovho Fidelia s aktualizačne burcujúcimi textovými vsuvkami disidenta Dominika Tatarku (Leonorinho Alter ega hrala protagonistka činohry Viera Strnisková), výlet do ríše Christopha Willibalda Glucka (Ifigénia v Aulide) alebo Mozartove Così fan tutte v naštudovaní Zdeňka Košlera, v réžii Karla Jerneka a s nastupujúcou speváckou generáciou.

Historickú budovu po rekonštrukcii otváralo slávnostné obnovenie Svätopluka od Eugena Suchoňa (inscenácia z roku 1970, keď sa hral na nádvorí bratislavského hradu) v hudobnom naštudovaní Gerharda Auera (1925 – 2002) a réžii Branislava Krišku (1931 – 1999). Národná hudobná dráma bola a dodnes je v slovenskej hudobnodramatickej literatúre tým najvhodnejším titulom pre podobné príležitosti. Eugen Suchoň vypravil svoju operu do života roku 1960 s nasledovným mottom: „Ak si z nej každý odnesie do života čo len zlomok zo závetu kráľa Svätopluka – Keď budete zotrvávať v láske a svornosti, vaši nepriatelia vás nikdy nepremôžu… – moje dielo splnilo svoje poslanie.“ Kriškov vizuálny tvar, opretý o výpravu Ladislava Vychodila, spájal úsilie prepojiť monumentálnu statickosť predlohy a divadelné spracovanie nových archeologických poznatkov s vypracovaním dejových konfliktov a psychologickým profilom hlavných postáv. Kriška bol v tomto smere veľmi kultivovaným tvorcom, ktorého štylizovaný realizmus nachádzal bohaté uplatnenie v domácej i svetovej opernej spisbe.Otváracie predstavenie malo k dispozícii vokálne i herecky silné obsadenie. V titulnej postave exceloval vtedy štyridsať troch – ročný basista Ondrej Malachovský, reprezentatívnou Ľutomírou bola Mária Kišonová-Hubová, Mojmíra stvárnil Juraj Hrubant, Záboja Gustáv Papp, Blagotu Oľga Hanáková, Dragomíra Juraj Martvoň (všetci spomenutí umelci sú už po smrti). Za zmienku stojí fakt, že v sólistami obsadenej skupine farárov, nájdeme mená končiacich konzervatoristov Petra Dvorského a Juraja Hurného.