Můžete mi zavolat. Zemřela Simonetta Puccini, vnučka slavného skladatele

  1. 1
  2. 2
  3. 3
V stredu 20. decembra bola v talianskom Viareggiu pochovaná vnučka hudobného skladateľa Giacoma Pucciniho Simonetta, ktorá v sobotu zomrela v milánskej nemocnici. Mala 89 rokov. Podľa rozhodnutia talianskeho súdu bola jediným oficiálnym potomkom rodu slávneho skladateľa. Neoficiálne je však verejným tajomstvom existencia ešte jednej vetvy rodinného rodostromu, odvíjajúcej sa od Pucciniho nemanželského syna zo vzťahu s Giuliou Manfredi.
Simonetta Puccini (zdroj YouTube)

Simonettu Puccini som prvý raz videl pred zhruba deviatimi rokmi v Torre del Lago, kedy práve kauza „Giulia Manfredi“ vrcholila a odmietnutie súdu vykonať DNA expertízu, potvrdzujúcu nasledovníctvo rodu aj pre členov „nemanželskej“ pucciniovskej vetvy, vzbudzovalo búrlivú reakciu verejnosti. Videl som, ako sa pred múzeom skladateľa zhromaždili demonštranti, ktorí dávali najavo svoj nesúhlas s tým, ako sa kauza práve vyvíja, a Simonettu Puccini, ktorá na krátko vyšla von a o niečom s demonštrantmi diskutovala.

(Potomkovia sa na súde domáhali, aby bola nariadená expertíza DNA a aby súd porovnal ich vzorky so vzorkou DNA Simonetty Puccini. Na to by však podľa talianských zákonov bol potrebný aj jej súhlas. Pani Simonetta ho neudelila, a expertízu tak nebolo možné zrealizovať. Neuznaní nasledovníci rodu tak v dôsledku jej rozhodnutia nemajú nárok na dedičstvo, hoci o „pravosti“ ich vetvy pochybnosti viacmenej neexistujú.)

Vľavo Giacomo Puccini vo svojej ranej mladosti, vpravo nepriznaný vnuk Giacomo Manfredi z „nemanželskej vetvy“. Podoba je obdivuhodná (zdroj rodoni.ch)

O sedem rokov neskôr sa naše cesty s pani Simonettou skrížili opäť. Písal som vtedy článok o alternatívnom závere opery Turandot od Luciana Beriu a v tejto súvislosti som ju potreboval kontaktovať. V jednom zo svojich rozhovorov Luciano Berio uviedol, že sa vo svojej verzii záveru tejto nedokončenej opery pridŕžal Pucciniho poznámok oveľa dôkladnejšie, než to urobil Franco Alfano, ktorého záver sa dnes zvyčajne hráva. Chcel som preto vedieť, ako prebiehal proces štúdia skíc k opere. V čase, keď ich prišiel Luciano Berio preštudovať, boli uskladnené v súkromnom archíve pani Puccini. Taktiež ma zaujímalo, ako vlastne celá myšlienka potreby nového záveru vznikla. A dúfal som, že od nej budem mať informácie tak povediac z prvej ruky, lebo tie sprostredkované bývajú častokrát nedôveryhodné.

Zháňal som preto pani Puccini najprv na adrese v Miláne, kde sa zvykla zdržiavať. Písal som jej aj do Torre del Lago, kde spravovala Pucciniho múzeum a archív rukopisov skladateľa. Písal som taktiež do Pucciniho nadácie, ktorej vznik iniciovala, a podobne ešte na niektoré ďalšie adresy v nádeji, že niekde ju moja správa zastihne. Nevedel som však, či ktorákoľvek z uvedených adries je naozaj tá, na ktorej sa aj naozaj zdržiava. Písal som všade vždy to isté – kto som a o čom sa s ňou chcem zhovárať.

Zo žiadnej z uvedených adries mi však nikdy neprišla odpoveď. Skúšal som na ňu zohnať ešte nejaký iný kontakt. Nie preto, že by som chcel byť za každú cenu taký neodbytný, ale preto, že som si nebol istý, či sa k nej moja žiadosť vôbec dostala. Ak by som mal informáciu, že o mojej požiadavke vie, ale nechce napríklad o tejto záležitosti hovoriť, samozrejme by som to rešpektoval. Ale keďže som nevedel, na čom som, tak som skúšal ďalej. Nakoniec po dvoch týždňoch prišla jediná odpoveď. Jednoriadková správa od zamestnanca Pucciniho nadácie, kde stálo: „Pani Puccini žiadne rozhovory nikomu neposkytuje a novinárom sa dlhodobo vyhýba. Ďakujeme za váš záujem, želáme všetko dobré.“

Ak sa niekto vyhýba novinárom, tak má na to určite dobrý dôvod. Viem si predstaviť, že ak ste vnučkou takého skladateľa, ako bol Puccini, stále od vás niekto bude chcieť nejaký komentár. Vyhodnotil som to tak, že je treba jej túžbu po súkromí akceptovať, a napísal som už len zo slušnosti odpoveď, že ma mrzí, ak som písal nevhod, a v prípade, že by si to pani Puccini niekedy v budúcnosti rozmyslela, nechávam na seba kontakt, kde ma nájde. A pripojil som aj historku o tom, ako som ju videl čeliť demonštrantom pred jej domom v Torre del Lago počas kauzy „Giulie Manfredy“.

Tým pre mňa celá vec v podstate skončila. Aspoň teda som si to myslel. Asi o tri týždne neskôr mi prišla krátka správa: „Pán Bleha, ak vás stále tak veľmi zaujíma pán Berio a záver Turandot, môžete mi zavolať.“ A bolo pripojené telefónne číslo a podpis – Simonetta Puccini.

Samozrejme som jej ihneď zavolal. Nakoniec sme spolu hovorili viackrát, posledný raz dokonca veľmi dlho. Porozprávala mi o zápiskoch jej starého otca, ktoré jej zanechal, o tom, ako Luciano Berio chodil k nim domov študovať Pucciniho skice, či o tom, ako nakoniec prišla o vlastníctvo 36 strán originálnych rukopisov notového záznamu, ktoré skončili vo vydavateľstve Riccordi. Časť rozhovoru, ktorá sa priamo týkala záveru Turandot, som vtedy publikoval, iné časti rozhovoru nikdy zverejnené neboli.

Luciano Berio v Castiglioncello v roce 1996 (zdroj lucianoberio.org / foto © Marina Berio)

Rozprávali sme sa však hlavne o tom, kto bol Giacomo Puccini. Ak sa čitatelia domnievajú, že to bol hudobný skladateľ, tak vedzte, že z rozhovoru so Simonettou Puccini mi vyplynul postoj, že áno, bol aj hudobným skladateľom. Ale až na druhom mieste. Na prvom mieste bol predovšetkým veľmi skúseným obchodníkom. Obchodoval s hudbou, samozrejme so svojou vlastnou, a stal sa najbohatším biznismenom spomedzi všetkých hudobných skladateľov na svete. Pred ním sa nikomu inému nepodarilo natoľko zbohatnúť výlučne prostredníctvom hudobnej tvorby, a nebola to žiadna náhoda. Podľa pani Simonetty, Giacomo Puccini vždy veľmi presne vedel, čo a prečo robí. Za základný stavebný kameň úspechu považoval vedieť si vybrať na zhudobnenie dobrý príbeh. Verejnosť takmer vôbec nevie, že okolo roku 1904 koketoval s myšlienkou napísat hudbu k Bedárom Victora Huga. Nenašiel však dobrého libretistu.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář