Listopadová bloumání v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Za pozornosť stál aj debut americkej hviezdy Lil Bucka, ktorý pre seba na čisto klavírnu interpretáciu pripravil strhujúce dvadsaťminútové sólo pod názvom Petruschka. Buck rozohral ako veľký mím, zmutovaný s hercom, tanečníkom, street tanečníkom, tínedžerom širokú paletu nuáns a mimoriadne efemérneho tanca, ktorému nechýbala novátorská črta. V teniskách, v ktorých dokázal hrať balerínu z pôvodného libreta či zmučenú bábku Petrušku či zlého černoška v civilnom šate, chcel práve rozlámať dokonalú formu súčasného umenia a dostať sa k podstate svojich hrdinov. Viac-menej sa mu to darilo, aj keď (ako pred ním Charkaoui) opustil akúkoľvek formu dramaturgie príbehu. Súčasná poetika miešania žánrov a štýlov, vynikajúca technická vyspelosť tanečníka, fantazijné nápady a práca s gestom opäť zastreli ako dymová clona, čo vlastne chcel tvorca svojim dielom povedať.

Posledným bodom dnešného dielu bude krátka správa o baletnom živote v Skopje, hlavnom meste Macedónska. Náhodou som navštívil predstavenie s divným názvom FILM – ballet (small stage of MOB). Predstavenie choreografky Sashy Evtimovej s divným názvom trvalo sotva štyridsať minút, z toho desať minúť boli projekcie slávnych filmových scén, kde sa Hepburn bozkáva, plače, Fred Astair tancuje a podobne. Potom nasledoval zvláštny mix divadla na báze tieňohry, čo nie je nič nové ani prevratné, s pasážami pred plátnom, na ktoré sa hrá-tancuje tieňohra. Evtimova vytvorila však zvláštny mix melanchólie, smútku a humoru, ktorý veľmi dobre vystihuje mnohé nálady a široký diapazón nálad dnešného človeka. Tanečníkov Macedónskeho baletu obdarila veľmi dynamickou a vzrušujúcou choreografiou, ktorá mimoriadne muzikálne plynula. Zaujímavé, že takéto svojim spôsobom prosté divadlo, posunuté však k určitej abstrakcii a aplikovateľnosti na rozpoloženie diváka a zapojenie jeho fantázie, môže pôsobiť tak sugestívne.

Čo som kvitoval ešte viac než Evtimovej choreografické myslenie, bol jej zmysel pre humor. Také zábavné predstavenie sa v Európe len tak nevidí. Nezabudnite, že Macedónsko nie je členom Európskej únie. Je to pravý Balkán so všetkým, čo k tej charakterizácii patrí. V Európe sa akosi udomácnili problémy únie, politiky, dezilúzie, skúma sa tancom aj to, čo by nevyskúmal ani jadrový fyzik v laboratóriu. Mnohokrát sa úbohý divák na to musí dívať, a aby nevyzeral hlúpo, hodnotí to ako moderné, radikálne, nápadité. Tu sa Evtimova humorne pozerá ako umelkyňa na svoju generáciu. Je nevtieravá, prirodzená, hravá a zábavná. Baví to tanečníkov aj divákov. Výtvarne je to až galeristicky okultné mátoženie tieňmi a tanečne je to remeselné, fantazijné a pozerateľné. Čo sa o troch posledných slovách, na margo mnohých tanečných predstavení v Európskej únii, rozhodne povedať nehodí. A myslím, že by sa za podobné označenia aj urazili.

Keď som dnes zaryl do minulosti a dovolil som si kritizovať domáce striebro, len krátka poznámka nakoniec, ktorá je rovnako polemická ako tie predošlé. Videl som v Skopje aj Šeherezádu, samozrejme od Fokina. Všetci ju poznáme, niekto na ňu pozerá cez prsty, niekto ju miluje, študenti tanečných konzervatórií netušia, o čo ide, a možno starší by si ju poplietli s Legendou o láske. Je to svojim spôsobom – s ohľadom na to, ako rýchlo plynú ľudské životy – starý balet. Ale keďže som sedel na takom podivnom okrajovom mieste, mohol som sa dívať na scénu z divného uhla, akoby som sledoval v reštaurácii aj časť práce šéfkuchára. Vtedy som si náhle uvedomil, ako matematicky precízne a vlastne bravúrne nápadito je tá choreografia postavená. Že dnes tí, čo sa vrtia na hlave, aby v show pre talenty šokovali, by možno vôbec nedosiahli toho efektu ako geometrické obrazce corps de ballet. To preletávanie skupín na scéne. Zbor delený ako hlasy fúgy. Sústredné kružnice tanečníkov. Rytmické spodobenie hudby telom či gestom. Teraz si vyčítam, že som sa tak akosi zboku nedíval aj na dielo Pavla Šmoka. Možno som intelektuálne či ľudsky do neho neprenikol. Možno bolo nedobre interpretované. A možné je aj to, že možno sám choreograf by ho dnes už neuvádzal a odkázal by, ako mnoho iných umelcov, jeho diela spáliť, zamknúť, rannú tvorbu zničiť a podobne. „A svetlo večné nech im svieti,“ modlia sa často v novembri veriaci so spomienkou na duše svojich drahých zosnulých.

Píšuc, myslím tým aj na Fokina, Šmoka, Nijinského. Myslím tým však aj metaforicky na umenie. V ktorom sa čin tvorený remeslom a fantáziou akoby strácal. A nahrádzalo ho to, čo mediálni magnáti vyhodnotia ako vhodné pre svoj revír a bohužiaľ tak, ako to vidieť v politickom hašterení, veľkej časti ľudstva stále stačia – panem et circenses. Chlieb a hry.

 

Čo sleduje?

Grzegorz Mołoniewicz (foto archív umelca)
Grzegorz Mołoniewicz (foto archív umelca)

Dnes, ako som avizoval minule, bude hosťom rubriky princ z Labutieho jazera v Plzni, ktoré má premiéru 19. novembra, mladý poľský tanečník, rodák z Gdańska Grzegorz Mołoniewicz. V role sa bude striedať s niekoľkými kolegami a bude bojovať o lásku Odetty proti zlému čarodejníkovi. V Čechách žije už od roku 2010 a prešiel cez angažmán v NDM, NdB, až zakotvil v Plzni. Len málo tanečníkov v rubrike ukazuje, aké filmy má rado. Jedným z tých, ktorý ukázali, je aj Grzegorz.

Pred pár dňami som videl znovu film White Nights (Biele noci),“ napísal zaneprázdnený tanečník, ktorému práve vrcholia prípravy v naštudovaní nového Labutieho jazera verzie Jiřího Horáka. „Film, ktorý je jedným z mojich najobľúbenejších. Už som ho sledoval niekoľkokrát a zakaždým mi dal inšpiráciu a posunie ma vpred. A samozrejme úžasný Mikhail Baryshnikov,“ odkazuje z Plzne tanečník. Dobrá inšpirácia na čoraz temnejšie zimné dni aj pre baletných fanúšikov. Podobne ako nová inscenácia najzvláštnejšieho, najznámejšieho, najtypickejšieho baletu baletov v Plzni.
***

V textu je použitá citácie s rozhovoru s Ninou Vangeli na webu Taneční aktuality

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat