Makedonská opera

Macedónska opera
Za operou cestou necestou (9)

Bohužiaľ jeho charakter zmenilo veľké zemetrasenie v roku 1963, po ktorom zostalo mesto v ruinách. Obnova nešla tak hladko vzhľadom na veľké finančné problémy Macedónska. Preto investície v rádovo stovkách miliónov eur, keď minimálne mzda sa pohybuje na úrovni 200 eur, pôsobia minimálne provokačne. Do krajiny však pomaly vstupuje turistický ruch a mesto má napriek svojím problémom čo ponúknuť. Ak mu dáte šancu je bránou do macedónskych tradícií, ktoré pretrvávajú stáročia.

Zakonzervované tradície
Hudobné štýly sa v Macedónsku vyvíjali pod silným vplyvom byzantskej kultúry. Žiaci Klimenta a Nauma Ochridských, priami nasledovatelia Cyrila a Metoda, sa zasadzovali o hudobnú gramotnosť. Okrem šírenia liturgie pravoslávnej cirkvi hlásali aj byzantskú liturgickú hudbu. K ich najvýznamnejším nástupcom patril reformátor pravoslávneho spevu John Koukouzelis, ktorý bol okrem toho aj vynálezcom niekoľkých notačných systémov. Na vidieku sa medzitým šírili ľudové piesne poznačené pestrým etnickým zložením Macedónska. Až do 19. storočia zostala liturgická a ľudová hudba jedinou hudobnou aktivitou v krajine, pričom tá umelá sa sem dostávala skrz umelecký spolok založený v mestečku Veles. Treba poznamenať, že až do dodnes má mnoho skladateľov silnú tendenciu siahať po folklórnych inšpiráciách. Prvým moderným skladateľom pôsobiacim na území dnešného Macedónska bol Bulhar Atanas Badev, po ktorom sa zachovalo iba jedno dielo Liturgia pre zmiešaný zbor.

Približne v prvej polovici dvadsiateho storočia sa začal hudobný život dynamicky vyvíjať, jedným z míľnikov bolo vybudovanie hudobnej školy Mokranjac Music School v Skopje, ktorá sa stala základom pre ďalšie vzdelávanie. Na toto čakali milovníci a mecenáši opery. Konečne mali vytvorené zázemie a ich snaha bola zavŕšená uvedením opery Cavalleria rusticana od Pietra Mascagniho a následným vytvorením vlastnej asociácie. Aj vďaka tomu sa Macedónsko dostalo do stredobodu pozornosti ostatných balkánskych krajín a umelci z Belehradu, Nového Sadu, Sofie, ale aj Kyjeva či Leningradu sem začali chodiť koncertovať a pravidelnejšie vystupovať. Publikum očakávalo ďalšie operné predstavenia, neuspokojilo sa iba s úryvkami a áriami, ktoré boli dovtedy len súčasťou mnohých koncertov. Konečne nastal čas na sformovanie síl a vytvorenie stálej domácej opernej scény bolo už iba otázkou času, nie priority. Medzitým začala v Macedónsku pôsobiť silná generácia domácich skladateľov ako napríklad Petre Bogdanov-Kočko či Trajko Prokopiev.

Okrem Skopje bolo ďalším veľkým kultúrnym centrom Štip, najväčšie mesto západnej časti Macedónska, kde učiteľ hudby ruského pôvodu Sergia Mihajlov viedol veľký štyridsaťčlenný súbor a zasadil sa o uvedenie opier La traviata, Carmen, Faust i operiet Die Geisha britského skladateľa Sidney Jonesa a Hervého Mam’zelle Nitouche. Hlavnú úlohu vo väčšine z nich hrala Blagorodna Burova, jedna z prvých veľkých operných speváčok v Macedónsku. Netradičným spôsobom sa postavili k spracovaniu operných diel v Bitole, kde napriek absencii dostatočného množstva hudobníkov sa uvedeniu veľkých opier nevzdali, namiesto toho zahrali z nich iba jednu časť, prvé dejstvo alebo ich spracovali do koncertnej podoby.

Prvou profesionálnou divadelnou inštitúciou v Macedónsku bolo Národné divadlo v Skopje, ktoré otvorilo svoje brány 3. apríla 1945. Za jeho zrodom stála pätica Todor Skalovski (dirigent), Stefan Gajdov, Zivko Firfov, Trajko Prokopiev a Peter Bogdanov (zbormajster), ako aj Zväz hudobníkov RM a s jeho existenciou úzko súvisia i divadelné súbory zo Skopje, Štip a Bitoly. Prvá sezóna vyvrcholila uvedením opery La traviata, ktorá sa stala dôležitým pilierom repertoáru Národného divadla až do dnešných dní. Je zaujímavé, že choreografia Gjorgi Makedonského sa dodnes v tomto predstavení používa a neprešla nejakými výraznými zmenami. Začiatku Národného divadla boli skromné, no personál podieľajúci sa i na ďalšom hudobnom živote v Skopje to robil s vášňou a s vnútorným presvedčením. K tým najhorlivejším patril Todor Skalovski, ktorý sa podieľal na vybudovaní mnohých inštitúcií, pri ktorých si vypomohol bohatými skúsenosťami zo svojich zahraničných ciest (riadil konzervatórium v Salzburgu i v Belehrade).

Bol nielen prvým námestníkom macedónskeho rozhlasu, ale aj zakladateľom, šéfdirigentom a riaditeľom Macedónskej opery a založil medzinárodné festivaly Ohrid Summer a Medzinárodný zborový festival v Tetove. Okrem toho sa stihol venovať ešte aj umeleckej činnosti ako skladateľ mnohých scénických a vokálno-inštrumentálnych kompozícií. V nich využíval početné ľudové motívy a modálne systémy. Takmer všetky sú poznačené národným motívom a on sa tým nikdy ani netajil: „Ako malé dieťa som zažil silnú asimiláciu a novodobé zotročenie Macedónska. Moja matka mi spievala hrdinské piesne a patriotizmus mi navždy uviazol v mojom vedomí a emóciách.” Od folklóru by sa nemalo utekať, zostáva stále dôležitým základom našej národnej a kultúrnej existencie a macedónskej identity. Je aj autorom macedónskej hymny napísanej na ľudovú pieseň Nádej chorého klame.