La Wally je únikem z uzavřeného veristického kruhu

V kontexte štvrtkovej premiéry prvého českého uvedenia opery Alfreda Catalaniho La Wally v Ostrave a nedávno skončeného Salzburského festivalu 2012 s tamojším historicky prvým naštudovaním Bohémy, vynárajú sa mi slová súčasného intendanta Alexandra Pereiru. Oponoval v nich názor jedného zo svojich predchodcov Gerarda Mortiera, ktorý vyhlásil, že Pucciniho na festival nepustí. Zarezonoval vo mne aj postoj prvého slovenského operného kritika Ivana Ballu, ktorý mal k verizmu takmer paušálne odmietavý postoj. Jednoducho, verizmus aj napriek tomu, že patril k významným kapitolám operného vývoja, zjednocoval fanúšikov a provokoval odporcov. Na oba póly má dodnes legitímne právo.

Žijeme v dobe, keď svetová operná veda a prax už vyše polstoročie revitalizuje v archívoch ležiace diela (v lepších prípadoch so zachovanými autografmi) predverdiovských skladateľov, ale čoraz intenzívnejšiu pozornosť venuje aj titulom, nachádzajúcim sa mimo uzavretého veristického okruhu. Je hodné chvály, že tieto tendencie neobchádzajú ani český a slovenský hudobno-divadelný priestor. Akceptujem túto ambíciu dramaturgie aj napriek potrebe tolerancie, nutnej voči istým nedostatkom väčšiny partitúr, ktoré prax nepreverila tak, ako gros Pucciniho opier, Mascagniho a Leoncavallove dvojičky, Giordanovho Andrea Chéniera či zopár ďalších výnimiek.

Do kategórie zriedka uvádzaných veristických titulov patrí nesporne aj La Wally z pera Alfreda Catalaniho. Rodákovi z Luccy, o štyri roky staršiemu Pucciniho krajanovi, nebol dopriaty dlhý život. Ako tridsaťdeväťročný zomrel na síce diagnostikovateľnú, no v tom čase neliečiteľnú tuberkulózu. V rozpätí sedemnástich rokov skomponoval šesť opier, vrátane prepracovanej Eldy, z ktorej vznikla známejšia verzia Loreley. Poslednou skladateľovou javiskovou prácou je La Wally. Štvordejstvová alpská dráma na libreto Luigiho Illicu, spracúvajúca román obľúbenej nemeckej spisovateľky Wilhelminy von Hillern Supia Wally – Rozprávanie z tirolských Álp. Téma, hoci s konvenčným ľúbostným trojuholníkom v jadre, nie je výnimočná ani tak spätosťou deja s prírodou (prostredie Álp inšpirovalo viacero operných tvorcov), ako prekvapujúcimi dramatickými situáciami v druhej polovici opery – Gellnerovým zhodením Hagenbacha do hlbokej rokliny a jeho zachraňovaním, či smrťou milencov v padajúcej snehovej lavíne. V tom už je Catalani unikátny.

La Wally uzrela svetlo sveta pred 120 rokmi na javisku milánskej La Scaly (v hudobnom naštudovaní Edoarda Mascheroniho, o rok neskôr prvého dirigenta Verdiho Falstaffa), premiérovou  predstaviteľkou titulnej roly bola rumunská sopranistka Hariclea Darclée (neskoršia prvá Mascagniho Iris a Pucciniho Tosca). Úspech bol údajne veľký a dielo po troch desiatkach repríz v Scale preniklo do iných miest sveta. O jeho najmä americkú popularitu sa zaslúžil veľký nadšenec Catalaniho, dirigent Arturo Toscanini, ktorý dokonca aj dve zo svojich štyroch detí (dcéru Wally a syna Waltera) pomenoval podľa hrdinov z tejto opery. To sú však skôr kuriozity, nie však nezaujímavé a nesúce istú výpovednú silu. V súčasnosti síce La Wally nepatrí k bežným repertoárovým číslam (paradoxne, opomínajú ju talianske divadlá), nie je však ani vyslovenou „vykopávkou“. Navyše, ária titulnej hrdinky „Ebben? Ne andro lontana“ patrí k často vyhľadávaným a koncertne uvádzaným číslam sopranistiek.

V Catalaniho hudobnom slovníku je citeľný vplyv Richarda Wagnera, ktorého obdivoval (nie je to však jediný wagnerovský vplyv v teréne verizmu), ale aj svojho vrstovníka Pietra Mascagniho (Sedliacka česť mala premiéru necelé dva roky pred La Wally), zato Pucciniho kompozičný rozmach nastal až po zavŕšení Catalaniho tvorby. Záver La Wally, pripomínajúci obetujúcu sa Toscu, teda zjavne nemohol byť z jeho strany kopírovaný.