Jubilant Peter Breiner o Obrázcích z výstavy

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Ja som takto nepostupoval. Pre mňa boli podstatné Musorgského noty, nie porovnávanie môjho cítenia s cítením povedzme Ravela a vyhodnocovanie, kto bol v ktorom takte lepší. Mal som v hlave vlastnú predstavu. Kombinácie nástrojov som vyberal podľa toho, čo mne v tej chvíli hovoril klavírny text. Ja som v minulosti aj dosť veľa skúšal a experimentoval, kým sa mi podarilo dosiahnuť presne taký zvuk, aký som chcel, niekedy samozrejme aj za cenu omylov, ale po tých všetkých rokoch si myslím, že dnes už mám dosť skúseností v tom, aby som odhadol, ako zhruba treba nastaviť jednotlivé kombinácie nástrojov tak, aby zneli, ako si to predstavujem. Takže nakoniec ani nebolo potrebné vykonávať nejaké opakované pokusy, aby som našiel ten správny zvuk. Nejaké malé úpravy som samozrejme robil ešte pri nahrávaní, pretože to, čo nefungovalo tak, ako som si predstavoval, sa tam okamžite ukázalo. Ale to boli len drobnosti a tie som opravil ešte počas nahrávania. Žiaden iný mechanizmus som nemal a nepoužíval.

Žijete v New Yorku, na Slovensku nie ste až tak často, aj keď každý rok je to inak. Aké sú vaše momentálne vzťahy s našimi hudobnými inštitúciami?

Podľa toho ako s ktorou. Sú inštitúcie, kde sú vzťahy úplne bezproblémové, a sú inštitúcie, kde sú stále nejaké relikty z minulosti. Tak napríklad nedávno som spolupracoval s Baletom Slovenského národného divadla a to bolo úplne ideálne od samého počiatku. Oni mi vyšli v ústrety ešte aj v tom, v čom som si myslel, že nemusia. Klobúk dole. V Amerike tomu hovoríme They went the extra mile“, teda že urobili aj niečo naviac, nadprácu.

No a potom sú inštitúcie, s ktorými nespolupracujem vôbec, a inštitúcie, s ktorými som spolupracoval teraz pri svojej nadchádzajúcej šesťdesiatke oficiálne po prvý raz – napríklad Slovenská filharmónia.

Pritom orchester, to sú všetko moji spolužiaci, kamaráti, spoluhráči z futbalu, takže sa veľmi dobre poznáme. Ešte aj José (poznámka autora – technik orchestra) vedel, že to má byť koncert k mojej šesťdesiatke, a keď som sa vyšiel prvý raz ukloniť, tak stál pri dverách a mal v ruke čerstvo načapovanú plzeň… Veď aj s ním som hrával futbal.

V orchestri mi písali odkazy na môj e-mail, že mi ďakujú za pohodový týždeň. Tak to je radosť pracovať. A pritom to je orchester, ktorý zahrá úplne čokoľvek, oni majú ešte dokonca aj džezové cítenie, a to napriek tomu, že ich dirigujú dirigenti, ktorí napríklad v civilnom živote nad džezom ohŕňajú nos. Majú absurdnú predstavu, že sa ku klasickému dirigentovi nehodí. Ale v orchestri hrá na base Juraj Griglák, alebo Rasťo Sucháň na trumpete, a podobne trombóny, všetky plechy – keď sa im povie „chlapci, dajme to trochu do džezu“, tak hrajú. Nebudú prezentovať Gershwina nejako akademicky, cítia to, ako to má byť.

Takže pracovať s takýmto orchestrom je príjemné, a to, že sa k tomu dospelo až po mnohých desaťročiach nevraživosti, to už je iná otázka. Tá nevraživosť samozrejme nevychádza z orchestra, to je myslím jasné. Na tomto koncerte má obrovskú zásluhu dramaturg filharmónie Ivan Marton, ktorý myslím vyvinul až sebaohrozujúce úsilie presadiť ho, a som rád, že sa mu to nakoniec aj podarilo.

A kto sú teda tí, kto tomu bránili alebo naďalej bránia?

No comment.

Pán Breiner, poďme na záver ešte na trochu inú tému. Koľko ste asi nahrali pre Naxos cédečiek?

Nemám prehľad, prestal som to počítať, keď som bol niekde okolo sto sedemdesiatich. A keď sa opýtate Naxosu, tak ani oni už presne nevedia.

Medzi nimi bolo jedno s hymnami štátov celého sveta. Dočítali sme sa, že tieto vaše nahrávky hymien používali aj na olympiádach, pričom na jednej z nich dokonca aj nelegálne. Môžete nám k tomu povedať viac?

To bolo v Pekingu. Nevypýtali si licenciu a tvárili sa, že to sú ich vlastné aranžmány. Ale vo chvíli, keď malo dôjsť k súdnemu procesu, tak radšej olympijský výbor zvolil dohodu o mimosúdnom vyrovnaní, aby predišli veľkej hanbe.

Použili nahrávku, alebo len aranžmán, ktorý si nahrali sami?

Použili aranžmán a nahrali si ho sami. A nahrali ho horšie, samozrejme. O tom sa písalo aj vo svetových denníkoch a vtedy sa aj niektorí recenzenti zmienili, že Symfonický orchester Slovenského rozhlasu hral oveľa lepšie než čínski plagiátori.

O koľko je také „mimosúdne vyrovnanie“ dražšie oproti tomu, keby si licenciu riadne zakúpili?

Bohužiaľ, súčasťou mimosúdneho vyrovnania bol aj Non-disclosure Agreement, takže na túto otázku nemôžem odpovedať.

Máte prehľad, kde všade sa ešte „vaše“ hymny hrávajú?

Tak to tiež netuším, každú chvíľu je to niekde inde, to by som musel ísť pozrieť do Royalty statement (poznámka autora – výpis z tantiém pripísaných na účet autora), tam je podrobne uvedené, kde všade sa to hrá. Ale viem, že napríklad Steven Spielberg použil v roku 2014 moju nahrávku francúzskej Marseillaise vo svojom filme The Hundred-Foot Journey, ktorý produkoval s Oprah Winfrey. Viem to podľa toho, že mi ešte stále chodia tantiémy, takže z toho je zrejmé, že ten film sa stále ešte niekde hrá.

Ďakujeme za rozhovor a k vášmu dnešnému jubileu vám prajeme všetko najlepšie.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na